Koncom minulého roka začalo vo vydavateľstve Kalligram vychádzať súborné dielo maďarského spisovateľa Sándora Máraia. Ponúkame vám ukážku z jeho románu Sviece zhoria do tla.
Sándor Márai (1900 - 1989) bol maďarský spisovateľ. Narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, v terajších Košiciach. Po druhej svetovej vojne, keď vo Východnej Európe začal silnieť komunizmus, odišiel žiť najskôr do Talianska, neskôr sa natrvalo usídlil v USA. Počas života napísal 46 kníh.
Sviece zhoria do tla vyšla v slovenskom preklade Denisy Pochylej-Kečkéšovej vo vydavateľstve Kalligram v roku 2010. Môžete si ju kúpiť online napríklad aj tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Sándor Márai - Sviece zhoria do tla
– Na večeru si však v ten deň ešte prišiel, – povie generál. – Tak ako aj predtým, každý večer.
Prišiel si vo zvyčajnom čase bričkou, o pol ôsmej. Večerali sme v trojici ako predošlý večer a mnoho večerov predtým, s Kristínou. Prestreli vo veľkej sieni ako dnes, prestieranie bolo to isté, a Kristína sedela medzi nami. Uprostred stola horeli modré sviece. Mala rada svetlo sviec, mala rada všetko, čo pripomínalo minulosť, ušľachtilejšie formy života, uplynulé časy. Ja som z poľovačky šiel rovno do svojej izby, prezliekol som sa, v to popoludnie som Kristínu nevidel.
Sluha mi oznámil, že sa hneď po obede vybrala kočom do mesta. Stretli sme sa v čase prestierania, Kristína už čakala, sedela pred kozubom s ľahkou indickou šatkou okolo pliec, pretože bolo vlhko a hmlisto. V kozube horel oheň.
Čítala a nepočula, že som vošiel do miestnosti. Možno zvuk mojich krokov stlmil koberec, možno sa príliš zahĺbila do čítania – čítala anglickú knihu, cestopis z trópov –, isté je len to, že si môj príchod všimla až v poslednej chvíli, keď som už stál pred ňou. Vtedy zdvihla hlavu – pamätáš sa na jej oči? Dokázala zdvihnúť pohľad, oslňujúco, akoby sa práve rozodnilo – možno to zavinilo svetlo sviec, ale ja som sa zľakol bledosti jej tváre. „Necítite sa dobre?“ – opýtal som sa.
Neodpovedala. Dlho sa dívala, mlčky, oči naširoko otvorené, a tá chvíľa bola takmer rovnako dlhá a výrečná ako tá druhá, predpoludním v lese, keď som nehybne stál a čakal, že sa niečo stane: že prehovoríš alebo stisneš spúšť zbrane.
Dívala sa mi do tváre, s toľkou pozornosťou, tak pátravo, akoby pre ňu bolo dozvedieť sa, čo si myslím, či si vôbec niečo myslím, či niečo viem, dôležitejšie ako život sám… To bolo pre ňu v danej chvíli zrejme naozaj podstatnejšie než život.
Dozvedieť sa, čo si o nás myslí obeť či ten, koho sme si vybrali ako obeť, je vždy najdôležitejšie, cennejšie než korisť a výsledok… Pozrela sa mi do očí, ako keby ma spovedala. Myslím, že som jej pohľad zniesol celkom dobre. V tej chvíli a aj
neskôr som bol pokojný, moja tvár nemohla Kristíne nič prezradiť. A naozaj, vtedy predpoludním a poobede, na tej čudnej poľovačke, keď som sa do istej miery sám stal lovenou zverou, som si zaumienil, že nech by život priniesol čokoľvek, o udalostiach na svitaní navždy pomlčím, nikdy nepoviem tým dvom ľuďom, Kristíne
a dojke, mojim dôverníčkam, ani slovko o tom, čo som sa v to ráno musel dozvedieť. Rozhodol som sa, že tvojím pozorovaním poverím doktora, tajne, pretože ti dušu ovládol démon šialenstva: takú som mal predstavu. Nenašiel som
žiadne iné vysvetlenie tých chvíľ. Človek, ktorý ku mne patrí, zošalel: toto som si opakoval, zaťato a takmer zúfalo, celé predpoludnie i poobede, a takýmito očami som ťa privítal večer, keď si k nám vošiel. Snažil som sa touto domnienkou nejako zachrániť postavenie ľudského stvorenia, zachrániť ho všeobecne i osobne, pretože ak je tvoja myseľ zdravá a mal si nejaký dôvod – celkom jedno aký –, aby si na mňa zdvihol zbraň, tak sme stratili svoju ľudskú dôstojnosť, všetci, čo sme žili v tomto dome, aj Kristína, aj ja. Tým som si vysvetlil aj Kristínin vystrašený, udivený
pohľad, keď som po poľovačke stál pred ňou.
Akoby bola vycítila niečo z tajomstva, ktoré nás dvoch od toho rána zväzovalo. Ženy to vytušia, pomyslel som si. Potom si prišiel ty vo večernom odeve a sadli sme si k večeri. Zhovárali sme sa ako inokedy. Hovorili sme aj o poľovačke, o hláseniach honcov, o tom, že sa jeden z našich hostí dopustil omylu, v pravom zmysle slova strelil capa, hoci na to nemal právo… O tej chvíli však za celý večer nepovieš nič. Nespomenieš vlastný lovecký zážitok, kolosálnu korisť, ktorú si prepásol. O niečom podobnom treba hovoriť, aj keď človek nemá lov v krvi. Nezmieniš sa o tom, že si prepásol úlovok, nespomenieš, že si poľovačku opustil predčasne, bez akéhokoľvek odkazu si odišiel späť do mesta a ukázal sa až večer. To všetko je zaiste veľmi nezvyčajné, v rozpore so spoločenskými zvyklosťami. Aspoň slovkom si to predpoludnie mohol spomenúť… ty však nepovieš vôbec nič, ako keby sme ráno ani neboli spolu poľovali. Hovoríš o inom. Opýtaš sa Kristíny, čo čítala, keď si vošiel k nám, do salónika.
Čítala o trópoch. Dlho sa o tom zhovárate. Opýtaš sa Kristíny na názov tej knižky, vypytuješ sa jej, ako na ňu ten text pôsobí, chceš vedieť, ako sa žije v trópoch, správaš sa ako niekto, koho táto téma veľmi zaujíma, ale nič o nej nevie – a ja sa až neskôr dozviem od mestského kníhkupca, že túto knihu, ako aj ďalšie, tematicky príbuzné, si si u neho objednal ty sám a potom si ich pred niekoľkými dňami požičal Kristíne. V ten večer som to ešte nevedel. Vylúčili ste ma z rozhovoru, pretože ja o trópoch nemám ani tušenie.
Neskôr, keď som už vedel, že ste ma v ten večer podvádzali, vrátim sa v myšlienkach k tej scéne, počujem vyslovené slová a s ozajstným uznaním zisťujem, ako dokonale ste zahrali to divadlo. Ja, nezasvätený, nemôžem z vašich slov vytušiť nič: hovoríte o trópoch, o nejakej knihe, o čítaní všeobecne. Rád by si poznal Kristínin názor, mimoriadne ťa zaujíma, či môže človek narodený a vychovaný v inom podnebí zniesť tropické životné podmienky… Čo si myslí Kristína?… (Mňa sa nespýtaš). A ona, Kristína, ona osobne by zniesla dážď, teplú vlhkosť, dusné, horúce hmly a samotu uprostred močiara a pralesa?… Vidíš, slová sa vracajú. Keď si tu sedel naposledy, v tejto izbe, v tomto kresle, pred štyridsaťjeden rokmi, hovoril si: o trópoch, o močiari, o teplej hmle a o daždi.
A pred chvíľou, keď si sa vrátil do tohto domu, patrili tvoje prvé slová močiaru, trópom, dažďu a horúcej hmle. Áno, slová sa vracajú. Všetko sa vracia, veci a slová chodia dookola, niekedy obídu celý svet a potom sa stretnú, dotknú sa navzájom a niečo uzatvoria, – povie ľahostajne, bez záujmu. – O tomto sa teda naposledy zhováraš s Kristínou. Okolo polnoci si dáš pristaviť koč a vrátiš sa do mesta. Toto sa teda stalo v deň, keď bola poľovačka, – povie a v jeho hlase sa odráža starecká spokojnosť s presnosťou výkladu a s pravidelným a prehľadným členením.
