Ešte sa druhý zjazd československých spisovateľov v apríli 1956 ani poriadne nerozbehol, keď rokovanie prerušil pozdravný list od jáchymovských baníkov. Tí poslali literátom kladivko z jáchymovského striebra, pozlátené a ozdobené českými rubínmi, ktoré malo slúžiť predsedajúcemu na odklepnutie tých najsprávnejších rozhodnutí.
Kuriózna maličkosť symbolizovala neistotu komunistického vedenia z priebehu historického zjazdu, od ktorého uplynie o pár dní 55 rokov. A hoci o ňom pomerne obsiahlo (avšak cenzurovane) referovali vo vyše stotisícovom náklade vychádzajúce Literární noviny, práve toľko času prešlo, kým sa vďaka pražskému Akropolisu prvýkrát dostáva na verejnosť jeho kompletný záznam v autentickom znení.
Ako bolo vtedy zvykom, zjazd bol dôkladne pripravený, základné referáty v predstihu schválil ústredný výbor strany, rovnako bolo vopred jasné zloženie nového vedenia spisovateľského zväzu, o možnosti slobodnej voľby nik ani nesníval.
Choroba rozdvojenosti
Jednoducho, nemalo a nesmelo sa stať nič neočakávané. Vážny škrt však priniesol kľúčový zjazd sovietskych komunistov vo februári 1956, kde Chruščov šokoval svojich súdruhov i celý svet odhalením stalinského kultu osobnosti. Ako dokumentuje vyše osemstostranový editorský počin Michala Bauera, rokovanie spisovateľov sa tak odrazu stalo nevídaným pokusom o nalomenie dogmatizmu prvej polovice 50. rokov.
„Aj mňa zachvátila choroba rozdvojenosti, do vpádu schematizmu som napísal pár vitálnych knižiek, ale potom som prestal byť schopným spisovateľom, napríklad Radostníkovi či Družným rokom nemôže prísť na chuť ani kritika, ani čitateľ," povedal v diskusii Dominik Tatarka, ktorý sa s démonom súhlasu so všetkým, čo nariadi vládna strana, vyrovnával na stránkach Kultúrneho života.
Najviac citovanými vystúpeniami na zjazde však boli najmä príspevky Františka Hrubína a Jaroslava Seiferta. Ten požadoval umožnenie publikačnej činnosti všetkým umlčaným autorom, ba dokonca otvoril tabuizovanú tému ešte stále väznených literátov.
S duchom II. zjazdu
Na druhej strane dogmatické krídlo tvrdo odolávalo všetkému progresívnemu, aj výhradám voči cenzúre. Navyše, znepokojené vedenie strany malo informácie o zjazde z prvej ruky, keďže prezident Zápotocký bol členom spisovateľskej organizácie a priamym účastníkom jej rokovania. Avšak k nejakým postihom rebelantov nedošlo a establishment pod vplyvom celospoločenskej situácie chruščovovského politického odmäku postupoval spočiatku opatrne.
No prešlo len niekoľko mesiacov a ešte v tom istom roku, najmä po krvavých udalostiach v Maďarsku, silneli požiadavky po skoncovaní s „duchom II. zjazdu". Aj z úst niektorých jeho protagonistov vrátane Hrubína, ktorý na zjazde povedal: „Kým v tejto krajine chodí len jeden jediný básnik s pocitom, že nemôže publikovať, tak tu niečo nie je v poriadku."
