Ponúkame vám ukážku z románu Ireny Brežnej Na slepačích krídlach z vydavateľstva Aspekt.
Irena Brežná (1950) je slovensko-švajčiarska novinárka a spisovateľka. Narodila sa v Trenčíne, v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska, kde v súčasnosti žije. Píše po nemecky.
V slovenskom preklade jej v roku 2007 vyšiel vo vydavateľstve Aspekt román Na slepačích krídlach, ktorý si môžete kúpiť online napríklad aj tu.
Irenu Brežnú môžete stretnúť osobne 28. apríla 2011 o 17:00 v divadle Meteorit a 29. apríla 2011 o 18:00 v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave, kde predstaví na čítaniach svoju pripravovanú knihu a zbierku článkov a esejí.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVOM FORMÁTE:
Irena Brežná - Na slepačích krídlach
Na Veľkonočný pondelok si muži uctievajú ženu polievaním, táto pocta nie je výdobytkom nášho politického systému. Podľa tohto pohanského zvyku musia byť do poludnia všetky dievčatá a ženy mokré. Na dedinách hádžu naši muži ženy do potoka alebo na ne vylejú celé vedrá vody, kým spia. Pritom sa narobí mnoho kriku a premočené ženy sú prešťastné. V meste je polievanie delikátnejšie, tu kropia muži ženy voňavkou. Z vďaky nalejú ženy polievačom do štamprlíkov niečo ostré. Tak si na Veľkonočný pondelok pohlavia vymieňajú tekutiny. Keď u nás zvoní, schovám sa, ale tak nešikovne, že ma hneď nájdu. Kým smiem na obed zjesť vyprážané kohútie stehienka, voniam zo všetkých pórov. Keď počet chlapcov, ktorí u nás zazvonia, presiahne desať, môžem sa pokladať za žiadanú. Chlapci dostanú maľované vajíčka, čokoládu, bankovky a ak im už rastú fúziky, musia sa napiť na naše zdravie. Polievanie vynáša. Kladiem si otázku, či chlapci prichádzajú naozaj len kvôli mne.
Byť dievčaťom je ťažký údel, ale najlepšie na tom je, že zo mňa nikdy nebude muž. Muž musí do seba liať pálenku, pivo, víno, všetko možné, piatky i sviatky, ráno i večer. Neplatí žiadna výhovorka. Ani u nás v mestečku, ani v celej krajine, ba ani v bratskej krajine niet kútika, kde by muž pokojne, akoby na tom nič nebolo, mohol povedať: Nie, nechcem, nie, nepijem. Muž, ktorý nemôže o sebe povedať, že mal niekedy niekoľkohodinové okno, sa vystavuje opovržlivému výsmechu. Mať okno neznamená mať výhľad, ale naopak, že opitosť zašla tak ďaleko, že človek už nič nevidel a z toho, čo nevidel, zasa všetko zabudol. Považuje sa to za tú najdobrodružnejšiu výpravu. Ten, kto nemal slepé okno, uráža náš slepý obyčaj.
V našom dome žije muž, ktorý nosí modrú uniformu, pretože pracuje v nebi. Lieta. Je pilotom. Neviem, či to nie je práve uniforma, čo muža drží pokope. Pilot z nášho domu nikdy nevyzerá, akoby sa šiel rozsypať ako iní muži v našom meste. Je ako obraz, zakaždým keď ho vidím, stojí, dokonca aj vo svojom byte stojí v uniforme, zatiaľ čo jeho blonďavá žena v porozopínaných domácich šatách posedáva a rozkladá sa. Čaká naňho, až zlietne z neba domov. No on nikdy naozaj nepristane, len sa krátko pristaví a zasa vyletí do výšky. Som doňho dosť zamilovaná. Nie je taký neochvejný len preto, že nepije. Veď ten, čo jazdí nebom, nesmie piť. Vychádza to zvnútra, je to celá jeho bytosť. Nebúcha iných mužov po pleciach a nerozpráva oplzlé vtipy, aby si ho obľúbili. Na zemi je práve tak sám ako na nebi. Keď stretnem nášho pilota na schodisku, ako práve odchádza do neba alebo ako z neho prichádza, zachvacuje ma nadšenie a hrdosť. Som na neho hrdá, som hrdá aj na seba, na náš dom, na našu krajinu, na človeka.
