V psychologickom románe Emmy Donoughovej Izba je rozprávačom päťročný chlapec, ktorý nikdy nebol vonku. Vyšla vo vydavateľstve IKAR, ponúkame vám z neho ukážku.
Emma Donoughová (1969) sa narodila v hlavnom meste Írska, Dubline, v súčasnosti žije v Kanade. Píše od svojich 23 rokov. Za psychologický román Izba (Room, 2010) bola nominovaná na Man Bookerovu cenu, v Írsku a Kanade získala niekoľko ďalších ocenení. V roku 2011 ju vydalo vydavateľstvo IKAR.
Ak sa vám ukážka páčila, knihu si môžete kúpiť online napríklad aj tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ VERZII:
Emma Donoghuová - Izba
Dnes mám päť rokov. Včera večer som sa ako štvorročný uložil do skrine na šaty, ale keď som sa v tme prebudil v posteli, čáry-máry, zrazu som bol päťročný. Predtým som mal tri roky, predtým dva, ešte predtým jeden a ešte ešte predtým nula rokov. „Mal som aj roky so znamienkom mínus?“
„Hm?“ mama sa celá vystrie.
„Ešte keď som bol hore v nebi. Mal som mínus rok, mínus dva roky, mínus tri roky...“
„Nie, predtým, ako si sa spustil na zem, sa ti roky ešte nečíslovali.“
„Prišiel som cez svetlík. Všetci ste boli smutní, a zrazu som sa ocitol v tvojom bruchu.“
„Presne tak.“ Mama sa vykloní z postele, aby rozsvietila. Fiúú, všetko zaleje svetlo.
Chytro zažmúrim oči, potom nepatrne pootvorím jedno, napokon obe.
„Ronila som slzy do poslednej kvapky,“ rozhovorí sa. „Iba som ležala a rátala sekundy.“
„Koľko sekúnd si narátala?“ vyzvedám sa.
„Boli ich nekonečné milióny.“
„No koľko ich bolo presne?“
„Nemám tušenie,“ vraví mama.
„A potom si strašne, veľmi strašne túžila, až si napokon z tých túžob stučnela.“
Usmeje sa. „Cítila som, ako kopeš.“
„Do čoho som kopal?“
„Predsa do mňa.“
Vždy sa z toho rozosmejem.
„Tam dnu sa ozývalo buch, buch.“ Vyhrnie si tričko, v ktorom spáva, a myká bruchom. „Jack je na ceste, pomyslela som si. A ráno si sa so široko otvorenými očami vyšmykol odtiaľ na koberec.“
Hľadím na koberec s červenými, hnedými a čiernymi kľukatými čiarami, ktoré sa navzájom prestupujú. Vidím aj fľak, čo som tam nedopatrením zanechal, keď som prichádzal na svet. „Prerezala si šnúru a bol som voľný,“ vravím mame. „Stal sa zo mňa chlapec.“
„Fakticky chlapec si bol už predtým.“ Vstáva z postele a podíde k termostatu, aby pridala teplotu.
Pochybujem, že prišiel včera večer po deviatej, cítil by som to vo vzduchu. Nespytujem sa jej na to, nerada o ňom rozpráva.
„Povedz mi, pán Päťročný, chceš darček teraz alebo až po raňajkách?“
„A čo to je? Čo to je?“
„Viem, že si vzrušený,“ pripomenie mi, „ale neobhrýzaj si prst, lebo ešte cez nejakú ranku vniknú do teba mikróby.“
„Zase by ma napadli, ako keď som ako trojročný vracal a dostal hnačku?“
„Ešte horšie ti môžu ublížiť,“ hovorí mama. „Mikróby sú schopné človeka aj zabiť.“
„Vrátim sa teda predčasne do neba?“
„Ešte vždy si obhrýzaš prst.“ Vytrhne mi ruku z úst.
„Prepáč.“ Sadám si na neposlušnú ruku.“Ešte raz mi povedz pán Päťročný.“
„Počúvaj, pán Päťročný,“ vyzýva ma. „Chceš darček teraz, alebo neskôr?“
Skočím na hojdacie kreslo a pozriem na hodiny, ukazujú 07.14. Viem jazdiť na hojdacom kresle ako na skejtborde, ani sa nemusím pridŕžať, potom hŕŕ zase na paplón, a teraz namiesto skejtbordu som zase snoubordista. „Kedy mám darčeky otvoriť?“
„Určite sa im potešíš. Mám za teba rozhodnúť ja?“ spytuje sa mama.
„Mám päť rokov, a teda rozhodnúť sa musím sám.“ Zase mám v ústach prst. Vopchám si ho pod pazuchu a pricviknem ho tam. „Teraz.“
Mama vytiahne spod vankúša čosi, čo zrejme po celú noc predo mnou skrývala. Je to zvitok linajkového papiera zviazaný purpurovou stuhou z velikánskej bonboniéry, ktorú sme dostali na Vianoce. „Rozviň ten papier,“ prikazuje mi. „Jemne.“
Konečne sa mi podarí rozviazať uzol. Uhládzam papier, na ňom je čiernobiela kresba ceruzkou. Neviem, čo znamená, potom papier obrátim. „To som ja!“ Tak ako v zrkadle, ba ešte lepšie, vidím svoju hlavu, ruky a plecia zahalené tričkom, v ktorom spávam. „Prečo mám zatvorené oči?“
„Lebo si spal,“ odpovie mama.
„Ako si ma mohla nakresliť? Veď aj ty si spala.“
„Nie, bola som hore. Včera ráno, predvčerom a ešte aj deň predtým. Rozsvietila som a kreslila.“ Prestane sa usmievať. „Čo je s tebou, Jack? Tebe sa to nepáči?“
„Nemám rád, keď spím, a ty si hore.“
„Keby si nespal, nemôžem ťa nakresliť. Ba ani by to nebolo prekvapenie .“ Mama čaká. „Myslela som si, že prekvapenia máš rád.“
„Radšej mám prekvapenia, o ktorých viem.“
Mama sa zasmeje.