15
– Po tvojom odchode sa rozlúči aj Kristína, – pokračuje vzápätí. – Zostanem v tejto izbe sám.
Knihu o trópoch napísanú v anglickom jazyku si zabudla na kresle. Nechce sa mi spať, vezmem ju teda do rúk a listujem v nej. Prezerám si obrázky, lúštim štatistické ukazovatele týkajúce sa hospodárstva a zdravotníctva. Prekvapuje ma, že Kristína číta takéto knihy. S tým predsa nemôže mať nič spoločné, pomyslím si, určite ju nemôže zaujímať ani krivka úrody kaučuku na tomto polostrove, ani zdravotný stav domorodcov. To nie je Kristína, vravím si. Knižka však napriek všetkému rozpráva, a nielen po anglicky a nielen o životných podmienkach na polostrove. Zatiaľ čo ju držím v rukách, po polnoci, sám v izbe, po tom, čo odo mňa odišli dvaja ľudia, ktorí mi po otcovi boli v živote najblížší, zrazu pochopím, že aj tá knižka je znamením. A pochopím, nie celkom jasne, aj čosi iné: veci sa mi v ten deň konečne začali prihovárať, niečo sa stalo, život prehovoril. Nazdávam sa, že v takej chvíli treba byť veľmi pozorný. Pretože zvláštna znaková reč života sa nám v takýchto dňoch prihovára všetkým, všetko nás upozorňuje, každé znamenie či obraz, len im treba porozumieť. Veci jedného dňa dozrejú a odvetia nám. To je môj názor. A náhle
pochopím, že aj táto kniha je znamením a odpoveďou. Vraví: Kristína túži odísť. Myslí na cudzie kraje, túži teda po nejakom inom svete namiesto tohto tu. Zrejme chce odtiaľto ujsť, pred niečím alebo pred niekým – a ten niekto môžem byť ja,
ale môžeš to byť aj ty. Je to nad slnko jasnejšie, pomyslím si, Kristína niečo cíti a vie, chce odtiaľto odísť, preto číta odborné knihy o trópoch.
A v tej chvíli všeličo pocítim a zdá sa mi, že aj pochopím. Chápem a cítim, čo sa v ten deň stalo: môj život sa rozpolil ako zem, ktorú rozčeslo zemetrasenie – na jednej strane zostalo detstvo, ty a všetko to, čo znamenal doterajší život, a na
druhom brehu sa začínalo hmlisté územie bez konca, ktorým ešte musím putovať, úsek života, čo mám ešte pred sebou. A tie dve polia už viac nemajú nijaký styčný bod. Čo sa stalo? Nepoznám odpoveď. Celý deň som sa usiloval zostať pokojný, neprirodzene vyrovnaný, a to sa mi aj podarilo; Kristína sa nemohla dozvedieť nič, keď sa na mňa, bledá, dívala tým zvláštnym, spýtavým pohľadom. Nemohla sa dozvedieť, vyčítať z mojej tváre, čo sa stalo na poľovačke… Ozaj, čo sa vlastne stalo? Neboli to len moje predstavy? Nejde iba o výplod chorej fantázie? Ak to
niekomu vyrozprávam, pravdepodobne ma vysmeje. Nemám v rukách nijaké údaje, dôkazy…
Prečo vo mne hlas, silnejší než všetky dôkazy, tak jednoznačne, silou, ktorá nestrpí odpor, protirečenie či pochybnosti, kričí, že som sa nemýlil a poznám pravdu? A pravda je taká, že v to ráno ma môj priateľ chcel zabiť. Aké smiešne, nepodložené obvinenie, však? Môžem vôbec niekedy niekomu povedať o tejto istote, stokrát strašidelnejšej ako fakt? Nemôžem. Teraz však, keď všetko viem, s plnou istotou a pokojne, tak ako len možno vedieť o jednoduchých faktoch života, čo za spolunažívanie to bude v budúcnosti? Budem sa ti môcť pozrieť do očí, alebo budeme všetci traja niečo predstierať, Kristína, ty a ja, naše priateľstvo sa zmení na hru a pozorovanie – dá sa takto žiť? Ako vravím, dúfam, že si zošalel. Je to asi hudbou, pomyslím si. Vždy si bol zvláštny, iný, nepatril si medzi nás. Človek nemôže byť beztrestne hudobníkom a zároveň Chopinovým príbuzným. Pritom si však uvedomujem, že táto nádej je hlúpa a zbabelá: musím sa predsa pozrieť pravde do očí, nemôžem si nič nahovárať, ty nie si šialený, niet výhovoriek a ani úniku.
Máš dôvod, aby si ma nenávidel a zabil. Tento dôvod nemôžem prijať. Prirodzené a jednoduché vysvetlenie by bolo, že ťa opantala nečakaná vášeň, zanietená túžba po Kristíne, jeden z mnohých druhov šialenstva – táto domnienka je však natoľko nepravdepodobná, ničím nenaznačená, v živote nás troch ničím nepredznamenaná, že ju musím odmietnuť. Poznám Kristínu, poznám teba i seba – aspoň si to v tejto chvíli myslím.
Život nás troch, zoznámenie s Kristínou, moje manželstvo, naše priateľstvo, to všetko je také úprimné, čisté, priezračné, povahy a situácie natoľko jednoznačné, že by som ja sám musel byť blázon, keby som niečomu takému veril čo i len na chvíľu. Vášne, nech by boli aj tie najpochabejšie, nemožno utajiť, takú vášeň, ktorá donúti posadnutého, aby zdvihol zbraň na najlepšieho priateľa, nemožno tajiť pred svetom po niekoľko mesiacov, nejakú stopu by som si všimol i ja, inak večne slepý a hluchý – veď my traja sme žili takmer spolu, neprejde týždeň, aby si u nás zo tri-, štyrikrát nevečeral, cez deň sme spolu v meste, v kasárni, počas služby, všetko o sebe vieme. Kristínine noci a dni, jej telo i dušu poznám do detailu. Pochabá predstava, že ty a Kristína… a takmer sa mi uľaví, keď sa tej predstave priamo postavím. Bude za tým čosi iné. To, čo sa prihodilo, je hlbšie, tajomnejšie a nepochopiteľnejšie. Musím s tebou hovoriť. Mám ťa dať sledovať? Ako žiarlivý manžel v nepodarených komédiách? Ja nie som žiarlivý manžel. Podozrenie sa mi do nervovej sústavy nemôže votrieť, som pokojný, keď si spomeniem na Kristínu, ktorú som vo svete našiel ako zberateľ, ktorý nachádza najdokonalejší a najvzácnejší exemplár svojho života, umelecké dielo, ktorého objavenie bolo jediným cieľom jeho života. Kristína neklame a nie je neverná, poznám každú jej myšlienku, aj tie tajné, na ktoré si človek spomenie iba vo sne. Denník v žltej zamatovej väzbe, môj dar z prvých dní manželstva, hovorí o všetkom, pretože sme sa dohodli, že mňa i seba oboznámi s pocitmi a aj myšlienkami, s pocitmi, túžbami,
akýmsi odpadom ľudskej duše, o ktorom človek nemôže prehovoriť zoči-voči, pretože sa ostýcha alebo sa mu vyslovenie tých slov nezdá podstatné: to všetko si zaznamená v tom zvláštnom denníčku, dvoma-troma slovami mi odkáže, aby som vedel, k akým myšlienkam ju podnietil nejaký človek či situácia… Až takí sme si blízki.
A ten tajný denník je vždy v zásuvke jej písacieho stola, od ktorej máme kľúč iba my dvaja, ona a ja. Tento denník je tou najväčšou dôvernosťou, aká medzi mužom a ženou môže byť. Ak by v Kristíninom živote existovalo nejaké tajomstvo, denník by to už bol nejako naznačil.
Pravda, v ostatnom čase sme na túto tajnú hru trochu zabudli… nuž vstanem, vyberiem sa cez tmavý dom, vojdem do Kristíninho salónu, otvorím zásuvku a hľadám knižočku v žltej väzbe.
Ale zásuvka je prázdna.
Privrie oči a na chvíľu zostane sedieť so zatvorenými očami, ako slepci, tvár bez výrazu. Akoby hľadal slová.
