DIEGO DE BREA je Slovinec so španielskym menom i s kvapkou hispánskej krvi. Skúšky prežíva vždy naplno, s oddanosťou divadlu aj hercom. Blížiaca sa premiéra jeho inscenácie Coriolanus v Slovenskom národnom divadle má šancu stať sa udalosťou sezóny.
Na vaše skúšky by sa radi chodili dívať aj tí, čo do hry, ktorú režírujete, neboli obsadení. Ako sa vám pracuje so slovenskými hercami?
Napriek všetkým ťažkostiam s organizáciou, napriek tomu, že herci strašne veľa hrajú a potom si len ťažko nachádzame čas na skúšky, existuje medzi nami istá synergia. Herci inscenácii veria, a dnes nie je také jednoduché veriť. V tomto zmysle je to pozitívne.
V čo veríte vy?
Pokúšam sa byť verný sám sebe. Aj keď to znie pateticky, verím, že len s láskou sa dá ľudí presvedčiť, že za niečím stojíme a že to má nejaký význam. Keď som s hercami, stávam sa všetkým, čo chcú zo mňa mať – som filozofom, sociológom, psychológom, otcom. Idem úplne do vnútra každej postavy. Zdá sa mi dôležité, že sme si pri skúšaní všetci rovní, že sa vieme prijať, chytiť sa, dotknúť. Pre hercov je to ťažké, ale ja nechcem, aby na javisku „vystupovali“, ale aby sa stalo niečo im samým za zatiahnutou oponou. Človek sa ťažko otvára aj mimo divadla, keď sa však na vás pozerá sto ľudí, je to ešte ťažšie.
Coriolanus nepatrí k najčastejšie hraným Shakespearovým hrám, prečo ste si vybrali práve ju?
Postava Coriolana je zaujímavá z viacerých perspektív. Je to človek, ktorý stojí za svojimi hodnotami, princípmi, za svojou dôstojnosťou a hľadá pravdu. Nie je to nijaký učenec, rozhoduje sa skôr srdcom a ide až do konca. Tu práve nastáva konflikt. Ak človek prekročí istú hranicu, jeho funkcia od neho začne vyžadovať, aby prestal byť tým, čím je. Coriolanus je z rodiny „nedotknuteľných“ patricijov, ktorí vo svojej ambícii dospejú k vnútornému rozpadu, zabudnú na človeka a začnú uvažovať už len účelovo. V tomto zmysle ide o súmrak bohov.
Chýba v dnešnej spoločnosti podobná osobnosť?
Áno, lebo má isté prvky mesiáša. Plebs potrebuje niekoho, kto ho usmerní a povedie. Aj Obama, aj bin Ládin by radi boli mesiášmi. Coriolanus je veľmi radikálny, ale stojí za hodnotami, ktoré sú aj dnes platné. Je verný etike a morálke, prichádza s argumentmi, ale tie plebs nechce počuť. Oni si neželajú pravdu, lebo by to znamenalo, že by sa museli pozrieť sami na seba a zmeniť sa. A to sa im nechce. S pravdou ani dnes nemáte kam prísť. Aj zákony si vysvetľujú niektorí tak, druhí inak.
Prilepili by ste na postavy z hry dnešné politické nálepky: pravičiari, ľavičiari, extrémisti?
Isto. Coriolanova rodina je pravičiarska, veľmi konzervatívna. „Ľavica“ má však v hre ešte väčšie problémy. Sú to ľudia, ktorí by sa len mali radi dobre. Radi by snívali tie isté sny ako aristokrati, radi by mali podobné veci, ale nechcú pre to nič urobiť.
Je to vo vašom vnímaní intímna či viac politická hra?
Politika je vždy v pozadí, ale vieme, že každý politik je najprv človekom. V Shakespearových hrách ide hlavne o bod, v ktorom sa začne charakter lámať, keď už postava nie je nositeľom udalostí, ale dostáva sa do ich vleku.
Jednou z tém je aj konflikt medzi patricijmi a plebejcami. Kým sa cítite?
Z hľadiska genetiky je síce dané, kto je kto, ale závisí to aj od situácie, do ktorej sme hodení. Keď inscenujeme tieto texty, sme patricijmi.
O Slovákoch sa hovorí ako o národe plebejcov, platí to aj na Slovincov?
Áno, národy to majú v genetike v závislosti od ich historickej situácie. Plebejstvo je problémom národa, ktorý je mladý a ktorý si len buduje svoj systém hodnôt. Hlavnou charakteristikou národov, ktoré museli bojovať za svoju existenciu, bol hnev. V tom zmysle má aj barbarstvo plebejcov istý význam. Vzťah k ľuďom, k veciam, ku krajine či k morálke - sú ale veci, ktoré sa rozvíjajú až časom.