Vyleziem na hojdacie kreslo a zo skrinky s náradím na polici vezmem pripináčik. Bez neho tam neostane už ani jeden. Pôvodne sme ich mali šesť, ale jeden sa stratil. Jeden drží za hojdacím kreslom Veľké diela západného umenia 3 – Pannu Máriu s Ježiškom, svätou Annou a svätým Jánom Krstiteľom, ďalší pri vani upevňuje Veľké diela západného umenia 8 – Impresia: východ slnka, ďalší prichycuje modrú chobotnicu a ďalší obraz splašeného koňa s názvom Veľké diela západného umenia 11: Guernica. K veľdielam sme prišli vďaka balíčkom ovsenej kaše. Chobotnicu som však vytvoril sám a obrázok sa od spareného vzduchu nad vaňou trocha zvlnil. Mamino prekvapenie – kresbu – pripínam na strednú korkovú obkladačku nad posteľou.
Pokrúti hlavou. „Nie tam.“
Nechce, aby ho videl. „Zavesím ho teda na zadnú stenu skrine?“ spytujem sa.
„Máš dobrý nápad.“
Skriňa je drevená, takže pripináčik musím poriadne pritlačiť. Zatváram dvere, ktoré ustavične vŕzgajú, hoci im pánty mastíme kukuričným olejom. Hľadím cez škáry, ale v skrini je tma ako v rohu. Pootvorím ju a nazriem dnu. Tajná kresba je biela, okrem niekoľkých sivých čiar. Spiace oči mi zastierajú mamine modré šaty. Mám na mysli oči na obrázku. Šaty v skrini sú však skutočné.
Zacítim, že mama je pri mne, mám najlepší nos v našej rodine. „Joj, keď som sa prebudil, zabudol som odpiť si pár dúškov,“
„Nič si z toho nerob. Máš päť rokov a hádam občas to môžeme aj vynechať.“
„Ani nápad!“
Mama i ja si teda ľahneme na biely paplón, ja tiež a poriadne sa potúžim.
* * *
Narátam až sto kúskov cereálií a zalejem ich mliekom, takmer rovnako bielym ako miska. Vďaka Ježiškovi ani kvapku z neho nerozlejem. Vezmem si habarku. Jej rúčka obhorela, keď sa náhodou oprela o panvicu s rozpálenými cestovinami. Mama ju nemá rada, ale ja ju zbožňujem, lebo je inakšia.
Pohládzam poškrabaný stôl, rád by som ryhy na ňom zahladil. Na bielom okrúhlom stole vznikli sivé škrabance pri krájaní potravín. Počas jedla sa hráme Čo je to za pieseň?, túto hru sa možno hrať aj s plnými ústami. Uhádnem Makarenu, Dievčinu, čo spoza hôr k nám zavíta, a Zahojdaj sa, milý koč, ale v skutočnosti je to Búrkové počasie. Vediem dva nula. Dostávam dva bozky.
Pohmkávam si Len vesluj ten svoj čln, mama to hneď uhádne. Potom si zabzučím Volebnú, mama urobí grimasu a povie: „Joj, poznám to, to je tá, ako človeka zrazia a znova vstane. Ako len sa volá?“ Až na konci si spomenie na názov. V treťom kole si pohmkávam Neviem si ťa vyhnať z hlavy, a mama nemá tušenie, o ktorú pesničku ide. „Dávaš mi veľmi zložitú hádanku... Počul si tú pesničku v televízii?“
„Nie, od teba.“ Nahlas zaspievam refrén. Mama uznáva, že je dilino.
„Dubová hlava.“ Dvakrát ju pobozkám.
Premiestnim si stoličku k výlevke, aby som umyl riad, s miskami musím zaobchádzať jemne, ale s lyžičkami cinkám, cengotám a štrngocem. Vyplazím jazyk do zrkadla. Mama je za mnou, vidím svoju tvár, zakrýva jej tvár ako maska, ktorú sme si spravili na Halloween. „Škoda, že som ťa nenakreslila lepšie,“ vraví, „ale aspoň kresba naznačuje, ako vyzeráš.“
„Ako vyzerám?“
Zaťuká v zrkadle na odraz môjho čela, jej prst necháva za sebou krúžok. „Akoby si mi z oka vypadol.“
„Prečo by som ti mal z oka vypadnúť?“ Krúžok sa stráca.
„Lebo vyzeráš ako ja. Hádam preto, že si z môjho tela, ešte aj oči máš moje. Také isté hnedé oči, také isté veľké ústa, rovnakú špicatú bradu...“
Uprene hľadím na nás, v zrkadle obaja upierame na seba zrak. „Ale nemáme rovnaký nos.“
„Ty máš ešte detský noštek.“
Chytím sa zaň. „Odpadne mi a narastie mi dospelý nos?“
„Nie, nie, iba sa ti zväčší. Tak isto aj hnedé vlasy.“
„Mne rastú až do pása a tebe iba po plecia.“
„To je pravda,“ vraví mama a načiahne sa po zubnej paste. „Bunky máš dvakrát také živé ako ja.“
Nevedel som, že niečo môže byť živé iba spolovice. Znova sa dívam do zrkadla. Aj tričká, v ktorých spíme, a spodná bielizeň sú rozdielne, na jej oblečení však nie sú medvedíky.
Keď po druhý raz vypľuje z úst vodu, prichádzam na rad so zubou kefkou ja, drhnem si zuby všetkými smermi. Mamin pľuvanec v umývadle vôbec nevyzerá ako môj, ani môj nevyzerá ako jej. Vypláchnem si ústa a usmejem sa s vycerenými zubmi ako upír.
„Joj!“ Mama zatvára oči. „Zuby ti svietia takou čistotou, až ma oslepujú.“
Mamine zuby sú dosť rozožraté, lebo si ich kedysi zabúdala čistiť, mrzí ju to a na čistenie už nezabúda, ale veľmi jej to nepomôže. Vyrovnávam stoličky a kladiem ich k dverám naproti sušiaka na bielizeň. Ten akoby ustavične frflal, že má málo miesta, ale keď stojí rovno, presne sa sem zmestí. Môžem ho postaviť aj naplocho, ale nie celkom to dokážem, lebo nemám až také mocné svaly. Dvere sú z prekrásneho ligotavého kovu, zvyčajne o deviatej zapípajú, a vtedy už musím byť schovaný v skrini.
Dnes sa nám vo svetlíku Pánbožkova tvár nezjaví. Mama tvrdí, že sa svetlo nemôže predrať cez sneh,
„Aký sneh?“
„Pozri,“ povie a ukáže nahor. Cez vrchnú časť svetlíka preniká trocha svetla, ale inak ho zahaľuje tma. Napočudovanie, skutočný sneh vôbec nie je taký biely ako v televízii. „Prečo nepadá sneh aj na nás?“
„Sneží iba vonku.“
„Na vonkajší svet? Škoda, že nepadá aj sem dnu. Aspoň by som sa s ním mohol pohrať.“
„V izbe by sa rozpustil, lebo tu máme príjemne teplo.“ Mama si zase pohmkáva, a hneď uhádnem: Nech len padá sneh. Zaspievam druhý verš. Potom spustím Zimnú krajinu zázrakov a mama sa pridáva.