– Je po polnoci, dom spí. Kristína je unavená, nechcem ju rušiť. Pomyslím si, že denník si pravdepodobne vzala so sebou do izby, – hovorí priateľsky. – Nechcem ju vyrušovať, zajtra sa jej opýtam, či mi azda našou tajnou rečou, denníkom niečo neodkázala. Pretože treba vedieť, že ten dôverný zošit, o ktorom nehovoríme – trochu sa za túto mlčanlivú dôvernosť hanbíme i jeden pred druhým –, je čosi ako nepretržité vyznávanie lásky. Ťažko sa o tom hovorí. Bol to Kristínin nápad, ona ma o to prosila na svadobnej ceste v Paríži, bola to ona, kto sa chcel spovedať – a až neskôr, keď Kristíny už nebolo, som pochopil, že takto úzkostlivo sa na spoveď, definitívnu úprimnosť chystá iba ten, kto vie, že jedného dňa sa v jeho živote naozaj stane niečo, čo treba priznať. Dlho som tejto veci s denníkom nerozumel a tajné, písomné odkazy, Kristíninu vrtošivú morzeovku som pokladal za nepochopiteľný, trochu prehnaný ženský výmysel. Povedala, že predo mnou ani pred sebou, áno, ani pred sebou nikdy nechce mať tajomstvo, a preto zaznamená všetko, o čom sa dá iba ťažko hovoriť. Vravím, oveľa neskôr som pochopil, že kto sa takto utieka k úprimnosti, má z niečoho strach, bojí sa, že sa jeho život jedného dňa naplní niečím, o čo sa so mnou nedokáže podeliť, čo je ozajstným tajomstvom, nenapísateľným a nevysloviteľným. Kristína mi chce dať všetko, svoje telo i dušu, pocity i skryté myšlienky, každučký odkaz svojich nervov – sme na svadobnej ceste, je zaľúbená, len si pomysli, odkiaľ prišla a čo pre ňu znamenalo všetko to, čo som jej dal, moje meno, tento kaštieľ, parížsky palác, veľký svet, všetko, o čom sa pred niekoľkými mesiacmi neodvážila ani snívať, v malomestskom prostredí, v tom skromnom príbytku, sama s mlčanlivým a chorým starcom, ktorý žije už iba svojmu hudobnému nástroju, notovému zošitu a spomienkam…
A náhle jej život dá všetko, plnými priehrštiami, manželstvo, ročnú svadobnú cestu, Paríž, Londýn, Rím, potom Východ, mesiace v oázach, more. Kristína si prirodzene myslí, že je zaľúbená. Neskôr sa dozviem, že nie je zaľúbená, ani v tom čase nie; je len vďačná.
Poprepletá si prsty, oprie sa lakťom o koleno, predkloní sa a povie: – Je vďačná, veľmi vďačná, svojím spôsobom, spôsobom mladej ženy, ktorá sa vybrala na svadobnú cestu s manželom, bohatým a urodzeným mladíkom. – S pevne prepletenými prstami si prezerá vzor na koberci, zahĺbený, pozorný. – Chce byť vďačná za každú cenu, a preto vymyslí aj denník, ten zvláštny dar.
Lebo ten je od prvej chvíle plný prekvapivých vyznaní. Kristína mi v ňom nedvorí, jej vyznania sú občas znepokojujúco úprimné. Opisuje ma takého, akého ma vidí, niekoľkými slovami, zato však veľmi príznačne. Píše o tom, čo sa jej na mne a vo mne nepáči, o prehnanej istote, s akou sa zbližujem s ľuďmi všade na svete – nenachádza vo mne skromnosť, ktorá je pre jej zbožnú dušu tou najväčšou cnosťou. Nie, v tých časoch som naozaj nebol skromný. Patril mi svet, našiel som si ženu, ktorej každučké slovo, každý pokyn tela či duše sa stretáva s mojou ozvenou, som bohatý, mám postavenie, život, ktorý milujem, sa predo mnou otvára v plnej kráse, mám tridsať rokov, službu, svoju životnú dráhu. Teraz, pri spätnom pohľade, sa i mne zatočí hlava z tej slizkej a nafúkanej sebaistoty a blaženosti. A ako každý človek, ktrému sú bohovia bez zjavnej príčiny naklonení, pociťujem na dne svojho šťastia aj akúsi obavu.
To všetko je príliš krásne, bez jedinej chybičky, dokonalé. Človek má z takého veľkého šťastia vždy obavy. Chcel by som osudu priniesť obetu, nedbal by som, keby ma v prístavoch pošta z domova informovala aj o nejakých finančných či svetských nepríjemnostiach, nedbal by som, keby som sa dozvedel, že doma vyhorel kaštieľ, postihla ma peňažná strata, bankár, ktorý spravuje môj majetok, by mi zvestoval zlé správy či voľačo podobné… Vieš, človek rád vracia bohom trochu zo svojho šťastia. Je predsa všeobecne známe, že bohovia sú skúpi a ak smrteľníkovi darujú na jeden rok šťastie, hneď si zapíšu jeho dlžobu, aby si ju na konci života mohli vyžiadať späť aj s úrokmi. Okolo mňa je však všetko bezchybné, dokonalé. Kristína píše do denníka stručne, akoby sa mi prihovárala v spánku. Niekedy napíše riadok, inokedy iba jedno slovo. Napríklad: „Si beznádejný, pretože
si samoľúby.“ Potom celé týždne nenapíše nič.
Neskôr si zase poznamená, že v Alžírsku videla nejakého muža; ten šiel za ňou do akejsi úzkej uličky, oslovil ju a jej sa zdalo, že by s ním bola mohla niečo mať. Myslím si, že Kristína je farbistá, nepokojná duša. Som však šťastný a trochu hrozivé vzplanutia jej úprimnosti nenarúšajú moje šťastie. Zabúdam na to, že ten, kto sa takto kŕčovito usiluje povedať tomu druhému všetko, hovorí s absolútnou úprimnosťou zrejme práve preto, aby o tom, čo je dôležité a podstatné, hovoriť nemusel. Na svadobnej ceste na to nemyslím a ani neskôr, pri čítaní denníka. Potom však nastane ten deň a noc, deň poľovačky, a ja sa celý čas cítim tak, akoby tvoja puška bola vystrelila, akoby mi popri uchu bola nečakane presvišťala guľka. Nadíde noc, ty sa rozlúčiš, ale ešte predtým si s Kristínou dôkladne a detailne
prebral všetko, čo nejako súvisí s trópmi. A ja zostanem so spomienkami na ten deň a večer sám. A denník nenájdem na zvyčajnom mieste, v zásuvke Kristíninho písacieho stola. Rozhodnem sa, že nasledujúce ráno ťa vyhľadám v meste a opýtam sa…
Zmĺkne. Krúti hlavou, starecky, akoby sa čudoval nad skutkom nejakého dieťaťa.
– Opýtať sa, a čo?… – povie potichu, zľahčujúcim tónom, akoby sa vysmieval sám sebe.
– Čo sa možno ľudí opýtať slovami? Akú cenu má odpoveď, ktorú človek nedá pravdou svojho života, ale slovami?… Nízku, – povie rozhodne.
– Je málo takých ľudí, ktorých slová sa úplne prekrývajú s ich skutočným životom. Je to azda ten najzriedkavejší jav vôbec. Vtedy som to ešte nevedel. Teraz nemyslím na klamárov a podliakov. Myslím na to, že ľudia zbytočne spoznávajú pravdu, zbytočne získavajú skúsenosti, svoju povahu zmeniť nedokážu. V živote azda ani nemožno urobiť viac, ako je múdre a opatrné prispôsobenie tohto nezmeniteľného faktu, ľudskej povahy, skutočnosti. To je všetko, čo je v našich silách. A múdrejší a obrnenejší nebudeme ani vtedy… Chcem s tebou hovoriť a ešte neviem, že nič z toho, na čo sa ja môžem opýtať a čo mi ty môžeš odpovedať, nemôže zmeniť skutočnosť.
Ale poznať fakty, priblížiť sa skutočnosti sa dá aj slovami, otázkami a odpoveďami: preto chcem s tebou hovoriť. Spal som hlboko, unavene.
