Zvyčajne nakrúca spoločensky angažované dokumenty ako My zdes a Hranica, teraz dostal ponuku na zábavnú reláciu Áno, šéfe. Spolu so šéfkuchárom Jaroslavom Židekom v nej chodia po slovenských reštauráciách.
Čo poviete na svojho nového hrdinu? Tentoraz ste si ho nevybrali sami, ponúkla vám ho televízia Joj.
„Jarda Židek je citlivé stvorenie, keď začne robiť, pripomína malé dieťa, niekedy až mimozemšťana. Nevníma, nepočuje, je v tranze.“
Takto si ho televízia predstavovala?
„Spočiatku si myslela, že musí byť zlý, tak ako to bolo v českej verzii relácie. Tam keď prišiel šéf do reštaurácie, správal sa útočne, všetko bolo zlé a všetko bolo treba zničiť. To som nezvládal ani ja a aj Jarda sa tomu bránil. Necítil by sa v tom dobre. Nechceli sme robiť typickú reality šou, založenú na konfliktoch. Cestovali sme po reštauráciách, ktoré potrebovali pomoc ako chorý pacient a vraveli sme si, že konflikt bude na mieste len vtedy, keď si nebudú chcieť dať povedať. Bol som v poriadnom napätí, keď som televízii odovzdal prvú reláciu. Bol som šťastný, nemala žiadne výhrady.“
Pre reštaurácie môže byť táto relácia príležitosťou pre reklamu. To pre vás asi nie je lákavá pozícia.
„Áno, zopárkrát sa nám stalo, že sme prišli do vyumývanej, vyupratovanej reštaurácie. Majitelia neboli úplne úprimní, neboli schopní vidieť sa obnažení a ani tak netúžili po pomoci ako po tej neplatenej reklame. Ak však nič neskrývajú, Jarda Židek sa neuveriteľne zmobilizuje a nezištne im pomáha.“
To znamená, že pomáha, aj keď sa nenakrúca?
„Áno, viackrát sa stalo, že my sme šli po nakrúcaní vyčerpaní spať, a on s nimi ešte do polnoci varil a dával im rady, po odchode domov im písal maily. Český šéfkuchár by sa na jeho mieste otočil a odišiel, keby zbadal toľké chyby, on sa tam s nimi trápi a vraví: Keď som tu tie štyri dni, musím ich niečo naučiť. V jednom momente som si dokonca uvedomil, že my mu tam s kamerami prekážame.“
V čom vidíte zmysel takejto relácie, okrem toho, že pomôže majiteľom reštaurácií?
„Celý štáb má radosť, máme pocit, že robíme čosi pre spoločnosť. Hovorí sa, že sme krajinou bryndzových halušiek - pravda je, že najčastejšie jeme vyprážaný syr a čudujeme sa, že na prípravu jedla nemusíme minúť pol litra oleja, stačí štipka masla. Ale nejde iba o iný pohľad na potraviny, stravovanie a úroveň služieb, tak trochu sa odkrýva celý náš kapitalizmus. Pri nakrúcaní v Banskej Štiavnici som objavil ľudí, ktorí vlastnými rukami zrekonštruovali ruiny starého domu a vybudovali z neho reštauráciu. Šestnásť rokov preto neboli na dovolenke, teraz by ju radi odovzdali deťom. Lenže tie nemajú záujem. Jarda Židek im na to napríklad povedal: Vaši rodičia makali, aby ste vy mali čo dediť a mohli to zveľaďovať. My, čo sme z generácie Husákových detí, sme nič nedostali a museli sme začínať všetko odznovu. Prečo si to nevážite?“
V Prievidzi ste odhalili, že ľudia už nemajú záujem o prechádzky v centre mesta, ich život sa presunul do nákupných centier. Videli ste aj niečo pozitívnejšie?
„Stále nachádzame ľudí, ktorých si možno vážiť za to, ako robia svoju robotu. A pozitívne je nakoniec už len to, že aj diváci komerčných staníc sú ochotní pozerať relácie, v ktorých nejde iba o zábavu a majú trochu spoločenský presah.“
Dá sa teda povedať, že súkromná televízia a dokumentarista môžu mať spoločné záujmy?
„Vždy som veril tomu, myslím si to a stále budem tvrdiť, že autori by sa nemali báť a mali by za divákmi chodiť s tým, o čom sú vnútorne presvedčení. Netreba podliehať nejakému nastavenému vkusu, čo ak vôbec nie je skutočný? Keby som robil reláciu o intrigách, možno by si diváci povedali: Super, zase nejaké intrigy! Ale mám pocit, že rovnako reagujú aj teraz, keď majú pred sebou inšpiratívneho človeka. V skutočnosti túžia po autenticite a realite, len im to nikto neponúka.“
Čo by sa dalo napríklad zlepšiť, keby ste dostali ponuku režírovať Šéfku s Norou Mojsejovou?
„Ešte som ju nevidel, ale takú ponuku by som neprijal, odmietol som nakrúcať aj Big Brother. Myslím si, že to by bola cesta do pekla a asi by sa z toho nedalo urobiť nič, pod čo by sa dalo podpísať.“
Kedysi ste robili Zámenu manželiek. V čom to bolo iné?
„Tam veľmi záležalo na tom, medzi akých ľudí sme sa dostali. Často sme vstúpili do vzťahov, ktoré už dávno nefungovali a ťažko sa v nich nachádzalo niečo pozitívne alebo ľudské. Zázrak bol, keď si aspoň po výmene manželia uvedomili, že vlastne k sebe patria. Ale pri jednej návšteve som stretol rómsku rodinu Sendrejovcov. Dnes o politických aktivitách Vlada Sendreja dokončujem celovečerný film.“
Na čo sa v televízii zvyknete pozerať?
„Teraz som si na ČT obľúbil reláciu Historie.cs. Nedávno v nej hovorili o SNP. Diskutovať tam prišli aj poslední českí komunistickí pohlavári - slovenskí odmietli - a hovorili také zaujímavé veci, že ja som to Povstanie konečne po rokoch pochopil.“
A na slovenských staniciach?
„Už mi je to trápne hovoriť znovu, ale STV robí totálnu vlastizradu. Od revolúcie sa v nej len handrkuje, nikto tam ešte nič nevymyslel, každý len prepúšťa ľudí. Ja tomu nerozumiem, veď technológie sú dnes lacnejšie a dostupnejšie. Reláciu Áno, šéfe vyrábame len s dvomi rozmýšľajúcimi kameramanmi, v STV si ešte myslia, že by na ňu bolo treba vysielať dva transportéry, z ktorých by sa vyhrnulo tridsať pracovníkov a ktorí by potom o polnoci zakričali koniec, lebo odbory nepustia. Dvadsať rokov ju nezaujíma zaznamenanie porevolučnej reality, aký je napríklad stav v službách, na trhu s realitami alebo ako vyzerajú pracovné podmienky v nových priemyselných parkoch. Kedysi som tam chodil a ponúkal projekty, už som to vzdal. Preboha, veď aj tie súkromné televízie robia viac."
