Študuje na prestížnej École Nationale Supérieure des Beaux-arts v Paríži, vyhrala medzinárodnú súťaž súčasnej kresby, vystavovala v Louvri aj v Pekingu. KRISTÍNA HEČKOVÁ plánuje po skončení školy návrat domov. Dnes otvára výstavu v T–Gallery nezvyčajným spôsobom – tridsať hodín kreslila v priamom prenose sériu Neviditeľné zvery. „Som zvyknutá kresliť veľa, ale chcela som ísť do úplného extrému a vyskúšať si, čo to spraví,“ vysvetľuje úspešná mladá autorka
Dnes vystavujete v Bratislave, v januári ste vystavovali v Pekingu. Ako k tomu došlo?
„Všetko to súvisí s medzinárodnou súťažou Foire Internationale: Dessins du 21e siécle, pre študentov a veľmi mladých umelcov, ktorú som vyhrala spomedzi 400 prihlásených autorov z európskych vysokých škôl. Súčasťou ceny bola práve samostatná výstava v Pekingu – v galérii vlastnenej Francúzom. A vďaka súťaži som sa ocitla aj v parížskom Louvri, na prehliadke Salon du Dessin Contemporain.“
Ako tá súťaž prebiehala?
„Vyzerala ako tradičný umelecký veľtrh, s tým rozdielom, že autor zastupoval funkciu umelca aj galeristu. Každý musel byť pri svojich dielach prítomný, rozprávať sa s návštevníkmi, diela boli zároveň predajné. Mala som tam skôr novšie veci, v dvoch celkoch. Prvým boli knihy, v ktorých sa nelistuje, v každej je iba jedna kresba, tam, kde je kniha otvorená. Vystavujú sa ako objekty. Druhým celkom boli kresby využívajúce výšivky. V Pekingu však už boli aj iné diela, pretože väčšina z tých súťažných sa ešte počas súťaže predala.“
Zo série Animaux, grafit na papieri v skicári - jedna kresba na skicár, 26 x 18,5 cm, 2010
Návštevníci veľtrhu bežne kupujú študentské diela?
„Vo Francúzsku je trh s umením úplne iný ako tu. Aj keď sme študenti, kupovali si naše diela, lebo už to, že sme sa dostali na takúto súťaž stačí ako dôkaz, že máme isté kvality. A navyše, pre nich je úplne prirodzené, že si kresbu kúpia iba preto, lebo sa im páči. Nemusí to mať nejaký investičný zámer.“
Ako ste prišli do Paríža?
„Strednú školu som študovala tu, sústredila som sa najmä na angličtinu a na vysokú školu som išla Škótska. Začala som študovať psychológiu, ale po čase som zistila, že je to na mňa príliš veľa vedy a uvedomila som si, že by som radšej robila umenie. O pár hodín som už sedela v lietadle do Paríža, lebo sa mi zdalo, že umenie je najlepšie študovať práve tam.“
Suricata, grafit a nit na papieri, 40 x 30 cm , 2011
Poisson rouge, grafit a niť na papieri, 95 x 63 cm, 2010
Vedeli ste po francúzsky?
„Práveže takmer vôbec. Učila som sa francúzštinu len približne rok a pol, ešte na strednej škole. Na prihláseniedo ročnej prípravky, ktorá je tu povinná, to však stačilo. Vedela som, že za ten rok prípravky sa budem musieť naučiť perfektne, lebo inak by to nešlo.“
Nevyžadovali žiadne umelecké vzdelanie?
„Na prijatie do prípravky stačilo priniesť malé portfólio a zúčastniť sa osobného pohovoru. Prijímačky sú už náročnejšie, trojkolové. Vyžaduje sa portfólio, pohovor, esej aj vedomostné testy.“
Keď ste spomínali štúdium psychológie, dovtedy ste niečo tvorili?
„Keď som bola malá, veľa som kreslila. Potom som prestala, trochu som fotila a ku kresleniu som sa vrátila až keď som sa rozhodla, že sa prihlásim na tú prípravku. Vrátila som sa z Paríža do Škótska a robila na portfóliu. “
Ako tá prípravka prebiehala?
„Majú to dobre vymyslené – ten rok prípravky má v podstate študent k dispozícii na to, aby sa pripravil na prijímačky na vysokú školu, zostavuje si portfólio, chodí na výstavy, rôzne prednášky o dejinách umenia, dá mu to rozhľad.“
Kristína Hečková počas 30-hodinovej performance v T-gallery, počas ktorej kreslí sériu "Neviditeľné zvery".
A samotná škola? Je to podobné ako u nás na VŠVU?