Akoby som v ten deň bol prešiel nejakým veľkým telesným vypätím, jazdil či putoval pešo…
Raz som zo zasnežených hôr na chrbte priniesol medveďa, bol ťažký, mal dvestopäťdesiat kíl: viem, že moje telo malo v tom čase nevídanú silu, no spätne som sa predsa len začudoval, ako som uniesol toľkú záťaž horskými cestami cez
rokliny a úbočia. Zdá sa, že človek zvládne všetko, pokým má jeho život cieľ. Takisto som zaspal aj vtedy v snehu, keď som z hory zniesol tú mrcinu; moji poľovníci ma našli napoly zmrznutého blízko mŕtveho medveďa. Takto teda spím i tejto noci. Hlboko, bezsenným spánkom, a keď vstanem, dám hneď zapriahnuť a zájdem do mesta, do tvojho bytu. Stojím v tvojej izbe a dozvedám sa, že si odcestoval. Až na ďalší deň dostaneme v pluku list, v ktorom oznamuješ, že sa zriekaš hodnosti a cestuješ do cudziny. V tej chvíli chápem iba fakt tohto úteku, pretože už je isté, že si ma chcel zabiť, je isté, že sa stalo a stáva niečo, čoho pravý zmysel ešte nedokážem pochopiť, a isté je aj to, že sa ma to všetko osobne bytost-
ne týka a deje sa to aj so mnou, nie iba s tebou.
Stojím v tej tajomnej, nevetranej, pompéznymi predmetmi preplnenej izbe, keď sa otvoria dvere a vojde Kristína.
Hovorí, akoby prednášal, milo a priateľsky, akoby chcel priateľa, ktorý sa konečne vrátil z ďalekých končín času a sveta, zabaviť zaujímavými útržkami nejakého milého dávneho príbehu.
Konrád ho počúva bez mihnutia oka. Vyhasnutú cigaru položil na okraj skleneného podnosu, prekrížil si ruky. Takto sedí, bez pohybu, s meravým držaním tela ako nejaký armádny dôstojník, ktorý sa priateľsky zhovára s jedným z nadriadených.
– Vojde, zastane na prahu, – pokračuje generál.
– Prichádza z domu, bez klobúka, sama poháňala koňa zapriahnutého pred ľahký koč. „Odišiel?“ – opýta sa. Jej hlas znie zvláštne zachrípnuto.
Kývnem hlavou, áno, odišiel si. Kristína stojí vo dverách vzpriamene a elegantne, azda nikdy som ju nevidel takú krásnu ako v tej chvíli. Má bledú tvár ako zranení, čo stratili veľa krvi, iba oči jej horúčkovito svietia, presne ako v predošlý večer, keď som k nej vošiel a ona práve čítala o trópoch.
„Ušiel,“ – povie a nečaká odpoveď; vraví to sama sebe, vyhlasuje to a konštatuje. – „Bol zbabelý,“ – dodá ešte, pokojne a potichu.
– To povedala? – opýta sa hosť a pohne sa; držaním tela na chvíľu prestane pripomínať sochu; odkašle si.
– Áno, – odvetí generál. – Nič viac. Ja som sa jej ani nepýtal. Mlčky stojíme v tej izbe. A potom sa Kristína porozhliadne, zadíva sa na každý kus nábytku, na obrazy, umelecké diela. Sledujem každý jej pohľad. Díva sa na tú izbu ako niekto, kto sa lúči. Díva sa ako niekto, kto to všetko už videl a teraz už iba dáva zbohom každému predmetu. Vieš, na izbu, na veci sa možno pozerať dvojako: ako keby sme niečo práve objavovali alebo ako keby sme sa s niečím lúčili. V Kristíninom pohľade nie je nič z objaviteľskej zvedavosti. Prechádza pohľadom po izbe rovnako, ako sa
človek rozhliada po vlastnom domove, kde stojí všetko na dobre známom mieste. Jej oči sa chorobne lesknú a zároveň sú zvláštne zahmlené.
V tej chvíli sa ovláda a mlčí, ale napriek tomu cítim, že táto žena zo seba práve vystúpila, prekročila hranice bezpečného života, má veľmi blízko k tomu, aby stratila sama seba, teba i mňa. Stačí pohľad či nečakaný pohyb a Kristína urobí alebo povie niečo, čo sa už nebude dať odčiniť… Prezrie si obrazy, pokojne, bez záujmu, ako si človek pri rozlúčke obzerá to, čo dobre pozná a čo už neraz videl. Pozrie sa na širokú manželskú posteľ, krátkozrako, hrdým a zároveň žmúrivým pohľadom.
Na chvíľu privrie oči. Potom sa obráti a bez slova, tak ako prišla, odíde z izby. Nenasledujem ju.
Otvoreným oknom ju vidím prejsť cez záhradu. Kráča medzi ružovými krami, ruže rozkvitli niekedy v tom čase. Nastúpi do koča odstaveného za plotom, do ruky vezme opraty a začne poháňať.
Po chvíli sa koč stratí v zákrute.
Zmĺkne, zadíva sa na hosťa.
– Neunavujem ťa? – opýta sa zdvorilo.
– Nie, – odvetí zachrípnuto Konrád. – Vôbec nie. Len hovor ďalej.
– Hovorím totiž dosť podrobne, – povie akoby na ospravedlnenie. – Inak to však nejde: podstatu môžeme pochopiť iba na základe detailov, viem to z kníh i zo života. Musíme poznať každý detail, pretože nikdy nemôžeme vedieť, čo je dôležité, kedy nám nejaké slovo osvetlí ostatné veci. Vo všetkom musí byť poriadok. Teraz však už nemám veľa na srdci. Ty si ušiel, Kristína odišla, odišla domov ľahkým kočom. A ja, čo ja ešte môžem urobiť v tejto chvíli a v budúcnosti?… Dívam sa na izbu, dívam sa za Kristínou. Viem, že v predizbe za dverami meravo stojí tvoj sluha.
Zavolám ho po mene, vojde, zasalutuje. „Rozkaz!“ – povie. „Kedy odišiel pán dôstojník?…“
„Ranným rýchlikom.“ To je vlak do hlavného mesta. „Vzal si veľkú batožinu?…“ „Nie, iba niekoľko civilných šiat.“ „Rozkaz či odkaz tu zanechal?…“ „Áno. Tohto bytu sa treba zbaviť.
Nábytok sa má predať. O všetko sa postará pán advokát. Ja sa vrátim k vojsku,“ – povie. Len toľko vie. Hľadíme na seba. A teraz nastane tá chvíľa, na ktorú nemožno len tak zabudnúť: ten mládenec – dvadsaťročný sedliak, určite si pa- mätáš jeho dobrosrdečnú, múdru a ľudskú tvár – zanechá meravý postoj, služobný pohľad do očí, pred nadriadeným už nestojí vojak, nie, muž, ktorý niečo vie, stojí pred mužom, ktorého mu je ľúto. V jeho pohľade je niečo ľudské, ľútostivé, v dôsledku čoho zblednem a vzápätí sa mi krv nahrnie do hlavy… Teraz – prvý a posledný raz za celé obdobie, ktoré bude nasledovať – i ja stratím rozvahu. Pristúpim k nemu, zdrapím ho pod krkom za kabátec a takmer ho pritom zdvihnem do vzduchu. Dýchame jeden druhému do tváre.
Pozrieme si navzájom hlboko do očí, v mládencových očiach sa zračí hrôza a zároveň, ešte stále aj ľútosť. Dobre vieš, že v tom čase som sa nemohol nikoho a ničoho dotýkať; rozbil som všetko, s čím som nezaobchádzal opatrne… Aj ja som
to dobre vedel, a tak som cítil, že sme obaja v nebezpečí, sluha i ja sám. Preto som ho pustil, nechal ho dopadnúť na dlážku ako olovenú figúrku; jeho baganče zaduneli na parketách, znovu stojí v pozore ako na slávnostnej prehliadke.
Vytiahol som vreckovku, utrel som si čelo. Stačí jediná otázka a tento človek mi hneď teraz odpovie. Otázka znie: „Tá dáma, čo sem pred chvíľou prišla, tu bola už aj niekedy predtým?…“ Ak mi neodpovie, zabijem ho. Ale zabijem ho asi aj vtedy, keď mi odpovie, a zrejme nielen jeho… človek v takej chvíli nepozná priateľa. A zároveň viem, že je zbytočné pýtať sa. Viem, že Kristína tu bola už aj predtým; nie raz, oveľa častejšie.
Oprie sa v kresle, obe ruky unaveným pohybom položí na opierky.
