Skok Jiřího Schelingera
Autor tohto textu má záľubu v objasňovaní záhadných úmrtí. O smrť speváka Jiřího Schelingera sa zaujíma už dvadsať rokov. Stretol sa s jeho bratom, s lekárom, ktorý Schelingera pitval, a hovoril s ďalšími ľuďmi, čo boli v osudnú noc pred 30 rokmi blízko tragickej udalosti.
„Počuli ste? Schelinger sa utopil v Dunaji!“ Podobné úvahy začali kolovať niekoľko dní pred Veľkonočným pondelkom v roku 1981 medzi fanúšikmi populárnej hudby.
Väčšina z nich to však považovala za fámu. Oficiálne médiá o spevákovej smrti mlčali. Až keď sa v hudobnom mesačníku Melodie č. 6/1981 objavila krátka správa o Schelingerovom pohrebe v Prahe na Olšanoch, uverili aj najzarytejší odporcovia klebiet. V správičke bol ešte údaj, že k spevákovmu úmrtiu došlo v noci z 12. na 13. apríla v Bratislave. V nasledujúcom vydaní sa mohol čitateľ dozvedieť, že „zahynul v dunajských vlnách pod bratislavským železničným mostom“ (dnešným Starým mostom).
V stredu 13. apríla uplynie od spevákovej smrti 30 rokov. A ani dnes nie sú okolnosti tragédie celkom objasnené. Čo sa odohralo po odchode Jiřího Schelingera zo Slovenskej televízie, kde popoludní 12. apríla 1981 nahrával pre Televízny klub mladých skladbu Což takhle dát si špenát?
Pochovali iného?Vážne pochybnosti začal mať spevákov brat Milan Schelinger na jeseň v roku 2000, keď sa pre jeden český denník vyjadril, že chodí na nesprávny hrob.
Povedal, že telo neznámej totožnosti, ktoré sa našlo 7. mája 1981 v dunajskom ramene v katastri obce Horný Bar, v osade Bodíky neďaleko Šamorína, neskôr oficiálne identifikované ako telo speváka Jiřího Schelingera, v skutočnosti jeho bratovi nepatrilo. K tejto myšlienke ho priviedli údaje v pitevnom protokole, ktorý sa mu podarilo získať až po dvoch desaťročiach od bratovej smrti.
Podľa jeho slov v ňom nesúhlasila výška speváka (vraj bol o päť centimetrov vyšší), nebola uvedená ani veľkosť chodidla. Okrem toho poznámka o „nezväčšených mandliach“ je podľa Milana Schelingera absurdná, pretože brat ich mal vyoperované.
V roku 1996 sa pokúsil v Bratislave skontaktovať s vyšetrovateľom, ktorý zisťoval okolnosti smrti jeho brata. No nepodarilo sa mu vypátrať nič, pretože v roku 1993 vyšetrovateľ zahynul pri autonehode, v rovnakom roku spis skartovali.
Milan Schelinger je presvedčený, že verejná bezpečnosť sa krátko po udalosti pokúšala upokojiť rodinu a dokázať, že vyšetruje zmiznutie speváka, nie jeho smrť. A že potom využila nájdenie neznámej mŕtvoly v dunajskom ramene a vydávala ho za speváka. Podľa neho v skutočnosti telo jeho brata našli v Dunaji až na území Maďarska, kde je pochovaný ako muž neznámej totožnosti.
Je možné, že by išlo o telesné pozostatky niekoho iného? Aká bola skutočná príčina spevákovej smrti?
Zámena vylúčená„Išlo o udusenie utopením. Ani pokročilé štádium rozkladu tela by nedokázalo zakryť násilné poranenia, ktoré by spôsobili smrť, ak by jej príčina bola iná ako utopenie,“ hovorí Slavomír Uherčík z Ústavu súdneho lekárstva LFUK a FN v Bratislave, ktorý spevákovo telo pitval.
Mimochodom, Jiřího Schelingera nebolo možné ihneď identifikovať práve pre pokročilé štádium rozkladu. Spoľahlivo to urobila až pražská stomatologička, ktorá poskytla jeho zubnú kartu. A čo hovorí Uherčík na vyjadrenia Milana Schelingera o plači nad nesprávnym hrobom?