Každé ráno robievame tisícky vecí, napríklad kvet polievame pohárom vody nad výlevkou, aby sa nič nezamokrilo, a potom črepník vrátime na bielizník. Kvet predtým stával na stole, ale od Pánbožkovej žltej tváre sa mu spálil list. List odpadol, ale ešte deväť ich ostáva, sú široké ako dlaň a chlpaté. Keď prižmúrim oči, akoby som hladil psiu srsť. Číslo deväť sa mi nepáči, ale už dorastá drobný lístok, takže ich bude desať.
Hľadám pod stolom malého pavúčika, ale medzi nohou stola a lubom ostala iba pavučina. Keď sa opriem o nohu stola, ten sa rozkýva a môžem ním pohojdávať, kým sa nezvalím na zem. Mame o pavučine radšej nič nepoviem, lebo tá by ju hneď odstránila, lebo pavučiny sú údajne iba prejav špiny. Mne sa ich nitky vidia ako zo striebra. Mama má zvieratá síce rada, ale iba keď pobiehajú vo voľnej prírode na televíznej obrazovke, nie však skutočné. Keď som mal štyri roky, zbadal som loziť po sporáku mravce. Mama hneď pribehla a všetky rozpľaštila, aby nám nezožrali jedlo. Z ničoho nič prišli o život. Rozplakal som sa, takmer som si oči vyplakal. Raz v noci ma nejaké bzum-bzum uštiplo a mama ho pod poličkou pricapila – bol to komár. Dodnes je na korkovej obkladačke stopa, hoci mama sa ju niekoľkokrát pokúšala odstrániť. Ostala tam kvapka krvi, ktorú mi ten komár ako upír vyciciaval. Vtedy som jediný raz prišiel o krv.
Mama si vezme pilulku zo striebornej fólie s dvadsiatimi ôsmimi malými vesmírnymi korábmi. Ja užijem vitamín z fľaštičky, na ktorej je vyobrazený chlapec počas stojky na rukách. Mama má vitamíny vo väčšej fľaštičke a s obrázkom tenistky. Vitamíny nás majú ochrániť pred chorobami, aby sme sa nemuseli zakrátko vrátiť do neba. Nerád by som sa tam vrátil, umrieť by sa mi nepáčilo, ale mama tvrdí, že človek sa s tým zmieri, keď má sto rokov a už ho unavuje hrať sa na tomto svete. Mamina pilulka má odstrániť bolesť. Niekedy prehltne aj dve, ale nikdy nie viac, lebo keby sme ich zvyčajnú dávku presiahli, ešte by nám mohli uškodiť.
„Bolí ťa zub?“ spytujem sa. Ustavične ju trápi horný zadný zub.
Mama prikývne.
„Prečo neberieš dve pilulky každý deň?“
Zmraští tvár. „Nerada by som bola od nich závislá.“
„Nerozumiem.“
„Závisela by som od nich, nemohla by som sa bez nich zaobísť. Fakticky by som ich potom potrebovala čoraz viac a viac.“
„A čo je na tom zlé?“
„Ťažko by si to pochopil.“
Mama vie všetko, a ak mi na niečo neodpovedá, buď jej to vypadlo z pamäti, alebo sa vyhovorí, že som ešte veľmi malý a sotva by som tomu rozumel.
„Ak na zuby nemyslím, bolia ma menej,“ vraví mi.
„Ako je to možné?“
„Tomu sa hovorí víťazstvo ducha nad hmotou. Ak na niečo nemyslíme, ani nám to neprekáža.“
Keď ma niečo bolí, vždy na to myslím. Mama ma pohladí po pleci, ale plece ma nebolí. No aj tak to mám rád.
Dosiaľ som jej pavučinu nespomenul. Aké je zvláštne mať tajnosť, patriacu iba mne, a nie mame! O všetko ostatné sa delíme spoločne. Telo a myšlienky, čo sa mi roja v hlave, sú tiež iba moje. Lenže bunky vo mne pochádzajú z jej buniek, do istej miery som teda aj ňou. Keď jej poviem, čo si myslím, a ona mi povie, čo si myslí, myšlienky nám preskakujú z jednej hlavy do druhej, akoby sme zafarbovali modrou pastelkou žltú plochu a tá z toho ozelenela.
O pol deviatej zapnem televízor a zisťujem na troch kanálov, čo vysielajú. Hurá, beží Prieskumníčka Dora. Mama veľmi pomaly pohybuje ovládačom – zajačikom, jeho ušami a hlavou, pokúša sa zlepšiť obraz. Keď som mal štyri roky, televízor nám raz zhasol a rozplakal som sa. Ešte v ten večer Starý Nick priniesol akýsi zázračný konvertor a prístroj oživil. Obraz na všetkých kanáloch okrem tretieho je celkom rozmazaný, takže sa na ne nedívame, lebo by nás z toho boleli oči. Iba keď chceme počúvať hudbu, zakryjeme obrazovku prikrývkou a cez sivú tkaninu vnímame melódie. Pohojdávame pritom zadkom.
Položím prsty Dore na hlavu, aspoň takto si ju priviniem. Rozprávam jej, že teraz, ako päťročný, mám výnimočné schopnosti. Usmieva sa. Dora má mohutné vlasy, pripomínajúce hnedú prilbu bez končitých výbežkov, a tak jej hlava je rovnako veľká ako telo. Sedím na posteli mame na kolenách a dívam sa na obrazovku, vrtím sa, lebo jej špicaté kosti ma tlačia. Na mame niet veľa mäkkých miest, ale pokiaľ na ne natrafím, sú najmäkšie na svete. Dora vždy nosí plecniak , do ktorého sa zmestí všetko, čo práve potrebuje, rebríky a skafandre, aby mohla tancovať, hrať futbal i hrať na flaute, podstúpiť všetky možné dobrodružstvá. Hovorí slovami, ktoré nie sú z nijakého skutočného jazyka, občas sa ozve po španielsky lo hicimos.
