SND uviedlo absurdnú hru, podľa ktorej je nešťastie zábavné. Inscenácia Koniec hry je urobená inteligentne, estetická stránka však v nej vyhráva nad emóciami.
Hamm a Clov živoria zabudnutí ešte aj prírodou. Vo svete Samuela Becketta sa minuli prášky proti bolesti – na ľudskú existenciu lieky nie sú. Boh odflákol stvorenie a ešte si ani neexistuje. Ľudia umierajú na tmu.
„Človek plače, aj pre nič, aby sa nemusel smiať,“ komentuje život Hamm, ktorý spolu s verným Clovom stelesňujú archetypy pána a sluhu, otca a syna. Ich osobnosti sa vzácne dopĺňajú, jeden sa nedokáže postaviť zo stoličky, druhý sa zas nevie posadiť. Jeden reprezentuje autoritu, druhý rebelantstvo a paradoxnú túžbu po poriadku, kde by každá vec bola na svojom konečnom mieste.
Únava aj závislosť
Hamm a Clov sú zo vzájomného spolužitia unavení, ak aj kedysi zažili chvíle šťastia, už si na ne nepamätajú. Clov vlastne nevie, prečo Hamma stále počúva, bez Hammovej píšťalky na hrudi by však jeho existencia nemala vôbec zmysel.
Inscenácia - súdiac podľa fotografií v bulletine odlišných od tvaru prezentovaného na premiére – prechádzala náročným vývojom a hľadaním. Využíva nový preklad Petra Lomnického. Otázkami, či je presnejšie povedať: „Ty zostávaš“ alebo „Len ty... si mi ostal“ by sa mohla zaoberať celá štúdia.
Kontajnerová staroba
Jedna z výrazných zmien je štylizácia starnúcich rodičov, ktorí mali žiť v kontajneroch. Režisér Rastislav Ballek zvolil fór, ktorý síce podčiarkol ich nevládnosť, menej však vypovedal o spoločenskej degradácii ľudí odložených akoby do smetí. Vďaka efektným kostýmom sa Nagg a Nell javili skôr ako príšery či duchovia.
Výtvarníčka Katarína Holková v zásade rešpektovala Beckettove inštrukcie týkajúce sa Hammovho oblečenia, jeho župan a domáca čiapočka však pripomínajú biskupský odev, čo významovo obohacuje celú hru. Clov sa pohybuje v chaplinovsko-klaunovskej štylizácii.
Všetci účinkujúci hrali sústredene a decentne. Marián Labuda aj v stíšenej polohe dokázal udržať autoritu postavy Hamma. Nedá sa povedať, že by Robert Roth nebol vynikajúcim Clovom, jeho vyťaženie v rámci repertoáru SND je však už na hranici. František Kovár si našiel úplne novú, zaujímavú polohu, Viera Topinková nezahrala po prvý raz takto vynikajúco v absurdnej dráme.
Pod absurdným povrchom
Rastislav Ballek sa sústredil na formálnu, čisto divadelnú stránku a nepodarilo sa mu sprostredkovať emócie – ktoré pod Beckettovskými absurditami predsa len bublú. Nedojme nás smrť Nell ani duševné utrpenie Hamma, ktorý odrazu začína smútiť za všetkými, ktorým mohol pomôcť a zachrániť ich.
Pritom „tá vec“, jeho srdce, má podľa Becketta ešte žiť. Replika z hry, že nie je nič zábavnejšie ako nešťastie, ba ani Hammove obavy pred tým, aby nezačali mať s Clovom nejaký význam, sa nenaplnili.
Inscenácia, ktorú si mohol domáci Ballek vybrať na mieru, je chuťovkou urobenou inteligentne a esteticky, ale bez energie, ktorá by prešla do hľadiska. A to je niečo, čo divák nenavštevujúci divadlo zo študijných dôvodov vie málokedy odpustiť.
Samuel Beckett: Koniec hryl Činohra SND Bratislava
Samuel Beckett: Koniec hry
Činohra SND Bratislava
Preklad: Peter Lomnický
Réžia: Rastislav Ballek
Dramaturgia: Martin Kubran
Scéna: Emil Drličiak
Kostýmy: Katarína Holková
Hrajú: Marián Labuda, Robert Roth, František Kovár, Viera Topinková
Premiéra 9. apríla 2011, Štúdio, Nová budova SND