„Telesné pozostatky v pokročilejšom štádiu rozkladu môžu merať - s rozdielom niekoľkých centimetrov - menej ako počas života. Telo sa nachádza v zmenenej polohe, často zohnuté, niekedy urobia veľa hnilobné zmeny. Ak ide o veľkosť chodidla, Jiří Schelinger mal obuté tenisky, ktoré mu nepochybne patrili a preto bola veľkosť jeho chodidla od začiatku zrejmá. A čo sa týka mandlí, i tu zohrali úlohu hnilobné zmeny. Mandle zosnulého neboli zreteľné, čiže buď ich nemal, alebo neboli zväčšené. V zápisnici sa preto označili ako nezväčšené,“ dodáva Slavomír Uherčík.
Osudná nocNajväčšie otázniky zostávajú nad poslednými chvíľami spevákovho života od okamihu, ako odišiel po polnoci z Hviezdoslavovho námestia v sprievode troch mužov a jednej ženy. Hovorili sme s ňou pred 20 rokmi. Bola obdivovateľkou Jiřího Schelingera a na 13. apríla si spomína takto: „S kamarátom som si išla ešte večer 12. apríla sadnúť do vinárne Veľkí františkáni. Zhodou okolností bol v inej časti vinárne aj Jirko so svojou partiou. Tu sa zastavil po odchode z televízie. Odtiaľto chcel potom odísť do hotela Devín, kde bol ubytovaný. Neskôr sme sa ešte s kamarátom zastavili v nočnom bare hotela Carlton. Až keď sme po polnoci z hotela vyšli, uvidela som prichádzať Jirku. Vtedy sa pri skupinke zastavili dvaja približne dvadsaťpäťroční muži, ktorí speváka spoznali. Začali ho provokovať. Jeden z nich, akože mimochodom, navrhol skok z mosta do Dunaja. Ja som to brala ako žart, zrejme aj Jirko,“ povedala vtedy svedkyňa. Vzápätí skupinka piatich mladých ľudí zamierila na Starý most.
Neznámy sa držal bójeVo chvíli, keď pätica došla približne do stredu Starého mosta, medzi druhý a tretí pilier, ak sa pozeráme z ľavej strany Dunaja, udalosti nabrali rýchly spád.
Jeden z dvoch neznámych mladíkov sa vyzliekol do slipov a bez váhania skočil do nočnej rieky. Príbuzní a spevákovi známi sa i dnes domnievajú, že išlo o profesionálneho plavca alebo potápača, ktorý sa na skok vopred pripravil.
Neváhal ani Schelinger. Svojej obdivovateľke podal tašku s osobnými dokladmi a skočil tiež, ale oblečený. „Vtedy sme s priateľom a druhým mladíkom z neznámej dvojice zbehli k prístavu a začali prehľadávať breh, či niektorý z nich nevyplával. Bez úspechu,“ hovorí svedkyňa.
Všetko chceli oznámiť na ministerstve vnútra, ktoré je od Starého mosta vzdialené len niekoľko desiatok metrov. „Dodnes si pamätám, ako som zabúchala na bránu. Otvoril nám malý tučný a starý policajt. Povedali sme mu, čo sa stalo a že potrebujeme pomoc. Odpovedal, že u nás si môže každý skákať, odkiaľ chce a kam chce. A aby sme sa pratali, lebo nás zatvorí, až budeme čierni.“
Trojica začala zastavovať policajné hliadky. Ich posádky si však len vypočuli, čo sa stalo. To bolo všetko.
Približne vtedy sa od skupiny odpojil druhý neznámy mladík.
Neskôr sa zostávajúcej dvojici podarilo už po niekoľký raz zastaviť tú istú hliadku VB, ktorá incident konečne začala riešiť. Oboch zobrala na petržalskú stranu, kde riečna hliadka v člne priviezla na breh muža, ktorý speváka vyprovokoval ku skoku. Našla ho, ako sa niekoľko sto metrov od Starého mosta držal bóje.
Muža nikto nepoznalŽena hovorí, že ju, jej kamaráta a muža, ktorý skočil so Schelingerom, vypočúvali až do desiatej doobeda na oddelení VB U dvoch levov. Vtedy sa dozvedela aj jeho údajnú adresu a meno - mal sa volať Husák.