– Už nemá zmysel opýtať sa na čokoľvek, – povie. – Čo ešte treba zistiť, to mi cudzí človek nedokáže prezradiť. Treba sa dozvedieť, prečo sa to všetko stalo? A kde je hranica medzi človekom a človekom? Hranica zrady? To by bolo treba zistiť. A ešte aj to, akú vinu na tom všetkom nesiem ja?…
Hovorí to celkom potichu so skúmavým tónom v hlase, bezradne. Z jeho slov cítiť, že práve vyslovil nahlas otázku, ktorá v jeho duši žije už štyridsať rokov a na ktorú doteraz nedostal odpoveď.
– Na večeru si však v ten deň ešte prišiel, – povie generál. – Tak ako aj predtým, každý večer.
Prišiel si vo zvyčajnom čase bričkou, o pol ôsmej. Večerali sme v trojici ako predošlý večer a mnoho večerov predtým, s Kristínou. Prestreli vo veľkej sieni ako dnes, presieranie bolo to isté, a Kristína sedela medzi nami. Uprostred stola horeli modré sviece. Mala rada svetlo sviec, mala rada všetko, čo pripomínalo minulosť, ušľachtilejšie formy života, uplynulé časy. Ja som z poľovačky šiel rovno do svojej izby, prezliekol som sa, v to popoludnie som Kristínu nevidel.
Sluha mi oznámil, že sa hneď po obede vybrala kočom do mesta. Stretli sme sa v čase prestierania, Kristína už čakala, sedela pred kozubom s ľahkou indickou šatkou okolo pliec, pretože bolo vlhko a hmlisto. V kozube horel oheň.
Čítala a nepočula, že som vošiel do miestnosti. Možno zvuk mojich krokov stlmil koberec, možno sa príliš zahĺbila do čítania – čítala anglickú knihu, cestopis z trópov –, isté je len to, že si môj príchod všimla až v poslednej chvíli, keď som už stál pred ňou. Vtedy zdvihla hlavu – pamätáš sa na jej oči? Dokázala zdvihnúť pohľad, oslňujúco, akoby sa práve rozodnilo – možno to zavinilo svetlo sviec, ale ja som sa zľakol bledosti jej tváre. „Necítite sa dobre?“ – opýtal som sa.
Neodpovedala. Dlho sa dívala, mlčky, oči naširoko otvorené, a tá chvíľa bola takmer rovnako dlhá a výrečná ako tá druhá, predpoludním v lese, keď som nehybne stál a čakal, že sa niečo stane: že prehovoríš alebo stisneš spúšť zbrane.
Dívala sa mi do tváre, s toľkou pozornosťou, tak pátravo, akoby pre ňu bolo dozvedieť sa, čo si myslím, či si vôbec niečo myslím, či niečo viem, dôležitejšie ako život sám… To bolo pre ňu v danej chvíli zrejme naozaj podstatnejšie než život.
Dozvedieť sa, čo si o nás myslí obeť či ten, koho sme si vybrali ako obeť, je vždy najdôležitejšie, cennejšie než korisť a výsledok… Pozrela sa mi do očí, ako keby ma spovedala. Myslím, že som jej pohľad zniesol celkom dobre. V tej chvíli a aj
neskôr som bol pokojný, moja tvár nemohla Kristíne nič prezradiť. A naozaj, vtedy predpoludním a poobede, na tej čudnej poľovačke, keď som sa do istej miery sám stal lovenou zverou, som si zaumienil, že nech by život priniesol čokoľvek, o udalostiach na svitaní navždy pomlčím, nikdy nepoviem tým dvom ľuďom, Kristíne
a dojke, mojim dôverníčkam, ani slovko o tom, čo som sa v to ráno musel dozvedieť. Rozhodol som sa, že tvojím pozorovaním poverím doktora, tajne, pretože ti dušu ovládol démon šialenstva: takú som mal predstavu. Nenašiel som
žiadne iné vysvetlenie tých chvíľ. Človek, ktorý ku mne patrí, zošalel: toto som si opakoval, zaťato a takmer zúfalo, celé predpoludnie i poobede, a takýmito očami som ťa privítal večer, keď si k nám vošiel. Snažil som sa touto domnienkou nejako zachrániť postavenie ľudského stvorenia, zachrániť ho všeobecne i osobne, pretože ak je tvoja myseľ zdravá a mal si nejaký dôvod – celkom jedno aký –, aby si na mňa zdvihol zbraň, tak sme stratili svoju ľudskú dôstojnosť, všetci, čo sme žili v tomto dome, aj Kristína, aj ja. Tým som si vysvetlil aj Kristínin vystrašený, udivený
pohľad, keď som po poľovačke stál pred ňou.
Akoby bola vycítila niečo z tajomstva, ktoré nás dvoch od toho rána zväzovalo. Ženy to vytušia, pomyslel som si. Potom si prišiel ty vo večernom odeve a sadli sme si k večeri. Zhovárali sme sa ako inokedy. Hovorili sme aj o poľovačke, o hláseniach honcov, o tom, že sa jeden z našich hostí dopustil omylu, v pravom zmysle slova strelil capa, hoci na to nemal právo… O tej chvíli však za celý večer nepovieš nič. Nespomenieš vlastný lovecký zážitok, kolosálnu korisť, ktorú si prepásol. O niečom podobnom treba hovoriť, aj keď človek nemá lov v krvi. Nezmieniš sa o tom, že si prepásol úlovok, nespomenieš, že si poľovačku opustil predčasne, bez akéhokoľvek odkazu si odišiel späť do mesta a ukázal sa až večer. To všetko je zaiste veľmi nezvyčajné, v rozpore so spoločenskými zvyklosťami. Aspoň slovkom si to predpoludnie mohol spomenúť… ty však nepovieš vôbec nič, ako keby sme ráno ani neboli spolu poľovali. Hovoríš o inom. Opýtaš sa Kristíny, čo čítala, keď si vošiel k nám, do salónika.
Čítala o trópoch. Dlho sa o tom zhovárate. Opýtaš sa Kristíny na názov tej knižky, vypytuješ sa jej, ako na ňu ten text pôsobí, chceš vedieť, ako sa žije v trópoch, správaš sa ako niekto, koho táto téma veľmi zaujíma, ale nič o nej nevie – a ja sa až neskôr dozviem od mestského kníhkupca, že túto knihu, ako aj ďalšie, tematicky príbuzné, si si u neho objednal ty sám a potom si ich pred niekoľkými dňami požičal Kristíne. V ten večer som to ešte nevedel. Vylúčili ste ma z rozhovoru, pretože ja o trópoch nemám ani tušenie.
Neskôr, keď som už vedel, že ste ma v ten večer podvádzali, vrátim sa v myšlienkach k tej scéne, počujem vyslovené slová a s ozajstným uznaním zisťujem, ako dokonale ste zahrali to divadlo. Ja, nezasvätený, nemôžem z vašich slov vytušiť nič: hovoríte o trópoch, o nejakej knihe, o čítaní všeobecne. Rád by si poznal Kristínin názor, mimoriadne ťa zaujíma, či môže človek narodený a vychovaný v inom podnebí zniesť tropické životné podmienky… Čo si myslí Kristína?… (Mňa sa nespýtaš). A ona, Kristína, ona osobne by zniesla dážď, teplú vlhkosť, dusné, horúce hmly a samotu uprostred močiara a pralesa?… Vidíš, slová sa vracajú. Keď si tu sedel naposledy, v tejto izbe, v tomto kresle, pred štyridsaťjeden rokmi, hovoril si: o trópoch, o močiari, o teplej hmle a o daždi.
A pred chvíľou, keď si sa vrátil do tohto domu, patrili tvoje prvé slová močiaru, trópom, dažďu a horúcej hmle. Áno, slová sa vracajú. Všetko sa vracia, veci a slová chodia dookola, niekedy obídu celý svet a potom sa stretnú, dotknú sa navzájom a niečo uzatvoria, – povie ľahostajne, bez záujmu. – O tomto sa teda naposledy zhováraš s Kristínou. Okolo polnoci si dáš pristaviť koč a vrátiš sa do mesta. Toto sa teda stalo v deň, keď bola poľovačka, – povie a v jeho hlase sa odráža starecká spokojnosť s presnosťou výkladu a s pravidelným a prehľadným členením.
15
– Po tvojom odchode sa rozlúči aj Kristína, – pokračuje vzápätí. – Zostanem v tejto izbe sám.
