mánový debut. Do Bratislavy prišiel predstaviť jej slovenský preklad.
Pred niekoľkými mesiacmi vám vyšla na Slovensku kniha HHhH – Himmlerov mozog Heydrich. Ako vám, ako Francúzovi, napadlo napísať túto knihu?
O Heydrichovi mi rozprával už môj otec, ktorý je profesorom dejepisu. V roku 1997 som prišiel na Slovensko v rámci civilnej vojenskej služby ako učiteľ francúzštiny. Keď som prišiel do Bratislavy, spomenul som si na ten príbeh. Začal som sa na to spytovať na veľvyslanectve a ľudí, ktorých som tu poznal. Začalo ma to čoraz viac zaujímať. Postupne som zistil, že príbeh okolo Heydricha je až románový, a tak som sa mu začal venovať hlbšie.
Čo vás konkrétne zaujalo?
Dva momenty. Prvý, že sa Gabčíkovi – jednému z atentátnikov na Heydricha – zasekla puška, keď chcel vystreliť. A druhý, že sa požiarnici snažili nejakým spôsobom utopiť parašutistov, ktorí sa skrývali v krypte jedného pražského kostola. Keď som bol v Prahe, bol som sa tam pozrieť. Boli tam ešte stopy po guľkách. Tak ma to zaujalo, že som tým príbehom bol pohltený.
Nebola to trúfalosť, začať písať knihu o tejto mnohokrát rozobratej téme? Zvlášť, keď to mala byť vaša prvotina?
Možno to nebola ani tak otázka odvahy, ale rešeršovania dokumentov.
Kde ste ich hľadali?
Nie som profesionálny historik, ale čítal som jednu knižku za druhou a nakoniec som si z nich utvoril nejaký obraz. Archívy som nenavštevoval, pretože moja slovenčina a čeština nie sú dosť dobré.
Pamätníkov atentátu z roku 1942 ste už asi nestretli.
Osobne som už nestretol nikoho, všetky svedectvá som mal z písomných zdrojov. Dôležité pre mňa boli memoáre Františka Moravca, bývalého československého spravodajského dôstojníka. Anglický preklad jeho knihy bol ťažko dostupný a nechal som si ho poslať až z Chicaga.
Koľko ste sa knihe venovali?
Desať rokov. Prvé štyri roky som len rešeršoval. Čítal som historické knihy o danej téme a druhej svetovej vojne, všetko ostatné som vtedy ignoroval. A pozeral som historické filmy.
Ako by ste zhodnotili celú operáciu Antropoid, ktorej výsledkom bolo zavraždenie ríšskeho protektora Heydricha?
Pre mňa je to neuveriteľný akt odporu proti fašizmu. Počas druhej svetovej vojny to bol jediný úspešný atentát na vysokopostaveného nacistického funkcionára. Nikto iný nebol takýmto spôsobom zavraždený. Napríklad Hitler sa stal terčom desiatok útokov či konšpirácií, ale nikto neuspel. Heydrich bol výnimkou.
Koncom marca prišiel Laurent Binet predstaviť svoju knihu do
Francúzskeho inštitútu v Bratislave. Na snímke s vydavateľom
Albertom Marenčinom a s prekladateľkou Máriou Ferenčuhovou
Francúzsko bolo vtedy rozdelené na dve časti. Jedna časť bola priamo okupovaná podobne ako Protektorát Čechy a Morava, druhá, s vládou vo Vichy, sa trochu podobala na kolaborantské vojnové Slovensko. Neodohral sa tam podobný prípad?
Zhodou okolností bolo hnutie odporu vo Francúzsku, ktoré bolo veľmi silné, veľkou inšpiráciou pre Beneša na to, aby dal spolu s britským premiérom Churchillom zorganizovať celú akciu. Dovtedy sa Čechom vyčítalo, že nemajú žiadny odpor. Antropoid mal byť aktom, ktorý mal dokázať, že odpor nie je len v Juhoslávii a vo Francúzsku. Vo Francúzsku boli tiež pokusy o sabotovanie nemeckého vojnového úsilia, ale úspešné atentáty sa týkali len ľudí na nižšej úrovni. Jediný pokus o zavraždenie Pierra Lavala, predsedu vlády vichistického Francúzska, sa skončil neúspešne.