Keď ho však chcela neskôr navštíviť, na uvedenej adrese ho nikto nepoznal. Ako je vôbec možné, že pred príslušníkmi VB vystupoval pod falošným menom i adresou? Dodnes nie je známa ani totožnosť troch mužov, ktorí boli pri Schelingerovom skoku.
Tieto fakty vyvolávajú ďalšie dohady. Medzi najznámejšie patrí verzia, že populárneho speváka vyprovokovala ku skoku ŠtB alebo že išlo o spevákov dobrovoľný odchod zo sveta.
Za zamyslenie stojí i úvaha, že skok Jiřího Schelingera bol nevydarený pokus o emigráciu. Odborníci na lodnú dopravu síce potvrdili, že v miestach, kam skočil Schelinger, vedie plavebná dráha, no len smerom po prúde. Aj keby sa Schelingerovi podarilo zoskočiť na nejakú loď, dostal by sa do Maďarska či Rumunska a to, ak chcel emigrovať, určite nemal v úmysle.
Keby vedel piť, tak...Ďalším anonymným a nepriamym svedkom prípadu je muž, ktorý kedysi pracoval v miestach, kde sa dnes rozprestiera bratislavská Eurovea.
„Rok alebo dva roky potom, ako zomrel Schelinger, sme z Dunaja vytiahli muža, ktorý skočil zo Starého mosta. Nepôsobil ako nejaký profesionálny plavec, skôr ako človek, ktorý má rád alkohol. Vravel, že skočil, pretože sa stavil so svojím otcom, ktorého sme našli sedieť na brehu. Od neho sme sa dozvedeli, že to bol on, kto skákal s Jiřím Schelingerom. Presne nám porozprával, čo sa v osudnú noc odohralo. Podobalo sa to verzii, ktorá bola neskôr prezentovaná v médiách. Schelingerov „súper“ zostáva dodnes neznámy. Existoval vôbec?
S istotou vieme len to, že v osudnú noc sa definitívne skončila kariéra jedného z najpopulárnejších rockových spevákov vtedajšieho Československa.
Juraj Král
ANKETAAko hodnotia Holubí dům hudobníci?
Ján Lehotský, spevák a hudobníkV tejto piesni Jirka Schelinger prvýkrát ukázal, ako si predstavuje svoj spev a ako to vyzerá, keď nad ním nestoja všelijakí ľudia, čo ho ťahali do polôh, ktoré mu neboli vlastné. Na svoju dobu mal veľmi zaujímavú farbu hlasu. Pesnička je to pekná, dôkazom je, že si ju ľudia spievajú doteraz.
Peter Lipa, spevákJe to... no, taká pekná jednoduchá pesnička. Text ma príliš neoslovil. Čo z nej robí skvelú vec, je práve spev. V časoch, keď ju Schelinger naspieval, bola jeho farba hlasu unikátna a vlastne u nás pôsobilo málo spevákov s takýmto prejavom. Bol to originál a spieval naozaj dobre.
Juraj Čurný, producentTú pieseň mám spojenú s klasickým dvanásťkorunovým singlom, ktorý som si vtedy kúpil, bol na ňom znak Hitšarády, relácie, v ktorej dostala jeden zo svojich mnohých životov. Prekvapujúce pre mňa boli dve veci. Až po rokoch som sa dozvedel, že textárom bol Zdeněk Svěrák, pretože na singli bol uvedený pod pseudonymom Emil Synek. Druhá zvláštnosť je, že hoci sa spieva hlavne o holuboch, v úvode tej singlovej verzie počujeme čajky. V každom prípade však patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v Československu.
YXO, hudobníkTvorbu Jiřího Schelingra okrem tejto pesničky veľmi nepoznám, spomeniem si nanajvýš na Jahody mražený, ale toto je iný prípad. Keď sa povie Holubí dům, hneď viem, že ide o ten veľký, zachrípnutý, Česi by povedali „nakřáplý“ hlas. Je to dominanta tejto pesničky. Neviem, koľko mal rokov, keď to naspieval, ale tá emócia je veľmi silná. (Po tom, čo sa Yxo dozvedel, že mal iba 21 rokov): Tak to je neuveriteľné, lebo tam má hlas ako tridsaťosemročný bluesman, čo už má veľa odžitého. Schelinger asi veľa žúroval, že?