Naši vojaci nosia zelené uniformy, pretože bojujú v zeleni. Keď ich nepriateľ pozoruje z diaľky, musí si myslieť, že máme iba kopu zeleniny, a nie armádu, preto len zazíva a nepostrieľa ich. Tak múdro to náš štát zariadil. Zelení súdruhovia sa zoraďujú pred kasárňami, pochodujú ulicami a spievajú o tom, že vojenská služba síce trvá dlho, zato však robí z chlapcov mužov. Utekám k oknu a obdivujem to stelesnené stávanie sa mužom, prechádzajúce po ulici, vykláňam sa z okna ako princezná, na ktorej počesť tu defilujú princovia a každý túži po tom, aby si ho vybrala. Lenže ja nechcem ani jedného, taká som ja rozmaznaná princezná. Občas sa niektorý z nich pozrie ku mne nahor a žmurkne na mňa, začervenám sa, zasmejem, zakryjem si ústa rukou a rýchlo zatvorím okno. Len čo rota zmizne za mäsiarstvom, ťahá ma akási sladkobôľna sila nadol k tomu dedinskému chlapcovi, ktorý teraz chodí v zelenom a pochoduje naším mestom.
Keď sa v lete konajú motorkárske preteky, opieram sa v okne o podušku a pozerám sa na ťažké stroje, ktoré opreteky dunia. Pozdĺž ulíc sú naukladané balíky slamy a často sa stáva, že ich niektorá motorka zramuje a začnú horieť. Sme vzrušení z blízkosti požiaru a z modrého benzínového oparu, napĺňajúceho mesto, a tak odušu jasáme. Motorky si do zákruty pred našimi oknami takmer vodorovne líhajú a rachotia okolo obľúbenej babkinej kaplnky. Motorkári majú vysoké čierne čižmy, kožené obleky, helmy s okuliarmi a na chrbte veľké čísla. Som s nimi, zaliezam do tela každého motorkára, stehnami zvieram mäkké sedadlo, s pôžitkom si líham do zákruty, helmou sa takmer dotýkam zeme, som opojená vôňou benzínu, robím kolečká okolo našej štvrte, mávam si z okna a volám: Bravó, bravó!
Na našom námestí stojí vojenský súd s vojenským väzením, je to masívna, pochmúrna budova so širokým kamenným schodiskom a zamrežovanými oknami. Prebýva v nej mužský svet s rozkazmi, vyznamenaniami, trestmi, cigaretami a salvami smiechu. Počuť odtiaľ útržky slov uväznených vojakov, ktorí si oznamujú novinky. Z nášho dvora ich nerozumieť, ale keď som prišla na návštevu k dcére očnej lekárky a v ich záhrade sme trhali fialky, tie hlasy krúžili priamo nad nami a my sme sa ešte hlbšie skláňali k fialkám. Jeden vojak mi raz položil ruku na hlavu a povedal mame: Vaša dcéra má prekrásne lesklé vlasy. Trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopila, že tá pochvala patrila mne. Pod veľkou rukou vojaka to bolo, akoby ma sám Boh osobne vzal pod svoju zelenú ochranu uprostred nášho čudesného života, do ktorého som vkĺzla strmhlav bez toho, žeby som sa starala o to, kde pristanem. Odvtedy som tu a chcem sa stať hrdinkou alebo pirátkou, hoci hrdinská vojna je za nami a more nemáme.