Dnes vyslobodzuje zakliateho opičiaka Čižmárika zo spánku. Pridávam sa ku každej pesničke, najmä k tej, čo vraví Dokázali sme to. Po každý raz ma žiada o pomoc, mal by som povedzme nájsť čarovný prútik, alebo pomôcť jej veslovať loďku. Čaká, kým poviem „Áno“. Nijaká televízna postava ma tak nepočúva, preto Doru pokladám za svoju najlepšiu kamarátku. Zvolám „Pozor, za tamtou palmou!“ Dorin modrý šíp sa zabodne priamo za palmou a ona zvolá „Ďakujem“. Potom ma vyzýva, aby som sa mal na pozore pred zákerným lišiakom Kradošom, obaja spolu s Čižmárikom trikrát zakričíme „Kradoš, nekradni!“ Lišiak sa tak rozčúli, že zvolá „Doparoma!“ a utečie. Raz Kradoš vyrobil umelého motýľa na diaľkové ovládanie, ale nevydaril sa mu, ba šiel som sa popukať, keď tento výtvor ukradol svojmu tvorcovi masku a rukavice.
Keď je príbeh dobrý, jeho koniec prichádza veľmi rýchlo, vtedy ručičky na hodinkách bežia rýchlejšie. Dora sa spytuje, čo sa mi najviac páčilo. Vždy pochválim pesničku, v ktorej účinkujúci robia saltá a plieskajú si dlane. Dora a Čižmárik občas predvedú tanec hlúpych kuriatok alebo si spletú ruky a pohojdávajú sa. Nato chytajú hviezdy a ukrývajú si ich do vrecka plecniaka. Ja by som si vybral hviezdu Lomoznicu, ktorá všetko prebúdza, a hviezdu Premenlicu, ktorá ustavične mení tvary.
V iných programoch sa zjavujú stovky postáv, neraz ich je tak veľa, že sa sotva zmestia na obrazovku. Niekedy zase jedna jediná postava sa zväčší či priblíži natoľko, že zaplní celú obrazovku. Namiesto kože majú šaty, ich tváre sú ružové, žlté, hnedé, strakaté alebo zarastené, majú ostro červené ústa a veľké oči s čiernymi okrajmi. Veľa sa smejú a pokrikujú. Rád by som televíziu pozeral ustavične, ale oslabuje to rozum. Prv než som sem prišiel z neba, mama mávala televízor spustený nepretržite a zmenilo ju to na živú mŕtvolu, chodiacu šuch-šuch-šuch mátožným krokom. Preto teraz po každom programe vypne. V priebehu dňa sa nám bunky znásobia a pred spaním sa tak môžeme pozerať na ďalší program. Počas spánku sa nám mozog zase posilní.
„Ešte chvíľočku sa chcem dívať, veď dnes mám narodeniny. Prosím ťa.“
Mama otvorí ústa, vzápätí ich zavrie. Povie: „A prečo nie?“ Počas reklamy však stíši zvuk, lebo keby nám prenikal do uší, mozog by sa nám kazil ešte rýchlejšie.
Sledujem svet hračiek, medzi nimi je krásny kamión, trampolína a stavebnica Bionicle. Dvaja chlapci mieria na seba trasformátormi, ale pôsobia priateľsky, nie ako lotri.
Nato sa začína seriál Špongiový Bob. Rozbehnem sa, chcem sa Boba dotknúť, aj hviezdice Patrície sa chcem dotknúť, ale určite by som neohmatal strašidelnú chobotnicu. Príbeh o obrovskej ceruzke je hrôzostrašný, sledujem ho cez mamine prsty, dvakrát dlhšie ako moje.
Mama sa ničoho nebojí. Azda jedine Starého Nicka. Zväčša ho volá takto, hoci takto označujeme diabla. Zistil som to, až keď som videl kreslený film o Starom Nickovi, čertovi, čo sa zjavoval každú noc. Aj on prichádza v noci, ale vôbec sa nepodobá na televízneho Starého Nicka, ktorý má bradu, rohy a všetko, čo k čertovi patrí. Raz som sa mamy spýtal, koľko má Starý Nick rokov, a odvetila mi, že je od nej takmer dvakrát starší, čo znamená, že je starý ako Matuzalem.
Len čo sa zjavia titulky s menami tvorcov, mama vstane a vypne televízor.
Z vitamínov cikám nažlto. Ostanem ešte sedieť na záchode, vytlačím šúľok a rozlúčim sa s ním: „Šťastnú cestu do mora!“ Spláchnem, sledujem, ako sa napĺňa nádrž, voda žblnkoce, zurkoce. Potom si drhnem vo vode ruky, takmer sa mi odlupuje koža. Až vtedy mám pocit, že som si ich umyl dostatočne.
„Pod stolom je pavučina,“ poviem. Doteraz som vôbec nemal úmysel zmieniť sa jej o tom. „Zbadal som ju už predtým, ale nepovedal som ti o nej.“
Mama sa strojene usmeje.
„Prosím ťa, však ju neodstrániš? Momentálne nie je na nej pavúk, ale azda sa tam ešte vráti.“
Kľakne si a pozrie pod stôl. Do tváre jej vidím, až keď si zastrčí vlasy za uši. „Vieš čo? Nechám ju tam, kým nebudeme upratovať. Súhlasíš?“
Upratujeme v utorok, teda o tri dni. „Súhlasím.“
„Počúvaj,“ postaví sa. „Keďže máš dnes päť rokov, musíme poznačiť tvoju výšku.“
Takmer vyskočím až po plafón.
Zvyčajne nesmiem kresliť na steny izby ani na nábytok. Keď som mal dva roky, počmáral som nohu postele pri skrini. Keď riadime, mama zakaždým poklepe po čarbanici: „Pozri, do smrti sa nezbavíme toho čarbanca.“ Lenže údaj o mojej výške v deň narodenín je čosi iné. Vedľa dvier sú drobné číslice a čierna štvorka, pod ňou čierna trojka a červená dvojka, čo bola farba nášho starého pera, kým sa nevypísalo, a celkom naspodku červená jednotka.
„Stoj rovno,“ prikazuje mi mama. Pero mi šteklí temeno.