Rado „Vrabec“ Orth, spevák, hudobníkTúto pesničku vôbec neviem posúdiť z autorského hľadiska, lebo som pri nej vyrastal, mám ju napočúvanú tak, že objektívne posúdenie je nemožné a, samozrejme, nejako ma ovplyvnila. Hrali ju obidvaja moji bratia a hrával som ju aj ja za panelákom na prašiaku kobercov s partiou zo sídliska. Áno, je to taká prašiaková pesnička.
Dokonalá pieseň o Svěrákovom detstveHolubí dům mal najprv melódiu, potom text a až nakoniec Jiřího Schelingera.
Zdeněk Svěrák kedysi prirovnal písanie textu k piesni Holubí dům k tvorbe krížovky. „Najskôr to bola hudba, ktorá ma nadchla a povedal som si, že musím napísať text, aby sa dobre spieval. A preto som tam hľadal čo najviac dlhých slabík. Tomu je všetko podriadené, a že to navyše dáva zmysel, to ma samého aj po rokoch prekvapuje,“ povedal pred časom Svěrák pre Plus 7 dní.
Mimochodom, staré platne neuvádzajú ako autora textu Svěráka, ale Emila Syneka. Svěrák potreboval pseudonym preto, že v roku 1972 bol práve na čiernej listine autorov, ktorí mali od komunistov zákaz.
A čo chcel autor textu vlastne povedať? „Písal som ho, keď som mal 37 rokov, takže som na nostalgiu ešte veľmi nemal právo. Do určitej miery je autobiografický, môj otec bol totiž vášnivý chovateľ holubov, s čím mám spojené spomienky na detstvo,“ prezradil pred rokmi Svěrák českému Instinktu.
Hudbu zložil Jaroslav Uhlíř. „Kedysi bola taká prax, že sme s textárom urobili skladbu a potom sme ju ponúkli interpretovi,“ spomína Uhlíř.
Že si vybrali práve Jiřího Schelingera, bol podľa neho šťastný nápad Karla Šípa. „Nahral ju, keď mal 21 rokov, ale pôsobí dojmom, ako keby to spieval múdry človek, ktorý má veľa odžitého. Zaspieval to fantasticky,“ hovorí Uhlíř o piesni, ktorú sám označil za svoju najslávnejšiu.
„Keď som ju skladal, spieval som si nejaké provizórne slová, aby sa mi lepšie vymýšľala melódia. Našťastie si ich nepamätám, ale viem, že to bolo veľmi patetické. Jasne si spomínam, že keď Svěrák ten civilný text doniesol, bol som tým pátosom ešte taký nasiaknutý, že sa mi veľmi nepáčil. Až ex post som si uvedomil, aký je geniálny. Aj preto, lebo sa vždy v štyroch veršoch rýmuje všetko so všetkým. Keď napíšete text typu „vyšiel som z mesta, to je moja cesta a som z iného cesta“, tak už ste komik. Ale Zdeněk napísal vážny a citlivý text.“
Je známe, že neskôr samotný Jiří Schelinger nemal pesničku Holubí dům príliš v láske. Všetci ho od neho chceli, ale jemu nehodil k imidžu tvrdého rockera.
Výzorovo Mick Jagger, naturelom Jim MorrisonŽivot Jiřího Schelingera nie je len príbehom talentu, ktorý vďaka búrliváckemu fanfarónstvu skončil príliš skoro, ale celkom zreteľne odráža dobu, v ktorej žil. Je to kronika 70. rokov so všetkými normalizačnými obmedzeniami, napriek ktorým sa občas podarilo priviesť na svet veľké skladby.
Zvíťazila hudbaSchelinger odišiel z učňovky, kde sa učil sa za inštalatéra a krátko robil kulisáka. Nebol to žiaden sen rodičov, skoro si prešiel všeličím: liečebňou v Bohniciach, demonštratívnou samovraždou či podmienkou. Muzikalita však zvíťazila. Bol aj zdatný gitarista a rozhodujúca bola ponuka do barovej kapely Smaragd. Nasledoval Faraón a v roku 1973 dôležitý prestup do skupiny Františka Ringa Čecha, kde sa mohol dvadsaťdvaročný talent realizovať, samozrejme, pod vedením zdatného obchodníka Čecha.
