Je to dobrá správa pre divákov aj pre sponzorov. Súťaž o Zlatú palmu bude zase raz veľmi napínavá, ani ju nebolo treba spestrovať príbehom z cintorína.
Keby nebolo Strýka Búnmího, ktorý sa vedel rozpamätať na minulé životy, na vlaňajší ročník festivalu v Cannes by veľa spomienok nezostalo. V súťaži neboli skoro žiadne kinematografické skvosty, a len vďaka tomu, že tento thajský film bol taký krásny, originálny a neuchopiteľný, bolo komu udeliť Zlatú palmu.
Odpykával si trest
Zostavovatelia programu zvyknú tvrdiť, že hľadajú a s radosťou nachádzajú neznáme autorské talenty, ale keďže festival potrebuje veľkú sponzorskú podporu, zídu sa im aj mená, ktoré znejú presvedčivejšie ako Apichatpong Weerasethakul. A najlepšie je, keď tie mená patria režisérom z Hollywoodu, lebo pri nich sa dá počítať s tým, že ich budú sprevádzať populárni herci.
Vlani bol v hlavnej súťaži len jeden film zo Spojených štátov – a k tomu sa ešte pripojilo sklamanie, že o ňom neprišiel porozprávať Sean Penn, pretože si práve vtedy musel odpracovávať verejné práce, ktoré mu prikázal súd za nevhodné správanie.
Ak je už trest odpykaný, Sean Penn by mal prísť do Cannes tento rok. V hlavnej súťaži sú dva filmy, v ktorých hrá hlavnú úlohu, a oba vyvolávajú nedočkavosť.
Omeškaný pápež
Prvý je Strom života. Terrence Malick ho mal mať hotový už vlani, ale tesne pred začiatkom festivalu povedal, že to nestíha. Programový riaditeľ Thierry Frémaux vtedy vysvetľoval úbohé zastúpenie amerických filmov krízou: keďže sa začala v roku 2008, zasiahla výrobu presne tých filmov, čo mali byť hotové v roku 2010.
Zároveň mal šťastie, že Malick sa nestihol prihlásiť ani na iný svetový festival, pretože zo Stromu života by ozaj mala byť udalosť. Mallick nenakrúca veľa, v roku 1978 dostal v Cannes cenu za réžiu s filmom Nebeské dni. Potom prešlo dvadsať rokov, kým nakrútil Tenkú červenú líniu.
Druhý film so Seanom Pennom nakrútil taliansky režisér Paolo Sorentino. Pred tromi rokmi získal v Cannes Prix du jury za Il Divo, film o premiérovi Andreottim. Kinoupútavka k jeho novinke This Must Be The Place je nesmierne zaujímavá a tajomná a zatiaľ sa vie len to, že to bude príbeh o skrachovanom rockerovi a jeho ceste za nacistom, ktorý mu kedysi popravil otca.
A je tu ešte jeden oneskorenec z Talianska, Nanni Moretti sa s ročným meškaním dostal do súťaže s filmom Habemus Papam, ktorý bude o pápežovi v depresii. Isto, bude v ňom kus provokácie, ale treba si najmä spomenúť, že Moretti je autorom krásnej a mimoriadne citlivej drámy Synova izba, s ktorou získal Zlatú palmu pred desiatimi rokmi.
Šťastné podobenstvo o konci sveta
Úlohu provokatéra roky statočne niesol dánsky režisér Lars von Trier. Po tom, čo sa porote vedenej Lucom Bessonom najviac páčila jeho Tanečnica v tme, sa už nemôže považovať za takého ukrivdeného a nepochopeného avantgardistu, ale aj tak to skúša ďalej. Po Antichristovi prichádza do Cannes s filmom Melancholia, ktorý opisuje ako šťastné podobenstvo o konci sveta.
Je celkom možné, že to tentoraz nebude jediný bod diskusie, pretože festivalová súťaž je výnimočne plná, ešte je v nej Pedro Almodóvar, bratia Dardennovci aj Aki Kaurismäki. Dokonca ani Gus Van Sant sa tam nedostal so svojím príbehom z cintorína. Film Restless zaradili len do vedľajšej súťaže Istý pohľad.
Rovnaký údel vlani asi postihol Stephena Frearsa. Jeho bláznivú a predsa len trochu mainstreamovú komédiu Tamara Drew si organizátori netrúfli dať do súťaže – a potom ľutovali, že ju pripravili o najsviežejší kus.
Predsedom hlavnej poroty je Robert De Niro, vo vedľajšej súťaži Istý pohľad rozhoduje Emir Kusturica. Tento ročník je venovaný Belmondovi, mimo hlavnej súťaže bude mať premiéru nový diel Pirátov z Karibiku v 3D, udalosťou bude aj premietanie reštaurovanej verzie Mechanického pomaranča Stanleyho Kubricka. Festival sa začína 11. mája, otvára ho film Woodyho Allena Midnight in Paris.