Mám jeden revolučný sen: Brat sedí s putami na rukách na lavici obžalovaných v budove nášho súdu a súdružka sudkyňa ma posmeľuje: Len hovor, nezabúdaj, že si o zločine potrebujeme vytvoriť celkový obraz. Rozprávam a s každým slovom zo mňa opadávajú pretrpené údery, vzpriamujem sa, rastiem a rastiem. Súdružka sudkyňa sa prísne pozerá na brata, ten klopí hlavu a scvrkáva sa, bitkárske paže má ochromene zvesené. Peťo potvrdí moju výpoveď a mama vzlykajúc stojí medzi mnou a bratom. Súdružkou sudkyňou to však nepohne a obviní ju z neposkytnutia pomoci. Otec sedí v prvom rade ako žiačik a musí vziať na vedomie, koľko majú jeho deti rokov. Všetci zúčastnení berú vec vážne, snažia sa objasniť zločin a nikto nemávne rukou: Toľký rozruch kvôli ničomu! V deň vyhlásenia rozsudku je budova súdu na prasknutie plná, vládne revolučná nálada. Od tohto precedentného prípadu závisí osud mnohých bratov a otcov. Niekedy si predstavujem, že brat musí za trest dvadsať rokov drieť v baniach, inokedy považujem doživotie za spravodlivejšie. Keďže som humánna, nezasadzujem sa za popravu. Po procese mi všetci gratulujú a v našom meste sa začína nová éra trestania bitkárov.
Ostávam síce na dvore, ale dych vyrážajúcou rýchlosťou sa presúvam, kam len chcem. Vidím dvor tak, ako ho vidí kameň, ktorý tam leží. Stačí, keď si na ten kameň len pomyslím, a už sedím v jeho vnútri, vidím našľapujúce podrážky ľudí a nebojím sa, pretože som tvrdá, nezničiteľná a stará. Naše sliepky poznám tak dobre ako žiadne iné zviera. Keď je horúco, zahrabávajú sa do prašnej zeme a tíško kotkodákajú. Tak znie šťastie. Zabudnem sa, s polootvorenými očami vleziem do sliepkinho srdca, pozorujem svet zvnútra bezmyšlienkovitého tvora, zodvihnem žltú nohu so štyrmi pazúrikmi, hlavou trhane mykám sem a ta. Mohla by som kotkodákať, tak veľmi sa stávam sliepkou.
V lete chodím s dedkom na vysoko položenú lesnú lúku. Dedko si položí pod hlavu kameň a pozerá sa do neba. Alebo zbiera žihľavu a šibe si ňou po kolenách. Keď sa náhodou nejakej dotknem nohou, je mi pŕhlenie nepríjemné. Dedko si sám spôsobuje bolesť, vie, že pálenie prekabáti a vylieči bolesť kĺbov. Od dedka sa učím pomenovať bolesť pravým menom a ona sa stáva znesiteľnou. Keď si oškriem koleno, vraví: Nepotrebuješ žiadneho doktora ani liek, ty sama si domácou lekárničkou, tvoje sliny pôsobia ako penicilín. Sedím pod čerešňou, lížem si ranu ako ranená líška vo svojom brlohu a dedko je so mnou. V jeho prítomnosti verím v silu svojich slín a koleno ma už tak nebolí. Mám na kolenách veľa jaziev a každá mi pripomína dedka.
Dedko je aj v mojej najprvšej spomienke. Mala som štyri roky a kráčala som s ním po zamrznutej rieke. V jednej ľadovej kryhe na brehu sme našli zamrznutú rybu, ktorá tam ležala stuhnutá s otvorenou papuľou ako vo vitríne. Zosmutnela som a spýtala som sa dedka: Tá ryba už nebude plávať? Odvetil: Keď príde jar a roztopí sa ľad, ryba zasa ožije. Vidím už rybu, ako pláva, a veslujem rukami. Som narodená v znamení Rýb a podobám sa rybe, ktorá niekedy zamrzne a zasa sa prebudí. Aj mama je teraz ako ryba v ľadovej kryhe, ale jedného dňa sa oteplí a ona sa bude ponáhľať za nami. Farár rozprával, že Kristus po ukrižovaní vstal z mŕtvych. Neviem, čo tým myslel. Keď po ceste z veľkonočnej pobožnosti narazím na zamrznutú kaluž, rozdupávam ju, pokiaľ ľad nezaleje voda.
A keď sa v hrubej ľadovej pokrývke na rieke objavia trhliny a kryhy plávajú dolu prúdom, bežím s deťmi z dvora k brehu. Lámanie ľadu znie slávnostne ako vyzváňanie zvonov. Je to nedeľná omša prírody bez kadidla a slov. Kryhy sa pod náporom ďalších krýh vrstvia na seba, praskajú a pod nimi ožívajú vlny, ktoré ich olizujú, a kryhy sa roztápajú. Predstavujem si zamrznuté ryby, ktoré sa teraz prebúdzajú. Poskakujeme od radosti, kričíme opreteky s hukotom rieky, chceme skákať z kryhy na kryhu, nemožno nás zadržať. Akoby nás rieka volala k sebe, aby nás vyskúšala. Vo sne vidím, ako padám medzi ľadové kryhy, zápasím s vlnami a zrazu ma dedko na stonke žihľavy vytiahne z víru na kvitnúcu lúku, telo ma páli a olizuje ma líštička.