Niektorí ľudia aj vtedy, aj dnes hodnotia operáciu Antropoid ako nezodpovednú, pretože atentát vyvolal pomstu zo strany Nemcov. Čo vy na to?
Každý podobný akt odporu je problematický, pretože za niečo také hrozia represie stovkám nevinných ľudí. Toto však nie je čistá matematika. Tento atentát bol veľmi dôležitý z hľadiska psychológie spojencov počas druhej svetovej vojny. Bol to symbol, ktorý všetkým psychicky pomohol. Dôležité bolo asi aj načasovanie v roku 1942. Nemci vtedy vyhrávali na všetkých frontoch a vyzerali ako neporaziteľní. Atentát ukázal, že to tak nie je.
Prvé štyri roky som len rešeršoval. Čítal som knihy o danej téme a druhej svetovej vojne
Za čo sa Nemci pomstili.
Masaker v Lidiciach však spôsobil aj to, že svet sa na nacistov začal pozerať inými očami a ich propagandistická vojna bola stratená. Lidice naozaj zarezonovali v celom svete. Vidno to aj na tom, že aj v Indii či v Južnej Amerike sú niektoré ulice nazvané podľa Lidíc. Aj na niektorých ruských a anglických tankoch a bombardéroch bolo napísané, že to je pomsta za Lidice. Malo to veľký význam.
Vedeli ste o Lidiciach niečo predtým, ako ste začali písať?
Myslím, že vo Francúzsku o tom skoro nikto nevedel. Podobná udalosť sa však stala aj u nás. V roku 1944 zničila pri ústupe pancierová divízia SS stredofrancúzske mestečko Oradour sur Glane. Zavreli ľudí do kostola a tam ich upálili. Aj tu mali Nemci pocit, že je v meste nejaká bunka odporu. Keď som vysvetľoval, o čom moja kniha je, použil som príklad tohto mestečka, pretože to sa v škole učí.
Do akej miery je téma druhej svetovej vojny vo Francúzsku živá? Existujú napríklad, tak ako u nás, u niektorých historikov tendencie ospravedlňovať kolaborantov s Nemcami?
V povojnových francúzskych dejinách sa dajú, čo sa týka vnímania odporu a kolaborácie, nájsť tri obdobia. V prvom, keď bol pri moci generál de Gaulle, vládol dojem, že celé Francúzsko sa len stavalo na odpor. V šesťdesiatych rokoch, v čase protestov a ešte v čase, keď som vyrastal, vládla domnienka, že Francúzi boli len kolaboranti. Dnes je to skôr syntéza týchto dvoch názorov. Priznáva sa, že niekto kolaboroval a iný bol proti. Ale ako som už predtým naznačil, Churchill dával francúzsky odpor ako príklad.
Čiže nikto Vichy neobhajuje?
Francúzsko bolo podobne ako Čechy a Morava okupovanou krajinou. Toto vnímajú všetci podobne: ako prehru. Aj extrémne pravicové strany považujú Vichy za niečo negatívne. Na Slovensku je to inak, pretože Tiso predstavoval nielen spoluprácu s Nemcami, ale aj moment samostatnosti. Z tohto pohľadu sa to dá trochu pochopiť.
Dej vašej knihy sa začína ešte pred druhou svetovou vojnou. Opisujete napríklad Mníchovskú konferenciu. Prečo?
Išlo mi o to, uviesť čitateľa do deja. A vo Francúzsku je tak trochu tendencia na túto nešťastnú epizódu zabudnúť.
Vedie sa o francúzskej účasti v Mníchove ešte diskusia?