Knihu o trópoch napísanú v anglickom jazyku si zabudla na kresle. Nechce sa mi spať, vezmem ju teda do rúk a listujem v nej. Prezerám si obrázky, lúštim štatistické ukazovatele týkajúce sa hospodárstva a zdravotníctva. Prekvapuje ma, že Kristína číta takéto knihy. S tým predsa nemôže mať nič spoločné, pomyslím si, určite ju nemôže zaujímať ani krivka úrody kaučuku na tomto polostrove, ani zdravotný stav domorodcov. To nie je Kristína, vravím si. Knižka však napriek všetkému rozpráva, a nielen po anglicky a nielen o životných podmienkach na polostrove. Zatiaľ čo ju držím v rukách, po polnoci, sám v izbe, po tom, čo odo mňa odišli dvaja ľudia, ktorí mi po otcovi boli v živote najblížší, zrazu pochopím, že aj tá knižka je znamením. A pochopím, nie celkom jasne, aj čosi iné: veci sa mi v ten deň konečne začali prihovárať, niečo sa stalo, život prehovoril. Nazdávam sa, že v takej chvíli treba byť veľmi pozorný. Pretože zvláštna znaková reč života sa nám v takýchto dňoch prihovára všetkým, všetko nás upozorňuje, každé znamenie či obraz, len im treba porozumieť. Veci jedného dňa dozrejú a odvetia nám. To je môj názor. A náhle
pochopím, že aj táto kniha je znamením a odpoveďou. Vraví: Kristína túži odísť. Myslí na cudzie kraje, túži teda po nejakom inom svete namiesto tohto tu. Zrejme chce odtiaľto ujsť, pred niečím alebo pred niekým – a ten niekto môžem byť ja,
ale môžeš to byť aj ty. Je to nad slnko jasnejšie, pomyslím si, Kristína niečo cíti a vie, chce odtiaľto odísť, preto číta odborné knihy o trópoch.
A v tej chvíli všeličo pocítim a zdá sa mi, že aj pochopím. Chápem a cítim, čo sa v ten deň stalo: môj život sa rozpolil ako zem, ktorú rozčeslo zemetrasenie – na jednej strane zostalo detstvo, ty a všetko to, čo znamenal doterajší život, a na
druhom brehu sa začínalo hmlisté územie bez konca, ktorým ešte musím putovať, úsek života, čo mám ešte pred sebou. A tie dve polia už viac nemajú nijaký styčný bod. Čo sa stalo? Nepoznám odpoveď. Celý deň som sa usiloval zostať pokojný, neprirodzene vyrovnaný, a to sa mi aj podarilo; Kristína sa nemohla dozvedieť nič, keď sa na mňa, bledá, dívala tým zvláštnym, spýtavým pohľadom. Nemohla sa dozvedieť, vyčítať z mojej tváre, čo sa stalo na poľovačke… Ozaj, čo sa vlastne stalo? Neboli to len moje predstavy? Nejde iba o výplod chorej fantázie? Ak to
niekomu vyrozprávam, pravdepodobne ma vysmeje. Nemám v rukách nijaké údaje, dôkazy…
Prečo vo mne hlas, silnejší než všetky dôkazy, tak jednoznačne, silou, ktorá nestrpí odpor, protirečenie či pochybnosti, kričí, že som sa nemýlil a poznám pravdu? A pravda je taká, že v to ráno ma môj priateľ chcel zabiť. Aké smiešne, nepodložené obvinenie, však? Môžem vôbec niekedy niekomu povedať o tejto istote, stokrát strašidelnejšej ako fakt? Nemôžem. Teraz však, keď všetko viem, s plnou istotou a pokojne, tak ako len možno vedieť o jednoduchých faktoch života, čo za spolunažívanie to bude v budúcnosti? Budem sa ti môcť pozrieť do očí, alebo budeme všetci traja niečo predstierať, Kristína, ty a ja, naše priateľstvo sa zmení na hru a pozorovanie – dá sa takto žiť? Ako vravím, dúfam, že si zošalel. Je to asi hudbou, pomyslím si. Vždy si bol zvláštny, iný, nepatril si medzi nás. Človek nemôže byť beztrestne hudobníkom a zároveň Chopinovým príbuzným. Pritom si však uvedomujem, že táto nádej je hlúpa a zbabelá: musím sa predsa pozrieť pravde do očí, nemôžem si nič nahovárať, ty nie si šialený, niet výhovoriek a ani úniku.
Máš dôvod, aby si ma nenávidel a zabil. Tento dôvod nemôžem prijať. Prirodzené a jednoduché vysvetlenie by bolo, že ťa opantala nečakaná vášeň, zanietená túžba po Kristíne, jeden z mnohých druhov šialenstva – táto domnienka je však natoľko nepravdepodobná, ničím nenaznačená, v živote nás troch ničím nepredznamenaná, že ju musím odmietnuť. Poznám Kristínu, poznám teba i seba – aspoň si to v tejto chvíli myslím.
Život nás troch, zoznámenie s Kristínou, moje manželstvo, naše priateľstvo, to všetko je také úprimné, čisté, priezračné, povahy a situácie natoľko jednoznačné, že by som ja sám musel byť blázon, keby som niečomu takému veril čo i len na chvíľu. Vášne, nech by boli aj tie najpochabejšie, nemožno utajiť, takú vášeň, ktorá donúti posadnutého, aby zdvihol zbraň na najlepšieho priateľa, nemožno tajiť pred svetom po niekoľko mesiacov, nejakú stopu by som si všimol i ja, inak večne slepý a hluchý – veď my traja sme žili takmer spolu, neprejde týždeň, aby si u nás zo tri-, štyrikrát nevečeral, cez deň sme spolu v meste, v kasárni, počas služby, všetko o sebe vieme. Kristínine noci a dni, jej telo i dušu poznám do detailu. Pochabá predstava, že ty a Kristína… a takmer sa mi uľaví, keď sa tej predstave priamo postavím. Bude za tým čosi iné. To, čo sa prihodilo, je hlbšie, tajomnejšie a nepochopiteľnejšie. Musím s tebou hovoriť. Mám ťa dať sledovať? Ako žiarlivý manžel v nepodarených komédiách? Ja nie som žiarlivý manžel. Podozrenie sa mi do nervovej sústavy nemôže votrieť, som pokojný, keď si spomeniem na Kristínu, ktorú som vo svete našiel ako zberateľ, ktorý nachádza najdokonalejší a najvzácnejší exemplár svojho života, umelecké dielo, ktorého objavenie bolo jediným cieľom jeho života. Kristína neklame a nie je neverná, poznám každú jej myšlienku, aj tie tajné, na ktoré si človek spomenie iba vo sne. Denník v žltej zamatovej väzbe, môj dar z prvých dní manželstva, hovorí o všetkom, pretože sme sa dohodli, že mňa i seba oboznámi s pocitmi a aj myšlienkami, s pocitmi, túžbami,
akýmsi odpadom ľudskej duše, o ktorom človek nemôže prehovoriť zoči-voči, pretože sa ostýcha alebo sa mu vyslovenie tých slov nezdá podstatné: to všetko si zaznamená v tom zvláštnom denníčku, dvoma-troma slovami mi odkáže, aby som vedel, k akým myšlienkam ju podnietil nejaký človek či situácia… Až takí sme si blízki.
A ten tajný denník je vždy v zásuvke jej písacieho stola, od ktorej máme kľúč iba my dvaja, ona a ja. Tento denník je tou najväčšou dôvernosťou, aká medzi mužom a ženou môže byť. Ak by v Kristíninom živote existovalo nejaké tajomstvo, denník by to už bol nejako naznačil.
Pravda, v ostatnom čase sme na túto tajnú hru trochu zabudli… nuž vstanem, vyberiem sa cez tmavý dom, vojdem do Kristíninho salónu, otvorím zásuvku a hľadám knižočku v žltej väzbe.
Ale zásuvka je prázdna.
Privrie oči a na chvíľu zostane sedieť so zatvorenými očami, ako slepci, tvár bez výrazu. Akoby hľadal slová.