„Zásadný rozdiel je v tom, že v Paríži nemáme špecializácie. Neprofilujeme sa podľa ateliérov, ktoré sú zamerané na konkrétne médium, techniku. Samozrejme, máme aj povinné predmety – medzi ktorými je počas prvých dvoch rokov napríklad aj kresba – ale potom sa už človek voľne pohybuje medzi ateliérmi, podľa toho, čo mu akurát vyhovuje. Funguje to tam podľa hesla: Urob si sám. Prines si stoličku, stôl, vydup si miesto, kde si ten stôl dáš a potom, keď sa ti niečo podarí, tak sa za teba možno postaví aj škola. Profesorov treba naháňať, tá komunikácia s nimi nie je natoľko úzka ako tu. V ročníku je približne sedemdesiat študentov, ktorí sú v jednotlivých ateliéroch, tie si študenti vyberajú zväčša podľa pedagóga, umelca, ktorý ateliér vedie.“
V júni vás čakajú záverečné obhajoby, zostanete v Paríži?
„Nie úplne. Chcem si udržať kontakty aj rozpracované projekty, ale rada by som sa vrátila do Bratislavy. Spolu s Katarínou Macurovou otvárame galériu zameranú na súčasnú grafiku a kresbu. Na Slovensku nemá súčasná kresba stále zázemie.“
Budete prinášať umelcov zo zahraničia?
„Malo by to byť tak pol na pol. Chceli by sme sa venovať aj slovenskej tvorbe, ale pravdou je, že veľa ľudí sa u nás čistej kresbe nevenuje. Jednou z prvých výstav bude súčasná francúzska kresba a máme aj viaceré iné zahraničné kontakty.“
Počas performance môžete vidieť stále viac unavenú autorku, kým kresby sú naozaj takmer neviditeľné .
Nie je to prirýchly odklon od samotnej tvorby ku kurátorovaniu?
„To nie, galéria bude mať tím, ktorý sa bude o jej chod starať a navyše, v Paríži ma zastupujú dve galérie, ďalšou je tá v Pekingu, takže musím robiť. Nebojím sa toho, že by som sa prestala venovať tvorbe a zvlášť kresbe.“
Nezdá sa vám, že sa to celé okolo školy, súťaže, kresby, akosi rýchlo zomlelo?
„Vždy som chcela študovať niečo, čo ma bude baviť. Nikdy som veľmi nepremýšľala, či to bude niečo, čím sa dá uživiť. Keď som prišla do Paríža, silnel vo mne pocit, že to je to pravé. Veľmi nad tým nerozmýšľam, iba si uvedomujem, že je šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví. Stále som však na začiatku, samozrejme, je to dobrý začiatok, ale ešte nemám nič isté. O pár rokov to už nemusí fungovať tak, ako teraz.“
Je bežné, že mladých umelcov, ešte počas štúdia zastupujú nejaké galérie?
„Nie, nie je to bežné, najmä nie počas školy. Je to síce výnimočný prípad, ale nie nedosiahnuteľný.“
Živíte sa umením?
„Zatiaľ nie, je to iba pár mesiacov, od kedy ma zastupujú tie tri galérie. Uvidí sa neskôr, ale myslím, že je to možné.“
Prečo sa vlastne venujete práve kresbe?
„Keď som sa v Paríži hlásila na školu, v portfóliu som mala iba videá. Potom som však postupne prechádzala k fotografii, maľbe, k inštaláciám. Moje kresby boli iba podkladmi, skicami. Prišlo to postupne, začala som a odvtedy iba kreslím.“
Bez názvu, grafit a niť na papieri, 23 x 16 cm , 2011
Čo vás tak priťahuje na kreslení?
„Je to elementárna technika, neobmedzená priestorom ani časom. Kresliť si predsa človek môže kdekoľvek. Na niečo myslím a dám to na papier. Je skvelé takmer okamžite vidieť výsledok.“
Aké témy spracúvate?
„Zväčša zvieratá, na jednej strane veľmi krehké, na druhej strane sú vždy v akejsi nepohodlnej pozícii. Tie zvieratá sú veľmi jemne, detailne vykreslené, na prvý pohľad možno zaujmú tou prvou líniou, no potom si človek všimne, že sú často týrané, zviazané, napríklad výšivkou, ktorú rada používam. Dochádza tam k takému rozkolu, divák vidí niečo pekné, upokojujúce a následne si všimne násilnosť motívu.“
Ako vnímate samotnú kresbu z pohľadu média?
„Priebežne sa spôsob mojej kresby mení. Najviac ma zaujíma to, ako dostať kresbu do priestoru. Preto som robila aj tie knihy, v ktorých sa nelistuje. Sú to objekty, vystavujú sa ako objekty, ale ide v nich o kresbu. Istú dobu som zasa kreslila priamo na stenu a dotvárala to šnúrkami, niťami. Tu bola zasa kresba v spojení s inštaláciou, architektúrou miesta. Potom prišla výšivka do kresby, na ktorú sa dá pozerať aj z druhej strany papiera. Stále ma zaujíma, čo je vlastne súčasná kresba, a kam až môže ísť? Ako ďaleko môže ísť, aby to bola stále kresba a pritom niesla prvky iných foriem. Je zaujímavé sledovať hranice jednotlivých médií. Ale to je vlastne to fascinujúce na celom umení. Má nejaké otázky, na ktoré hľadá odpovede, ale namiesto nich nachádza stále nové otázky.“