Keď odstúpim, nad štvorkou je o kúsoček vyššie päťka. Zo všetkých čísel mám najradšej päťku, mám po päť prstov na rukách i na nohách, aj mama ich má presne toľko, sme si podobní, akoby sme si z oka vypadli. Najmenej rád mám deviatku. „Koľko meriam?“
„Označila som iba tvoju výšku. Koľko meriaš, to presne neviem,“ vraví. „Zistili by sme to jedine centimetrom – mohli by sme niekedy oň požiadať ako o nedeľnú pozornosť.“
Predpokladal som, že meracie pásma sa vyskytujú iba v televízii. „Nie, radšej si pýtajme ako pozornosť bonbóny.“ Položím prst na štvorku, obrátim sa k nej tvárou, ďalší prst si priložím k vlasom. „Veľmi som nenarástol.“
„To je normálne.“
„Čo znamená normálne?“
„Znamená to...“ Mama si zahryzne do pery. „Znamená to, že si v poriadku. No hay problema.“
„Pozri, aké mám veľké svaly,“ poskočím na posteli. Som ako Valibuk , čo chodí v sedemmíľových čižmách.
„Máš ich obrovské.“
„Ozrutné.“
„Robustné.“
„Velikánske.“
„Mocné,“ dodáva mama.
„Všemocné.“ Rád sa pohrávam so slovom.
„Súce.“
„Vieš čo?“ dodám. „Keď budem mať desať rokov, už budem dospelý.“
„Vážne?“
„Budem čoraz väčší a väčší, až dorastiem na ľudského tvora.“
„To fakticky už si,“ poznamená mama. „Obaja sme ľudskí tvorovia.“
Aj predtým som si myslel, že sme tvorovia. Postavičky v televízii sú iba z farieb.
„Tvorovia zo ženských tvorov?“
„Áno,“ prisvedčím. „Žene sa v bruchu z vajíčka vyvinie chlapec, a z toho vyrastie človek. No zo mňa možno vyhúkne obor, dobrý obor, siahajúci až potiaľto!“ Vyskočím a vysoko, takmer až pri plafóne sa dotknem steny pri posteli.
„To znie úžasne,“ vraví mama.Tvár jej stvrdne, zrejme som povedal niečo nevhodné, ale neviem čo.
„Prerazím svetlíkové okno a vyletím do vesmíru a budem krúžiť medzi planétami,“ zastrájam sa. „Navštívim všetkých svojich kamarátov, Doru a Špongiového Boba, a budem mať psa Šťastka.“
Mama sa usmeje, odpratáva pero na poličku.
„Ty budeš mať na narodeniny koľko rokov?“
„Dvadsaťsedem.“
„Fíha!“
Sotva jej to pozdvihne náladu.
Kým napúšťame vaňu, mama zloží z hornej časti skrine labyrint a pevnosť. Od dvoch rokov sa hráme s labyrintom. Kotúľky z kotúčov toaletného papiera sú pospájané lepiacou páskou do tunelov a skrúcajú sa všetkými smermi. Vystreľujeme guľôčky, ktoré neraz v labyrinte uviaznu. Mama musí labyrintom potriasť, nakláňa ho zboka nabok i zhora nadol, až kým sa guľôčka nevykotúľa. Do labyrintu vystreľujem aj iné predmety, napríklad búrsky oriešok, kýptik z belasej pastelky so zlomenou tuhou a krátky úlomok zo surovej špagety. V tuneloch sa navzájom naháňajú a zrážajú, nevidím ich, ale počujem v lepenke ich šuchot a odhadujem, kde asi sú. Aj zubná kefka by rada prekonávala labyrint, ale bohužiaľ je príliš dlhá. Radšej ju využijem v pevnosti, kde stráži vežu. Pevnosť je zhotovená z plechoviek a fľaštičiek od vitamínov, každým dňom sa nám niečo vyprázdni, a tak sa stavba ustavične rozrastá. Z pevnosti je výhľad na všetky strany, nepriateľov by z nej bolo možné poliať vriacim olejom. Dobyvatelia netušia, že hrany pevnosti, hahaha, sú ostré ako nôž. Najradšej by som si pevnosť vzal do vane a urobil z nej ostrov, ale mama tvrdí, že vo vode by sa lepiaca páska mohla uvoľniť.
Rozviažeme si spletené vlasy, teraz nám vo vani voľne plávajú. Ležím na mame, nerozprávam, lebo rád počúvam tlkot jej srdca. Keď sa nadýchne, zakaždým sa obaja trocha nadvihneme a vzápätí zase klesneme. Aj cikulík sa mi nadnáša.
Keďže mám narodeniny, smiem rozhodnúť, čo si oblečieme. V bielizníku mame patrí horná, mne dolná priehradka. Vyberiem mame modré džínsy s červenými stehmi, ktoré si oblieka iba na osobitné príležitosti, lebo na kolenách sú jej napäté ako struny. Ja si zvolím žltú mikinu s kapucňou. Opatrne ju vyťahujem z priehradky, ale hrozí, že sa kôpka uloženej bielizne na pravej strane zrúti. Mama mi musí pomôcť. Mikinu iba s námahou prestrkujem cez hlavu.
„Čo keby som to véčko trocha nastrihla?“ navrhuje mama.
„Ani nápad.“
Keďže si chceme zacvičiť, ponožky si ešte nenatiahneme, lebo bosými nohami sa telo ľahšie ovláda. Najprv si zvolím dráhu. Potom stôl prevrátime hore nohami, dáme na posteľ, priložíme k nemu aj hojdacie kreslo a zakryjeme ich koberčekom. Dráha vedie okolo postele od skrine k lampe a na dlážke je označená tmavým C. „Pozri, zvládnem to šestnástimi krokmi.“
„Výborne! Keď si mal štyri roky, potreboval si na to osemnásť krokov,“ pripomenie mi mama. „Koľkokrát dnes ubehneš tam a späť?“
„Päťkrát.“
„Čo keby to bolo päťkrát päť? Mal by si tú päťku umocniť na druhú.“
Odratúvame to na prstoch, podarí sa mi zdolať dráhu dvadsaťšesťkrát, ale mama žiada o dvadsaťpäťnásobok, a tak to ešte raz zopakujem dvadsaťpäťkrát. Odratúva mi čas. „Dvanásť,“ vykríkne. „Sedemnásť. Si úžasný!“
Dychčím ach-ach-ach.
„Rýchlejšie!“
Svojou rýchlosťou by som predbehol aj letiaceho Supermana.
Keď príde na mamu, aby bežala, zapíšem do školského linajkového bloku čas, keď vyštartuje, a čas, keď dobehne, a ich porovnaním zistíme jej rýchlosť. Dnes bežala o deväť sekúnd dlhšie ako ja, teda som vyhral. Vyskakujem od radosti a navrhnem: „Pretekajme teraz spolu!“
„Bolo by to zábavné,“ vraví, „ale nezabúdaj, že keď sme sa raz o to pokúšali, vrazila som plecom do bielizníka.“
Keď niekedy na niečo zabudnem, mama mi to pripomenie, a potom si to už pamätám.
