Považský Sokolec je taká rázovitá slovenská dedinka, ktorá vlastne nejestvuje – alebo ju Google nepozná, čo je takmer to isté. Napriek tomu ju obývajú svojské postavičky, fungujúce na klebetách a poctivej slovenskej závisti.
Rázovité ženičky v sviatočných blúzkach sa tam prechádzajú po dvoroch plných stavebných zvyškov a pri prekračovaní psej búdy zakopávajú o kurníky. Niektoré dievčence chcú zachraňovať svet alebo aspoň bývalé spolužiačky, a iné sa dobre vydať.
Ctibažné matere tam bedlia nad svetríkmi a kabátikmi, starostovia donekonečna prepisujú vyprázdnené prejavy a z megabordov sa stávajú výnosné autokiná, ktoré môže ambicióznym ženičkám zabezpečiť bonboniérový podnikateľský barok.
Takto nejako vyzerá genius loci Lukovho knižného debutu Príbehy Považského Sokolca. Miesto kdesi-tamsi, ktoré nastavuje mierne pokrivené zrkadlo – normálne zrkadlá sú totiž nudné – nám, pre ktorých sa život skladá najmä z textov, kaviarní a nezmyselných debát o budúcnosti piatej baletky v predstavení, ktoré sa nikdy neodohralo.
Považský Sokolec je karikatúra, akú si zvyčajne o vidieku kreslia obyvatelia väčších miest. Lenže podobne ako v podaní hudobného malomestečka Vp84 Peťa Tázoka hovorí najmä o nás – o našom myslení a fenoménoch, ktoré nás obklopujú. Robí to skromne, akoby na pozadí dôležitejších (čítaj banálnejších) vecí.
A keďže „idey sú idey a realita je realita“, kniha je jednou z najzaujímavejších udalostí minulej literárnej sezóny. Lukáš Luk sa totiž na relatívne malom priestore dokázal vyrovnať so slovenským prezliekaním kabátov, s komunizmom, so súčasným turbokapitalizmom aj s drobným fanatizmom do rôznych bio-očisto-metód, ktoré nájdete v každom druhom magazíne opisujúcom rytmus moderného života. Občas na čitateľa žmurkne, niekedy prispôsobí jazyk a sem-tam primieša autentické detaily.
Výsledkom je kompaktná kniha, ktorú napriek tomu môžete otvoriť kdekoľvek, a aj tak získate dobrý pocit, v ktorom sa mieša pobavenie i literárna výpoveď – nech to už znamená hocičo.
Existuje totiž veľká, vážená literatúra, jednoducho, literatúra s obrovským „L“. Zvykne rozhadzovať pästičkami, zúrivo okolo seba kopať a nariekať, že ju nikto nečíta. Takéto Príbehy Považského Sokolca nie sú. Nekričia z nich ublíženosť ani ambície.
Nie sú však ani druhým extrémom, knihou, ktorú číta kdekto a lepšie by hádam bolo, ak by ju nik nečítal. Takéto texty, bohužiaľ, spoznáte podľa snahy o „zábavnosť“ i podľa zaručených návodov na chudnutie či písanie blogov. Málokedy ich dokonca od návodov na chudnutie a nepodarených blogov rozoznáte.
Lukove príbehy patria inam. Ku knihám, ktoré občas píšu bývalí veksláci alebo autori z amatérskych internetových webzinov. Tieto knihy dokážu povedať viac než metafyzické textové pseudofilozofovanie v existenciálnych situáciách. A dokážu to povedať so šarmom.