– Je po polnoci, dom spí. Kristína je unavená, nechcem ju rušiť. Pomyslím si, že denník si pravdepodobne vzala so sebou do izby, – hovorí priateľsky. – Nechcem ju vyrušovať, zajtra sa jej opýtam, či mi azda našou tajnou rečou, denníkom niečo neodkázala. Pretože treba vedieť, že ten dôverný zošit, o ktorom nehovoríme – trochu sa za túto mlčanlivú dôvernosť hanbíme i jeden pred druhým –, je čosi ako nepretržité vyznávanie lásky. Ťažko sa o tom hovorí. Bol to Kristínin nápad, ona ma o to prosila na svadobnej ceste v Paríži, bola to ona, kto sa chcel spovedať – a až neskôr, keď Kristíny už nebolo, som pochopil, že takto úzkostlivo sa na spoveď, definitívnu úprimnosť chystá iba ten, kto vie, že jedného dňa sa v jeho živote naozaj stane niečo, čo treba priznať. Dlho som tejto veci s denníkom nerozumel a tajné, písomné odkazy, Kristíninu vrtošivú morzeovku som pokladal za nepochopiteľný, trochu prehnaný ženský výmysel. Povedala, že predo mnou ani pred sebou, áno, ani pred sebou nikdy nechce mať tajomstvo, a preto zaznamená všetko, o čom sa dá iba ťažko hovoriť. Vravím, oveľa neskôr som pochopil, že kto sa takto utieka k úprimnosti, má z niečoho strach, bojí sa, že sa jeho život jedného dňa naplní niečím, o čo sa so mnou nedokáže podeliť, čo je ozajstným tajomstvom, nenapísateľným a nevysloviteľným. Kristína mi chce dať všetko, svoje telo i dušu, pocity i skryté myšlienky, každučký odkaz svojich nervov – sme na svadobnej ceste, je zaľúbená, len si pomysli, odkiaľ prišla a čo pre ňu znamenalo všetko to, čo som jej dal, moje meno, tento kaštieľ, parížsky palác, veľký svet, všetko, o čom sa pred niekoľkými mesiacmi neodvážila ani snívať, v malomestskom prostredí, v tom skromnom príbytku, sama s mlčanlivým a chorým starcom, ktorý žije už iba svojmu hudobnému nástroju, notovému zošitu a spomienkam…
A náhle jej život dá všetko, plnými priehrštiami, manželstvo, ročnú svadobnú cestu, Paríž, Londýn, Rím, potom Východ, mesiace v oázach, more. Kristína si prirodzene myslí, že je zaľúbená. Neskôr sa dozviem, že nie je zaľúbená, ani v tom čase nie; je len vďačná.
Poprepletá si prsty, oprie sa lakťom o koleno, predkloní sa a povie: – Je vďačná, veľmi vďačná, svojím spôsobom, spôsobom mladej ženy, ktorá sa vybrala na svadobnú cestu s manželom, bohatým a urodzeným mladíkom. – S pevne prepletenými prstami si prezerá vzor na koberci, zahĺbený, pozorný. – Chce byť vďačná za každú cenu, a preto vymyslí aj denník, ten zvláštny dar.
Lebo ten je od prvej chvíle plný prekvapivých vyznaní. Kristína mi v ňom nedvorí, jej vyznania sú občas znepokojujúco úprimné. Opisuje ma takého, akého ma vidí, niekoľkými slovami, zato však veľmi príznačne. Píše o tom, čo sa jej na mne a vo mne nepáči, o prehnanej istote, s akou sa zbližujem s ľuďmi všade na svete – nenachádza vo mne skromnosť, ktorá je pre jej zbožnú dušu tou najväčšou cnosťou. Nie, v tých časoch som naozaj nebol skromný. Patril mi svet, našiel som si ženu, ktorej každučké slovo, každý pokyn tela či duše sa stretáva s mojou ozvenou, som bohatý, mám postavenie, život, ktorý milujem, sa predo mnou otvára v plnej kráse, mám tridsať rokov, službu, svoju životnú dráhu. Teraz, pri spätnom pohľade, sa i mne zatočí hlava z tej slizkej a nafúkanej sebaistoty a blaženosti. A ako každý človek, ktrému sú bohovia bez zjavnej príčiny naklonení, pociťujem na dne svojho šťastia aj akúsi obavu.
To všetko je príliš krásne, bez jedinej chybičky, dokonalé. Človek má z takého veľkého šťastia vždy obavy. Chcel by som osudu priniesť obetu, nedbal by som, keby ma v prístavoch pošta z domova informovala aj o nejakých finančných či svetských nepríjemnostiach, nedbal by som, keby som sa dozvedel, že doma vyhorel kaštieľ, postihla ma peňažná strata, bankár, ktorý spravuje môj majetok, by mi zvestoval zlé správy či voľačo podobné… Vieš, človek rád vracia bohom trochu zo svojho šťastia. Je predsa všeobecne známe, že bohovia sú skúpi a ak smrteľníkovi darujú na jeden rok šťastie, hneď si zapíšu jeho dlžobu, aby si ju na konci života mohli vyžiadať späť aj s úrokmi. Okolo mňa je však všetko bezchybné, dokonalé. Kristína píše do denníka stručne, akoby sa mi prihovárala v spánku. Niekedy napíše riadok, inokedy iba jedno slovo. Napríklad: „Si beznádejný, pretože
si samoľúby.“ Potom celé týždne nenapíše nič.
Neskôr si zase poznamená, že v Alžírsku videla nejakého muža; ten šiel za ňou do akejsi úzkej uličky, oslovil ju a jej sa zdalo, že by s ním bola mohla niečo mať. Myslím si, že Kristína je farbistá, nepokojná duša. Som však šťastný a trochu hrozivé vzplanutia jej úprimnosti nenarúšajú moje šťastie. Zabúdam na to, že ten, kto sa takto kŕčovito usiluje povedať tomu druhému všetko, hovorí s absolútnou úprimnosťou zrejme práve preto, aby o tom, čo je dôležité a podstatné, hovoriť nemusel. Na svadobnej ceste na to nemyslím a ani neskôr, pri čítaní denníka. Potom však nastane ten deň a noc, deň poľovačky, a ja sa celý čas cítim tak, akoby tvoja puška bola vystrelila, akoby mi popri uchu bola nečakane presvišťala guľka. Nadíde noc, ty sa rozlúčiš, ale ešte predtým si s Kristínou dôkladne a detailne
prebral všetko, čo nejako súvisí s trópmi. A ja zostanem so spomienkami na ten deň a večer sám. A denník nenájdem na zvyčajnom mieste, v zásuvke Kristíninho písacieho stola. Rozhodnem sa, že nasledujúce ráno ťa vyhľadám v meste a opýtam sa…
Zmĺkne. Krúti hlavou, starecky, akoby sa čudoval nad skutkom nejakého dieťaťa.
– Opýtať sa, a čo?… – povie potichu, zľahčujúcim tónom, akoby sa vysmieval sám sebe.
– Čo sa možno ľudí opýtať slovami? Akú cenu má odpoveď, ktorú človek nedá pravdou svojho života, ale slovami?… Nízku, – povie rozhodne.
– Je málo takých ľudí, ktorých slová sa úplne prekrývajú s ich skutočným životom. Je to azda ten najzriedkavejší jav vôbec. Vtedy som to ešte nevedel. Teraz nemyslím na klamárov a podliakov. Myslím na to, že ľudia zbytočne spoznávajú pravdu, zbytočne získavajú skúsenosti, svoju povahu zmeniť nedokážu. V živote azda ani nemožno urobiť viac, ako je múdre a opatrné prispôsobenie tohto nezmeniteľného faktu, ľudskej povahy, skutočnosti. To je všetko, čo je v našich silách. A múdrejší a obrnenejší nebudeme ani vtedy… Chcem s tebou hovoriť a ešte neviem, že nič z toho, na čo sa ja môžem opýtať a čo mi ty môžeš odpovedať, nemôže zmeniť skutočnosť.
Ale poznať fakty, priblížiť sa skutočnosti sa dá aj slovami, otázkami a odpoveďami: preto chcem s tebou hovoriť. Spal som hlboko, unavene.
Akoby som v ten deň bol prešiel nejakým veľkým telesným vypätím, jazdil či putoval pešo…
Raz som zo zasnežených hôr na chrbte priniesol medveďa, bol ťažký, mal dvestopäťdesiat kíl: viem, že moje telo malo v tom čase nevídanú silu, no spätne som sa predsa len začudoval, ako som uniesol toľkú záťaž horskými cestami cez
rokliny a úbočia. Zdá sa, že človek zvládne všetko, pokým má jeho život cieľ. Takisto som zaspal aj vtedy v snehu, keď som z hory zniesol tú mrcinu; moji poľovníci ma našli napoly zmrznutého blízko mŕtveho medveďa. Takto teda spím i tejto noci. Hlboko, bezsenným spánkom, a keď vstanem, dám hneď zapriahnuť a zájdem do mesta, do tvojho bytu. Stojím v tvojej izbe a dozvedám sa, že si odcestoval. Až na ďalší deň dostaneme v pluku list, v ktorom oznamuješ, že sa zriekaš hodnosti a cestuješ do cudziny. V tej chvíli chápem iba fakt tohto úteku, pretože už je isté, že si ma chcel zabiť, je isté, že sa stalo a stáva niečo, čoho pravý zmysel ešte nedokážem pochopiť, a isté je aj to, že sa ma to všetko osobne bytost-
ne týka a deje sa to aj so mnou, nie iba s tebou.