Zložíme z postele nábytok, roztiahneme koberec, ktorý dráhu zakryje a zmizne aj tmavé C.
Mama navrhne skoky na trampolíne. Na posteli však skáčem iba ja, lebo pod mamou by sa mohla zlomiť. Robí komentátorku. „Dnešné marcové ráno urobil odvážny premet mladý americký šampión...“
Ešte sa zahráme Všetko letí, čo má perie, nato mama zavelí natiahnuť si ponožky. Zahráme sa na mŕtvolky: ležíme ako hviezdice s uvoľnenými nohami, uvoľneným bruchom, uvoľneným jazykom, ba aj uvoľneným mozgom. Mamu však pod kolenom niečo zasvrbí, pohne sa, a zase vyhrávam ja.
Je dvanásť trinásť, môžeme obedovať. Keď sa modlím, najradšej odriekam chlieb náš každodenný daj nám dnes. Pri hrách šéfujem ja, ale o tom, čo kedy jeme, rozhoduje mama. Nedovolí, aby sme na raňajky, obed i večeru mali cereálie, lebo by sme sa ich prejedli a prirýchlo by sa nám minuli. Keď som nemal ešte ani rok, mama mi jedlo zvyčajne rozdrobila a predžula. No už mi narástlo dvadsať zubov a som schopný rozhrýzť hocičo. Dnes máme na obed tuniaka na krekeroch a mojou úlohou je odkrútiť z plechovky vrchnák, lebo mamino zápästie to nezvládne.
Som trocha neposedný a mama vraví, aby sme sa zahrali na orchester. Do ruky vezmeme všetko, čo vydáva nejaké zvuky. Búcham do stola a mama klop-klop-klop kope do nôh postele, potom zase bumtarasa bumtarasa udiera do vankúšov. Vidličkou a lyžicou mlátim do dvier a prstami na nohách vrážam do sporáka. Rád stláčam pedál smetníka, lebo jeho poskakujúci vrchnák buchoce. Za najobľúbenejší hudobný nástroj pokladám škatuľu od cereálií. Oblepil som ju rôznofarebnými nohami, topánkami, kabátmi a hlavami vystrihnutými zo starého katalógu a cez jej stred natiahol tri gumičky. Starý Nick nám už nenosí ďalšie katalógy, z ktorých by sme si vybrali niečo na oblečenie. Mama tvrdí, že je čoraz skúpejší.
Vyleziem na hojdacie kreslo, aby som z poličky vzal knihy. Postavím z nich na koberčeku desaťposchodový mrakodrap. „Desaťpodlažný,“ poopraví ma mama, ale to vôbec nie je vtipné.
Máme deväť kníh, ale iba štyri z nich sú s obrázkami.
Veľká kniha detských riekaniek
Bager Dylan
Zajačik na úteku
Trojrozmerné letisko
Ďalších päť má obrázok iba na obálke.
Chatrč
Súmrak
Opatrovník
Trpkosladká láska
Da Vinciho kód
Mama málokedy číta knihy bez obrázkov, siahne po nich iba vtedy, keď je zúfalá. Keď som mal štyri roky, požiadali sme o ďalšiu knihu s obrázkami, a tak sme ako nedeľnú pozornosť dostali Alicu v krajine zázrakov. Páči sa mi, ale je v nej priveľa slov a množstvo z nich je staromódnych.
Dnes vyberám knihu Bager Dylan, leží takmer na spodku a mrakodrap sa buch-šuch zrúti.
„Zase Dylan!“ Mama urobí grimasu, potom spustí silným hlasom:
Ja som Dylan. Dobre je mi, keď sa stále rýpem v zemi,
vôkol seba stále kopím nekonečne veľké kopy,
moje dlhé rameno zdvihne každé bremeno,
každú smietku, každý prach, zhltnem v svojich útrobách,
moja veľká motyka sa každej skaly dotýka,
od večera do rána pracujem bez ustania.
V Dylanovi sú štyri celostranové obrázky, obrázok na konci prechádza cez dve strany, obrázok je aj na prednej a zadnej strane obálky. Kniha nemá tvar obdĺžnika, ale usmievavého bagra. Na druhom obrázku je mačka a na treťom kopa skál. Skaly sú fakticky kamene, pevné ako keramika, z ktorej sa vyrábajú vane, umývadlá a záchodové misy, ale nie také hladké. Na piatom obrázku mačka padá, ale mačky na rozdiel odo mňa a od mamy majú deväť životov.
Mama takmer vždy vyberie na čítanie Zajačika na úteku, lebo na konci príbehu zajačica-mama dostihne zajačika-synáčika a zvolá naňho: „Daj si mrkvičku!“ Mám rád obrázok, na ktorom sa zajačik-synáčik zmení na kopci na kus kameňa a zajačica-mama sa musí vydriapať až na vrch, aby ho našla. Hory, podobne ako stromy a rieky, sú priveľké a sotva skutočné. V televízii som videl vrch, na ktorý sa driapala žena zavesená na lane. Ženy nie sú skutočné, ani dievčatá a chlapci. Ba ani muži s výnimkou Starého Nicka, ale ani ním nie som si celkom istý. Možno je skutočný iba spolovice. Nosí nám potraviny a nedeľné pozornosti, odnáša odpadky, ale nie je to ľudský tvor ako my. Zjavuje sa iba v noci ako netopier. Možno si ho iba vymýšľam, keď sa na dverách ozve píp, píp a zdvihne sa vzduch. Mama zrejme o ňom rozpráva nerada, lebo sa obáva, že by sa stal skutočnejším.
Zahniezdim sa jej na kolenách, chcem si obzrieť obľúbené veľdielo -- malý Ježiško sa na ňom hrá s Jánom Krstiteľom, ktorý mu je kamarát a zároveň aj bratanec. Mária sa chúli na lone svojej mamy, vlastne Ježiškovej starej mamy. (Podobne sa Dora chúli na kolenách svojej abuely.) Je to zvláštne dielo bez farieb, niektorým postavám chýbajú ruky a nohy. Mama tvrdí, že obraz nie je dokončený. Na zem priletel anjel, zjavil sa ako duch, hoci to bol skutočný anjel s krídlami z páperu, a v Máriinom bruchu začal rásť Ježiško. Máriu to prekvapilo a zvolala: „Ako je to možné?“ a potom: „No dobre, nech sa stane, čo sa má stať.“ Keď na Vianoce Ježiška porodila, položila ho do jasličiek – nie aby ho kravy rozžuvali, ale svojím dychom ohrievali. Bol to vlastne zázrak.