„Vždy som túžil mať svojho skladateľa, ako mal Voskovec s Werichom Ježka a Suchý Šlitra,“ spomína Čech. „Splnilo sa mi to až v osobe Jiřího Schelingra.“
Pop, ktorý spieval Schelinger vo Faraone, mu nevyhovoval a František Ringo Čech mal tiež dosť „žuvačkovej“ hudby, akú robil s Viktorom Sodomom a chcel výrazne pritvrdiť. „Padli sme si do oka, sadli sme si,“ spomína Čech. „Jirka mi napísal nádhernú hudbu a je veľmi ťažké povedať, či mal pre mňa väčší význam ako spevák alebo skladateľ. Bol to neskutočný živel. Výzorovo Mick Jagger, naturelom Jim Morrison. Veď aj jeho koniec bol taký. Bola to najkrajšia a najvýznamnejšia éra môjho života.“
S Čechom naspieval Schelinger aj niekoľko komerčných skladieb, ťažiskom ich tvorby však podľa kapelníka bola tvrdá hudba. „Bohužiaľ, doba nám nežičila. Táto naša tvorba sa vôbec nedostala do médií.“
Skupina F. R. Čecha bola prvou profesionálnou hardrockovou skupinou v Československu a prvým albumom, nadväzujúcim na britský tvrdý rock bol legendárny Hrrr na ně s hrmotnými vypalovačkami ako Lucrezia Borgia či Kartágo. Schelinger spieval aj cover verzie od Black Sabbath a Deep Purple (purpleovský Soldier Of Fortune sa pod názvom Šípová Ruženka stal druhým najväčším spevákovým hitom).
Mal síce priateľskú, úprimnú povahu a každého si hneď získal, ale láska k rockovému štýlu bola príliš silná, pamätníci dodnes spomínajú na zájazdy v Poľsku a Sovietskom zväze, kde sa Schelingerova kapela – už bez F. R. Čecha – menila na demolačné komando.
Chorý hlas?Pomerne rozšírenou fámou bolo, že Schelinger za svoju unikátnu farbu hlasu vďačí chorobe či poruche hlasiviek. Je pravda, že v mladosti prekonal zápal nosohltanu, ale o poruchu nešlo. „Schelingerov hlas je jednoznačne zdravý,“ myslí si hlasová pedagogička Alena Čermáková. „Tá zachrípnutá farba sa prejavuje v spodných polohách, výšky mal Schelinger silné, hutné, vedel ich poriadne ,natlačiť do komína’. Keby mal choré hlasivky, boli by ,rozstrapkané’ a hlas by nebol pevný.
„Na Schelingerovi som vždy vnímala jeho obrovskú muzikalitu,“ dopĺňa hlasová pedagogička Lukrécia Bílková. „Takže v jej kontexte sa mi jeho hlas veľmi páči. Aj keby som ako učiteľka spevu možno mala mať vzťah k tým krásnym čistým hlasom, mne imponujú zachrípnutí speváci ako Louis Armstrong alebo Schelinger. Ktovie, kam by sa jeho prejav vyvíjal, keby predčasne nezomrel, pravdepodobne by mu pribudli ďalšie výrazové polohy a jeho prejav by sa ešte obohatil, to je u zrelých dobrých spevákov bežné.“
Keby nezomrel„Zaslúžil sa o preniknutie hardrockového štýlu na našu oficiálnu hudobnú scénu, no zároveň bol umelo tlačený do vtedajšej komercie a médiami bol vo svojej dobe sprofanovaný ako spevák stredného prúdu,“ hovorí muzikológ Oskar Lehotský. „Aj vďaka ideologickej mašinérií, piesňam ako Což takhle dát si špenát, René, já a Rudolf či účinkovaniu vo filme Trhák, sa dostal do polohy, ktorá mu podľa mňa vôbec nevyhovovala.“
Keby Schelinger žil, mal by šesťdesiat. Je pravdepodobné, že by ešte spieval, pretože láska k hudbe neprechádza, tak ako neprešla jeho rovesníkov - Stinga či Phila Collinsa.