Stojím v tej tajomnej, nevetranej, pompéznymi predmetmi preplnenej izbe, keď sa otvoria dvere a vojde Kristína.
Hovorí, akoby prednášal, milo a priateľsky, akoby chcel priateľa, ktorý sa konečne vrátil z ďalekých končín času a sveta, zabaviť zaujímavými útržkami nejakého milého dávneho príbehu.
Konrád ho počúva bez mihnutia oka. Vyhasnutú cigaru položil na okraj skleneného podnosu, prekrížil si ruky. Takto sedí, bez pohybu, s meravým držaním tela ako nejaký armádny dôstojník, ktorý sa priateľsky zhovára s jedným z nadriadených.
– Vojde, zastane na prahu, – pokračuje generál.
– Prichádza z domu, bez klobúka, sama poháňala koňa zapriahnutého pred ľahký koč. „Odišiel?“ – opýta sa. Jej hlas znie zvláštne zachrípnuto.
Kývnem hlavou, áno, odišiel si. Kristína stojí vo dverách vzpriamene a elegantne, azda nikdy som ju nevidel takú krásnu ako v tej chvíli. Má bledú tvár ako zranení, čo stratili veľa krvi, iba oči jej horúčkovito svietia, presne ako v predošlý večer, keď som k nej vošiel a ona práve čítala o trópoch.
„Ušiel,“ – povie a nečaká odpoveď; vraví to sama sebe, vyhlasuje to a konštatuje. – „Bol zbabelý,“ – dodá ešte, pokojne a potichu.
– To povedala? – opýta sa hosť a pohne sa; držaním tela na chvíľu prestane pripomínať sochu; odkašle si.
– Áno, – odvetí generál. – Nič viac. Ja som sa jej ani nepýtal. Mlčky stojíme v tej izbe. A potom sa Kristína porozhliadne, zadíva sa na každý kus nábytku, na obrazy, umelecké diela. Sledujem každý jej pohľad. Díva sa na tú izbu ako niekto, kto sa lúči. Díva sa ako niekto, kto to všetko už videl a teraz už iba dáva zbohom každému predmetu. Vieš, na izbu, na veci sa možno pozerať dvojako: ako keby sme niečo práve objavovali alebo ako keby sme sa s niečím lúčili. V Kristíninom pohľade nie je nič z objaviteľskej zvedavosti. Prechádza pohľadom po izbe rovnako, ako sa
človek rozhliada po vlastnom domove, kde stojí všetko na dobre známom mieste. Jej oči sa chorobne lesknú a zároveň sú zvláštne zahmlené.
V tej chvíli sa ovláda a mlčí, ale napriek tomu cítim, že táto žena zo seba práve vystúpila, prekročila hranice bezpečného života, má veľmi blízko k tomu, aby stratila sama seba, teba i mňa. Stačí pohľad či nečakaný pohyb a Kristína urobí alebo povie niečo, čo sa už nebude dať odčiniť… Prezrie si obrazy, pokojne, bez záujmu, ako si človek pri rozlúčke obzerá to, čo dobre pozná a čo už neraz videl. Pozrie sa na širokú manželskú posteľ, krátkozrako, hrdým a zároveň žmúrivým pohľadom.
Na chvíľu privrie oči. Potom sa obráti a bez slova, tak ako prišla, odíde z izby. Nenasledujem ju.
Otvoreným oknom ju vidím prejsť cez záhradu. Kráča medzi ružovými krami, ruže rozkvitli niekedy v tom čase. Nastúpi do koča odstaveného za plotom, do ruky vezme opraty a začne poháňať.
Po chvíli sa koč stratí v zákrute.
Zmĺkne, zadíva sa na hosťa.
– Neunavujem ťa? – opýta sa zdvorilo.
– Nie, – odvetí zachrípnuto Konrád. – Vôbec nie. Len hovor ďalej.
– Hovorím totiž dosť podrobne, – povie akoby na ospravedlnenie. – Inak to však nejde: podstatu môžeme pochopiť iba na základe detailov, viem to z kníh i zo života. Musíme poznať každý detail, pretože nikdy nemôžeme vedieť, čo je dôležité, kedy nám nejaké slovo osvetlí ostatné veci. Vo všetkom musí byť poriadok. Teraz však už nemám veľa na srdci. Ty si ušiel, Kristína odišla, odišla domov ľahkým kočom. A ja, čo ja ešte môžem urobiť v tejto chvíli a v budúcnosti?… Dívam sa na izbu, dívam sa za Kristínou. Viem, že v predizbe za dverami meravo stojí tvoj sluha.
Zavolám ho po mene, vojde, zasalutuje. „Rozkaz!“ – povie. „Kedy odišiel pán dôstojník?…“
„Ranným rýchlikom.“ To je vlak do hlavného mesta. „Vzal si veľkú batožinu?…“ „Nie, iba niekoľko civilných šiat.“ „Rozkaz či odkaz tu zanechal?…“ „Áno. Tohto bytu sa treba zbaviť.
Nábytok sa má predať. O všetko sa postará pán advokát. Ja sa vrátim k vojsku,“ – povie. Len toľko vie. Hľadíme na seba. A teraz nastane tá chvíľa, na ktorú nemožno len tak zabudnúť: ten mládenec – dvadsaťročný sedliak, určite si pa- mätáš jeho dobrosrdečnú, múdru a ľudskú tvár – zanechá meravý postoj, služobný pohľad do očí, pred nadriadeným už nestojí vojak, nie, muž, ktorý niečo vie, stojí pred mužom, ktorého mu je ľúto. V jeho pohľade je niečo ľudské, ľútostivé, v dôsledku čoho zblednem a vzápätí sa mi krv nahrnie do hlavy… Teraz – prvý a posledný raz za celé obdobie, ktoré bude nasledovať – i ja stratím rozvahu. Pristúpim k nemu, zdrapím ho pod krkom za kabátec a takmer ho pritom zdvihnem do vzduchu. Dýchame jeden druhému do tváre.
Pozrieme si navzájom hlboko do očí, v mládencových očiach sa zračí hrôza a zároveň, ešte stále aj ľútosť. Dobre vieš, že v tom čase som sa nemohol nikoho a ničoho dotýkať; rozbil som všetko, s čím som nezaobchádzal opatrne… Aj ja som
to dobre vedel, a tak som cítil, že sme obaja v nebezpečí, sluha i ja sám. Preto som ho pustil, nechal ho dopadnúť na dlážku ako olovenú figúrku; jeho baganče zaduneli na parketách, znovu stojí v pozore ako na slávnostnej prehliadke.
Vytiahol som vreckovku, utrel som si čelo. Stačí jediná otázka a tento človek mi hneď teraz odpovie. Otázka znie: „Tá dáma, čo sem pred chvíľou prišla, tu bola už aj niekedy predtým?…“ Ak mi neodpovie, zabijem ho. Ale zabijem ho asi aj vtedy, keď mi odpovie, a zrejme nielen jeho… človek v takej chvíli nepozná priateľa. A zároveň viem, že je zbytočné pýtať sa. Viem, že Kristína tu bola už aj predtým; nie raz, oveľa častejšie.
Oprie sa v kresle, obe ruky unaveným pohybom položí na opierky.
– Už nemá zmysel opýtať sa na čokoľvek, – povie. – Čo ešte treba zistiť, to mi cudzí človek nedokáže prezradiť. Treba sa dozvedieť, prečo sa to všetko stalo? A kde je hranica medzi človekom a človekom? Hranica zrady? To by bolo treba zistiť. A ešte aj to, akú vinu na tom všetkom nesiem ja?…
Hovorí to celkom potichu so skúmavým tónom v hlase, bezradne. Z jeho slov cítiť, že práve vyslovil nahlas otázku, ktorá v jeho duši žije už štyridsať rokov a na ktorú doteraz nedostal odpoveď.
Autor: Sándor Márai, vydalo vydavateľstvo Kalligram