Mama teraz zhasína lampu a obaja si líhame, najprv si odriekame modlitbu Pán je môj pastier o zelených pastvinách, predstavujem si ich ako paplón, nie biely a rovný, ale načuchraný a zelený. Keby na ňom pretiekol pohár, narobil by veľkú škodu. Dávam si zopár dúškov, z pravého, lebo v ľavom toho veľa nie je. Keď som mal tri roky, hocikedy som si to mohol v hojnej miere dopriať. Ale od štyroch rokov mám už plno iných povinností, a tak si tých dúškov dožičím iba zopár, raz cez deň či cez noc. Škoda, že sa nemôžem naraz venovať svojim dúškom a zároveň rozprávať, ale mám iba jedny ústa.
Takmer vypínam, ale v skutočnosti ešte nespím. Mama tuším celkom vypla, prezrádza to jej dych.
* * *
Keď sa prebudíme zo siesty, mama vraví, že vlastne si ani nemusíme pýtať meracie pásmo, môžeme si ho zhotoviť aj sami.
Použijeme na to škatuľu z cereálií, ktorá je súčasťou našej egyptskej pyramídy. Mama mi ukazuje, ako mám odstrihnúť pás, dlhý ako stopa jej nohy. Preto sa táto miera nazýva stopa. Potom rozdelí pás na dvanásť dielikov, to sú palce. Odmeriam jej nos, má dĺžku dva palce. Môj nos meria palec a štvrť. Zapisujem to. Mama posúva lineár akoby premetmi po stene pri dverách až k čiare, ktorá označuje moju výšku. Vraj meriam tri stopy a tri palce, čo je takmer meter.
„Odmerajme aj izbu.“
„Celú izbu?“
„Máme na programe niečo iné?“
Čudne na mňa pozrie. „Hádam nie.“
Zapisujem všetky čísla, napríklad výšku steny pri dverách. Stena má od podlahy k stropu šesť stôp a sedem palcov, teda dva metre. „Predstav si!“ hovorím mame, „korkové obkladačky sú o kúsok väčšie než náš lineár.“
„Fíha!“ mama sa plesne po hlave. „Veď merajú presne štvorcovú stopu, zrejme som lineár vyrobila o kúsok kratší. Zrátajme počet obkladačiek, takto to bude ľahšie.“
Začínam ich zratúvať od steny pri posteli. Mama mi však pripomína, že steny sú rovnaké. Platí tiež pravidlo, že šírka stien je rovnaká ako šírka podlahy. Narátam jedenásť stôp oboma smermi, čo znamená, že podlahu tvorí štvorec. Stôl je okrúhly, takže ma to mätie, ale mama ho meria v strede, kde je najširší. Má tri stopy a deväť palcov. Moja stolička je vysoká tri stopy a dva palce, mamina presne tak isto, teda o palec nižšia ako ja. Nato mamu meranie začne otravovať, a tak s ním prestávame.
Plochu pod každým číslom vyfarbím piatimi pastelkami rozdielne, teda na modro, oranžovo, zeleno, červeno a hnedo, a keď som hotový, list papiera vyzerá ako koberec, ba je ešte krikľavejší. Mama mi navrhuje, aby som ho použil ako podložku pod tanier.
Dnes chcem na večeru špagety, ale máme aj brokolicu, a hoci nemám na ňu chuť, nepomôžem si. Brokolicu krájam zúbkovaným nožom, a keď sa mama nedíva, občas nejaký kúsoček aj zjem. „Prepánajána, kam sa podela tá hrubá stonka?“ spytuje sa, ale fakticky sa nehnevá, lebo jesť surovú zeleninu je zdravé.
Mama rozpáli dve platničky na sporáku, až sčervenejú. Sám sa nesmiem dotýkať otočných gombíkov na sporáku, lebo ešte by som mohol zapríčiniť požiar, aký vídame v televízii. Keby sme sa platničiek dotkli utierkou na riad alebo časťou oblečenia, oranžové jazyky ich pohltia, postupne celá izba ľahne popolom, a my by sme sa rozkašlali a v strašných bolestiach sa zadusili.
Pach varenej brokolice neznášam, ale nie je až taký odporný ako pach zelenej fazule. Mávame skutočnú zeleninu, ale zmrzlinu vídam iba v televízii, bodaj by aj tá bola skutočná. „Aj náš kvet je ako surová brokolica?“
„Áno, ale nemožno ho jesť.“
„Prečo prestal kvitnúť?“
Mama pokrčí plecami a mieša špagety. „Zrejme už je unavený.“
„Mal by si pospať.“
„Ani spánok by ho únavy nezbavil. Zemine v jeho črepníku azda chýbajú živiny.“
„Mohli by sme do nej pridať moju brokolicu.“
Mama sa zasmeje. „Nepotrebuje ľudskú, ale rastlinnú potravu.“
„Mohli by sme o ňu požiadať ako o nedeľnú pozornosť.“
„Mám dlhý zoznam, o čo všetko by sme mali požiadať.“
„Kde?“
„V hlave,“ vraví. Vytiahne hadovitú špagetu a ochutnáva ju. „Myslím, že majú rady ryby.“
„Kto?“
„Rastliny majú rady zhnité ryby. Alebo rybie kosti.“
„Bŕŕŕ!“
„Keď nabudúce budeme mať rybie prsty, mohli by sme z nich pod kvet čosi zahrabať.“
„Ale nie z mojej porcie.“
„Dobre, kúštik z mojej.“
Prečo mám najradšej špagety, vysvetľuje pieseň o karbonátkach, spievam si ju, keď mama nakladá jedlo na tanier.
Po večeri prichádza ohromujúce prekvapene – nachystáme narodeninovú tortu. Poznám také torty z Dory, stavím sa, že bude deliciosa s presne toľkými sviečkami, koľko mám rokov. Sviečky hádam skutočne budú horieť.