V lete má rieka dlhočizné lepkavé vodné rastliny, ktoré ma pri plávaní ovíjajú a ťahajú ku dnu. Nahnevane sa vyslobodzujem z moci týchto pomocníčok vodníka, ktorý rád topí dievčatá. Viem, že si vo svojej podvodnej ríši zatvára nevesty do zaváracích pohárov a osladzuje im väzenský život. Sú ako červenolíce broskyne, ktoré babka zmiešava s obrovským množstvom cukru, dlho ich varí a hnedú masu potom napchá do pohárov. Vodník si presne tak predstavuje manželstvo, uvarí duše svojich žien v cukre, aby sa im už nikdy nezachcelo vrátiť sa na pevnú zem. Panuje síce rozšírený názor, že je skôr komický než zlý, ale ja považujem za zlé, že jeho ženy musia byť zavarené a nemé. V našom meste sú manželstvá iné ako v podvodnej ríši, u nás sedia v zaváracom pohári s gumeným tesnením obaja manželia.
Raz sa stalo niečo, o čom nemôžem nikomu porozprávať. Stála som na brehu rieky, pozerala som sa na pokrokové jedy, ktoré vytekali z papierne a farbili vodu načierno. Trpela som s riekou ako s chorým zvieraťom, nevidela som žiadne východisko, žiaden liek a zosmutnela som. Zrazu sa rieka vzopäla ponad moju hlavu, sledovala som ju očami. Tá rieka dolu ostala naďalej mútna, ale jej dvojníčka hore bola priezračná, v bledozelených vlnách nado mnou som zbadala kamene. Odvtedy viem: Existujú dve rieky, dva lesy, dve mestá, zo všetkých vecí na svete existuje aj ich čistý dvojník. Jedna rieka, jeden les, jedno mesto sú málo odolné voči jedom všetkého druhu a my vidíme len ich, no tých druhých, ich dvojníkov v nebi sa špina nedotkne. Akoby táto kópia bola pôvodnejšia než samotná vec. Nad mojou hlavou existuje iný, prvý svet. Alebo je trocha nižšie – za mojím čelom?
Keď deti z dvora ešte sedia pri obede a vo dvore počuť cinkot príboru o porcelán, vyleziem na strechu garáže, kde mám pozorovateľňu, ľahnem si na teplý plech a pozorujem oblaky. Vyberiem si jeden oblak a dívam sa naň tak dlho, kým v ňom nerozoznám nejakú formu – profil mladého muža, ktorého nos je stále dlhší, brada mu puchne a už je z neho stará žena, ktorá rýchlo stráca zátylok, vynára sa z neho tanečnica so zohnutou nohou. Z iného oblaku na mňa uprene hľadí vtáčie oko, ktoré sa vyprázdňuje, až je to oko umrlčej hlavy. Ešte sa zľaknem, keď sa z tváre vylúpne umrlčia hlava, ale ani tá netrvá večne. Vpadnuté líca sa predlžujú, už robí grimasu a závan vetra tú hrôzu roztrhá. Niektoré formy sú pekné, iné odpudivé, nemôžem ich riadiť ani zadržať, a len čo vzniknú, už ich ohlodáva zub času. Oblačné obrazy sa podobajú útržkom myšlienok ľudí, ktoré sa vyparili z horúcich hláv a vzniesli nahor a pripravujú pre nás nebeské divadlo. Toto umenie premien vo mne vyvoláva zvedavosť na všetko, čo ešte môže prísť.