Čo považujete za aristokratické?
Aristokratické je rozmýšľať, čo bude zajtra. Ľud neuvažuje o následkoch, o nejakom spoločnom dobre, ale o chlebe, ktorý je dnes. A to je aj problém našej politiky, ktorá nerozmýšľa o zajtrajšku, ba možno ani o dnešku. Aristokracii sa človek ťažko učí, je to danosť, s ktorou sa človek rodí. Aj vo veľmi plebejskom prostredí však máme jednotlivcov, ktorí sú nositeľmi skúsenosti a tradície. Tých nazývam „staré duše“.
Slovincov a Slovákov si vo svete často mýlia. Majú prečo?
Áno, sme si veľmi podobní, až je zvláštne, že máme medzi sebou tak málo kontaktov. Nejde len o podobný jazyk, spoločnú máme aj istú krehkosť či nežnosť. Zdá sa mi, že ste vzdušnejší, my sme zas zemitejší.
Germánskejší?
Povedzme. Ja mám v sebe aj štipku hispánskej krvi, tá mi pomáha pochopiť Shakespeara, ktorý je enfant terrible. On otvára hraničné témy a náš svet má problém s emóciami. Nevieme, ani čo sú, ani ako fungujú. Vzhľadom na to, že najväčšou hodnotou dnešného sveta je bezpečnosť, len veľmi ťažko zažijeme nejakú krajnú situáciu. Môžeme si potom len domýšľať, ako sa cíti človek v ohrození, pred smrťou, nevieme, čo je to ísť do vojny. Cez médiá sme bombardovaní podobnými situáciami, ale nezažívame ich priamo. A to je obrovský rozdiel.
Prečo sa stále vraciame k Shakespearovi?
Lebo buduje extrémne situácie a je veľkým majstrom charakterov, ktoré poháňajú svetové aj rodinné konflikty. S intrigami prichádzajú u neho tí najmenej schopní. Aby zakryli svoju frustráciu, musia zničiť niečo, čo je dobré a kvalitné. Iný cieľ nemajú.
A do divadla chodíme práve pre extrémne emócie?
Divadlo sa nás na rozdiel od televízie dotýka. Ako píše Aristoteles, súcitom a strachom dosiahneme očistenie od vášne. Je v tom istá erotika. Film nás berie za ruku, aby sme s ním odcestovali. Divadlo nás vtiahne dovnútra - tu a teraz.
Hru neinscenujete v antických kostýmoch, však?
Neveril by som postavám, ktoré by boli oblečené v tóge, to by všetko dosť zbanalizovalo.
Nelákalo vás napasovať hru na nejakú konkrétnu politickú situáciu?
Ale áno, vidím tam prepojenie s nacizmom. Každá diktatúra sa v etickom aj estetickou zmysle inšpiruje antikou – to vidno v symbolike, architektúre aj v odevoch. Od Napoleona až po Hitlera či Stalina - všetci boli obdivovateľmi antiky, nie renesancie.
Prečo riešite nacizmus a nie vojnu, ktorá bola len nedávno v Juhoslávii?
Každá vojna má podobné východiská a princípy. Ale viem, že Ralph Fiennes nakrútil nový film o Coriolanovi zo súčasnosti v Srbsku, no ešte som ho nevidel.
Hrozí nám vojnový konflikt?
Hrozí, kým zostaneme zaslepení. Náš systém je úpadkový vo všetkých ohľadoch. Niežeby som bol taký pesimistický, ale kým bude kapitál mocnejší než život, dovtedy to bude vyzerať, že vojna je jedinou hygienou sveta, ako to tvrdili futuristi.
Premiéra vašej inscenácie bude tesne pred Veľkou nocou. Náhoda?
Áno. Tento text určite nie je nijakou pašiovou hrou, ale sú v nej prvky, ktoré Kristov príbeh pripomínajú. Coriolanus išiel v prvej línii, riskoval svoj život a vojnu vyhral. Na to jeho kritici zabúdali.
O necelý mesiac bude v rámci festivalu Nová dráma uvedená aj slovinské produkcia Olivera Frljića Buď prekliaty, zradca svojej domoviny!, ktorá priamo reaguje na nedávnu balkánsku vojnu. Čo si myslíte o podobných politických projektoch?
Kým som to prestavenie nevidel, zdalo sa mi, že politické divadlo nie je možné, lebo je infantilné. Ale oni urobili z toho viac ako happening. Mne sa páči aj to, že to ľudia prijali tak polarizovane. Jedni to považujú za neuveriteľne nové, iní sa pourážali. Ja by som však tieto témy neotváral, lebo nič neprinášajú, nič neriešia, nič nezachránia. Dnešným problémom je nedostatočná intimita. Kým nevyriešime rodiny, nemôžeme riešiť ani svet.
