Pohľad na sochársku inštaláciu Jána Stohla a obrazy Roberta Hromca v Danubiane. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Ich spoločný názov je Zrkadlo osudu - Narcisova odysea. Kanadský výtvarník slovenského pôvodu JÁN STOHL (1954) pripravil podobenstvo o vzniku človeka a jeho pocitoch sebauvedomenia, ale i ceste, keď sa Narcis príliš zapozerá do svojho vnútra.
Odtlačky rúk, nôh, tváre. Antická Venuša, silueta koňa, farebná plocha. Figúra v dotyku s bájnym svetom antických bájí. Obrazy ROBERTA HROMCA (1970) prinášajú pamäť maliarov pravekých jaskýň. Sú tajuplnými symbolmi neznámych svetov, sú osobnou mytológiou maliara, ktorý vytrvalo hľadá odpovede.
V Múzeu moderného umenia Danubiana v Čunove sprístupnili uplynulý víkend výstavy umelcov, ktoré treba vidieť.
Cesta ľudí časom
Ján Stohl v roku 1984 emigroval cez Juhosláviu do kanadského Montrealu. Cesta medzi uznávaných umelcov viedla koncom 80. a začiatkom 90. rokov cez reštaurovanie známych objektov: aztéckej sochy pre mexický pavilón na Expe ‘67 v Montreale a monumentov hasičom v Montreale.
Potom ho roku 1997 vybrali za autora pomníka, venovaného ministerskému predsedovi Quebecu Robertovi Bourassovi, ktorý je umiestnený na cintoríne Notre-Dame-des-Neiges v Montreale. Ján Stohl si pre monolity vysoké takmer 6 metrov vybral sivú žulu z Vermontu, vyhľadávanú pre pravidelnú štruktúru, a nazval ich Paralelná konvergencia. Po tejto prvej verejnej zákazke nasledoval Imaginárny let - dielo začlenené do architektúry v mestskej knižnici v Mascouche. To ho definitívne katapultovalo medzi významných umelcov súčasného kanadského umenia.
Zrkadlo osudu pre Danubianu si Ján Stohl predznamenal na samostatnej výstave v Port Royal Gallery v Montreale, kde pred dvoma rokmi predstavil sochársku inštaláciu Dvanásti, ktorí sa točia v kruhu, a iní.
Zrkadlo osudu
„Všetky svoje veci, a teda aj inštaláciu pre Danubianu sa snažím rozvíjať vo viacerých významových rovinách, nielen v konceptuálnej,“ povedal pre SME Ján Stohl o prvej samostatnej výstave na Slovensku. „Chcem, aby objekt hovoril sám o sebe. Raz je to inscenácia s rozmerom hry, inokedy sú to presahy do filozofických úvah. Kompozícia mimo múzea hovorí príbeh o evolúcii človeka, sochy vo vnútri zase rozprávajú o ľudskom vnútri. Samozrejme, nepovažujem za nevyhnutné, aby sa divák pozeral na ne mojimi očami. Dúfam, že si v dielach prečíta svoje predstavy. Budem spokojný, keď sa pri nich uvoľní ľudská fantázia a aspoň čiastočne sa stanú zrkadlom ich túžob.“
Ján Stohl vytvoril sochy z rôznych druhov žuly, ktorú technológiou pieskovania vyčistil. Telá postáv sú výtvarne rytmizované ornamentom. Na ich vrchoch sú hlavy z farebného skla, vymodelované autorom počas pobytu v sklárňach v Zlatne.
Antické báje
„Všetko sa odvíja od figúry a my to dokážeme ovplyvňovať,“ hovorí o svojich obrazoch Robert Hromec, ktorý študoval v New Yorku. „Väzba s okolitým svetom a človekom je vzájomná. My ovplyvňujeme svet a on nás. Figúra je obrovským zdrojom inšpirácie. Vyžaruje energiu, ktorá navodzuje vnútorné pocity a príbehy, čo sa u nás dejú a čo druhý človek nevidí.“
Kombinuje materiály, mieša olejové a akrylové farby, aplikuje v obrazoch grafické techniky (škrabanie a rytie), a vytvára tak rôzne štruktúry. Je pútnikom po vlastnom príbehu. Po príbehu, ktorý je maľovaný svetlom, pamäťou starovekých kultúr, ale i túžbou dotknúť sa večnosti. Je pozorným pátračom po pamäti našej civilizácie a citlivo vyťahuje na povrch obrazy ako zrkadlá. Tentoraz sú to však zrkadlá našich túžob.