Keď plávam v bazéne, som tam najprv cudzím telesom, ale mávanie rukami a nohami spôsobí, že voda už nevie, ako tesne spojené alebo uvoľnené sú jej molekuly. Po pol hodine sme premiešané. Voda si myslí, že som jej súčasťou, a ja si to myslím tiež. Keď plávam znak, vidím nad sebou krúžiť lastovičky a lietadlo, ktoré rozrezáva nebo a zanecháva bielu jazvu. Požičiam vode svoje oči a voda mi je vďačná, že vidí lastovičky a lietadlá. Bezo mňa by sa naslepo prevaľovala sem a ta a nemala by žiaden výhľad ani prehľad. A ja som vode vďačná, že ma pri dívaní nesie a dáva mi zabudnúť, že som malá a krehká.
V zime sa kĺžem po vode na korčuliach. Na klzisku nacvičujeme predkreslené kruhy a skok ukončujeme slučkou, aby sme mäkko dopadli na tvrdý ľad. Ostré hrany so škripotom režú čerstvo urobený ľad, moja stopa sa kríži so stopami iných a stráca sa v klbku. Prenasleduje ma opakujúca sa nočná mora: Som zaseknutá pod hrubým ľadom, pritláčam naň tvár, deti z dvora sa po ňom vozia a nevidia ma. Potom sa spotená prebudím. Večer vypustí babka z hadice vodu a na druhý deň hráme na zľadovatenom dvore hokej. Od otca sme dostali hokejky a puk. Otec je v zime hokejovým trénerom. Kričí na svoje mužstvo a hráči vedia, že šport je zlosť a krik. Keď v lete prenášajú v rádiu futbalového zápasy, duní to z ampliónov na strechách a stĺpoch. Potrebujeme ich veľa, aby sme sa zavčasu dozvedeli, keby vypukla vojna, a kým je mier, burácajú z nich športové komentáre a vo sviatok sa z nich linú šlágre. V obyčajnú letnú nedeľu patrí vzdušný priestor mužom. Ešteže dedko nefandí futbalu a berie ma na prechádzku do lesa.
Tam sa bez slov zhováram so stromami. Keď sa na niektorý zo stromov pozriem a pochválim ho, jeho listy sa rozochvejú pod náporom vetra, potešia sa, akoby strom čakal len na to, až ho niekto naozaj uvidí. Je zvláštne, že taký silný strom dá na komplimenty malého dievčaťa. Potrebuje strom lásku ako psík, a preto máva vetvami? Len čo ho pochválim, vietor priletí, akoby ho spúšťal nejaký gombík. S touto energiou som ešte nezažila skrat. Inak mávame často výpadky prúdu a zapaľujeme petrolejovú lampu. Keď sa dlho pozerám do plameňa, zbadám v ňom smejúce sa figúrky. Keď sa pozriem na strom, nezaliezam doň ako do plameňa, do sliepky či do kameňa. V očiach vysokého stromu som jeho priateľka, som mimo neho, odlišujem sa od neho. Strom má svoju drsnú kôru a jeho slzy sú hustá miazga. Dáva mi svoj tieň a ja mu dávam svoj hlas. Kráčam s dedkom po lese, raz pochválim strom napravo, potom naľavo. Les sa ukláňa, kolíše a šumí, šumí. Týmito dvoma slabikami začína dedkovo meno. A keď to zachrastí, skrýva sa v kroví srnka alebo vták. „Chrast“ je tretia a posledná slabika dedkovho mena.
Keď sa cez vojnu niečo dialo, šla mama na ulicu. Najprv vpochodovali vojská nepriateľa a mama žasla, akí urastení a pekní boli títo muži, ktorí cudzími čižmami dupotali po našej krajine. Oficieri s výložkami a zlatými gombíkmi sa mame páčili a bolo jej ich ľúto. Mašírovali ďalej do najväčšej krajiny sveta, aby si ju tiež podrobili. Tušila, že tam v chlade prídu o svoju krásu. Mama si myslí, že je škoda, keď niekto stratí krásu, bez ohľadu na to, či je to priateľ, alebo nepriateľ. A mama vravela, že sa stalo, ako predvídala – o niekoľko rokov neskôr krívali naspäť do svojej ríše len trosky s omrznutými končatinami, zasa totiž stála na ulici a súcitne krútila hlavou a zabudla, že tí kedysi pekní nepriatelia boli aj krutí. Na mame je pekné, že vie rýchlo odpustiť.
Autor: vydavateľstvo Aspekt