Viem šikovne vyfukovať vajcia, zbavím ich lepkavého vnútrajška bez toho, že by som im poškodil škrupinu. Na tortu potrebujeme tri vajcia. Na ich vyfúknutie použijem pripináčik, ktorý drží Impresiu: Východ slnka. Keby som pripináčik čo len na chvíľu odopol z Guernicy, bláznivý kôň na obraze sa splaší. Mama pokladá Guernicu za veľké majstrovské dielo, lebo všetko na ňom je veľmi skutočné, ale podľa mňa aj pomotané. Erdžiaci kôň s vycerenými zubami, lebo sa doň zabodol oštep, býk a žena držiaca dieťa hore nohami, lampa pripomínajúca oko. Najviac ma ľaká vytŕčajúca ozrutná noha, ktorá akoby ma chcela zašliapnuť.
Musím lyžicu obliznúť, potom mama vloží tortu do horúceho bachora sporáka. Usilujem sa žonglovať s vajcovými škrupinami. Mama jednu zachytí. „To sú malí Jackovia?“
„Nie,“ odvrknem.
„Môžeme z nich urobiť kraslice. Ak zajtra rozmrazíme cviklu, zafarbíme šťavou z nej škrupiny do purpurova...“
Pokrútim hlavou. „Radšej o ne rozšírme hada Škrupinára.“
Škrupinár je dlhší ako obvod izby a zhotovili sme ho, keď som mal tri roky. Žije pod posteľou, skrútený do klbka, a stráži našu bezpečnosť. Väčšina vaječných škrupín už zhnedla, ale zopár ich ostalo bielych, na niektorých sú vzorky nakreslené ceruzkou alebo pastelkou, prípadne čiernym perom, ale aj rozličné ozdôbky prilepené lepidlom z múky – staniolová korunka, žltá stuha, nitky a hodvábne papieriky. Jeho jazykom je ihla, do ktorej je navlečená červená niť prechádzajúca celým telom. Hada spod postele už veľmi nevyťahujeme, lebo niekedy sa zamotá a škrupiny pri dierkach popukajú, alebo sa rozbijú. Úlomky škrupín používame na mozaikové obrázky. Zabodnem ihlu do novej škrupiny a kolísavým pohybom ju k hadovi pripájam. Vyžaduje si to značnú zručnosť. Nakoniec je had o tri vaječné škrupiny dlhší. Potom ho veľmi jemne skrúcam, aby sa zmestil pod posteľ.
Trvá celú večnosť, kým sa torta upečie, ale aspoň vdychujeme príjemnú vôňu. Torta sa chladí a zatiaľ pripravujeme polevu. Bude vyzerať ako ľad, ale nebude taká studená. Vlastne je to cukor rozpustený vo vode. Mama rozotiera polevu po torte. „Umyjem riad, a ty tortu vyzdob bonbónmi.“
„Bonbóny predsa nemáme.“
„Pozri!“ Zdvihne ruku s malým vrecúškom a zašuchoce jeho obsahom. „Schovala som zopár bonbónov, ktoré sme pred tromi týždňami dostali ako nedeľnú pozornosť.“
„Mama, ty si figliarka! A kde si ich ukrývala?“
Mama naznačí, akoby si zatvárala ústa na zips. „Čo ak budem potrebovať skrýšu aj nabudúce?“
„Povedz mi to!“
Mama sa už neusmieva. „Keď kričíš, bolia ma z toho uši.“
„Prezraď mi, kde máš tú skrýšu.“
„Jack...“
„Nemám rád, keď máš niekde skrýše.“
„Čo je na tom také strašné?“
„Môžu tam zaliezť zombie.“
„Aha.“
„Alebo obri-ľudožrúti či upíri.“
Otvorí kredenc a vyberie škatuľu s ryžou. Ukáže do tmy poličky. „Schovala som ich za ryžu, jasné?“
„Jasné.“
„Nijaká príšera sa tam nedostane. Môžeš si ju hocikedy skontrolovať.“
Vo vrecúšku je päť bonbónov, ružový, modrý, zelený a dva červené. Keď ich vyberám, ostáva mi na prstoch ich farba. Aj polevou sa zafúľam a olizujem si ju z rúk.
Mali by sa na tortu dať aj sviečky, ale nijaké nemáme.
„Zase vrieskaš,“ mama si zapcháva uši.
„Povedala si, že to bude narodeninová torta, ale nemáme ani päť sviečok, ktoré by sme na nej zapálili.“
Mama si odfúkne. „Mala som si to lepšie vysvetliť. Úlohu sviečok splní päť bonbónov. Tie naznačia, že máš päť rokov.“
„Takúto tortu nechcem.“ Neznášam, keď mama ostáva pokojná. „Bude odporná!“
„Upokoj sa, Jack.“
„Mala si požiadať o sviečky ako nedeľnú pozornosť.“
„Minulý týždeň sme naliehavejšie potrebovali pilulky proti bolesti.“
„Ja som ich nepotreboval, iba ty,“ skríkol som.
Mama na mňa hľadí, akoby som mal novú tvár, ktorú na mne predtým nevidela. Nato povie: „Nezabúdaj, že si musíme vyberať veci, ktoré sa dajú ľahko zohnať.“
„Môže predsa zohnať čokoľvek.“
„Môže,“ súhlasí mama, „ale nechce sa mu s tým veľmi otravovať.“
„Prečo by ho to otravovalo?“
„Azda by musel zájsť do dvoch-troch obchodov a liezlo by mu to na nervy. A keby niečo nemohol zohnať, nahneval by sa a pravdepodobne by sme už vôbec nedostávali nedeľné pozornosti.“
„Nevrav!“ Zasmejem sa, „Nechodieva do obchodov. Obchody sú iba v televízii.“
Mama si zahryzne do pery. Potom pozrie na tortu. „V každom prípade ma to mrzí. Myslela som, že bonbóny sviečky nahradia.“
„Hlúpa mama!“
„Kde som mala rozum!“ Udrie sa po hlave.
„Máš kurací mozog,“ odvrknem nie veľmi zlostne. „Keď budem mať na budúci týždeň šesť rokov, radšej zožeň sviečky.“
„Na budúci rok,“ poopraví ma mama. „Určite máš na mysli budúci rok.“ Oči má zatvorené. Občas ich priviera a dlhú chvíľu mlčí. Keď som bol malý, domnieval som sa, že sa jej vybila baterka, tak ako sa to občas stáva hodinkám, a vtedy ho musíme požiadať, aby nám ako nedeľnú pozornosť priniesol novú baterku.
Autor: Emma Donoghuová, vydalo vydavateľstvo IKAR