Pokiaľ viem, nikdy sa o tom veľmi nehovorilo. Francúzi vedia, že ich účasť nebola práve najšťastnejšia. Ale napríklad v jazyku to vidno dodnes. Keď si chcú politici nadávať do zradcov alebo idiotov, povedia, že ten druhý je Mníchovčan.
Do románu ste medzi opis udalostí vložili vlastné postrehy a postoje. Prečo?
Text som nechcel napísať ako nejakú strohú faktografickú prácu, kde je autor zamlčaný. Chcel som to zdôrazniť, aby si čitateľ mohol uvedomiť, že to nie je nejaká zjavená pravda, ale že sa za textom skrýva nejaký autor. Mojím cieľom bolo napísať knihu tak, aby vyzerala ako rozhovor s čitateľom.
Inou zvláštnosťou vašej knihy je, že v nej priamo opisujete, ako kniha vzniká.
Napísať takýto text nie je jednoduché. Občas som došiel k udalosti, pri ktorej som si nebol istý, ako sa stala. Tak som sa rozhodol, že to tam napíšem, aby si aj čitateľ uvedomil, že nie som dokonalý a vševediaci. Upozorním ho skrátka na to, že v texte je nejasnosť.
Vo Francúzsku je tak trochu tendencia na Mníchov zabudnúť
Snažili ste sa vžiť do postáv atentátnikov Jozefa Gabčíka a Jána Kubiša?
Snažil som sa, ale bolo trochu frustrujúce, že o nich dvoch som mal veľmi málo informácií, kým o Heydrichovi toho bolo veľa.
Kniha HHhH je vaším debutom. Ako ste získali vydavateľa?
Nemal som to nijako naplánované. Občas som text niekam poslal, až som sa dopočul, že by som ho mal poslať jednému konkrétnemu človeku vo vydavateľstve Grasset. Odvtedy sme spolupracovali.
Nakoľko vám do toho hovorili?
Prinútili ma zmeniť názov. Pôvodne sa to malo volať Operácia Antropoid, ale znelo to ako sci-fi, takže som to zmenil. Povyhadzovali aj niektoré časti. Výsledok je asi o dvadsať percent kratší ako rukopis.
Nebál sa vydavateľ?
Pravdepodobne si mysleli, že to za niečo stojí, ale taký úspech asi neočakávali. Vo Francúzsku bola kniha veľmi úspešná a už sa predali práva do ďalších krajín. Zatiaľ je ich dvadsať. Kniha už vyšla v Česku, na Slovensku a v Holandsku. V Nemecku už končia s prekladom.
Čítali ste slovenský preklad?
Už som to spomenul: moja slovenčina nie je taká dobrá, ale prelistoval som si ju a mám absolútnu dôveru k mojej priateľke Márii Ferenčuhovej, že to preložila dobre.
Ako došlo k tomu, že kniha vyšla na Slovensku?
Máriu Ferenčuhovú poznám osobne, a keďže pracuje pre vydavateľstvo Marenčin PT, dohodli sme sa, že to vydáme tam.
Ako ovplyvnila úspech vašej knihy Goncourtova cena pre najlepší debut?
Čo sa týka úspechu – myslím, že nejaký bol už predtým. Ale odkedy som získal cenu, predaj sa z jedného dňa na druhý niekoľkonásobne zvýšil.
Čo to pre vás znamená?
Tú cenu dostávajú mnohé knihy, ktoré možno ani nie sú až také dobré, ale pre mňa osobne to malo význam v tom, že som sa mohol venovať písaniu. To teda znamená, že píšete ďalej. Pracujem na ďalšej knihe.
O čom bude?
Na základe dohody s vydavateľom nemám veľmi právo o tom hovoriť, ale čo môžem povedať, je, že sa to bude odohrávať v osemdesiatych rokoch a jednou z postáv bude lingvista Roman Jakobson. Dúfam, že mi to nebude trvať ďalších desať rokov. (Smiech.)
Literárne ceny máme aj na Slovensku, ale neviem, či vôbec znamenajú slávu, uznanie alebo vyšší predaj. Čo znamená hlavná Goncourtova cena vo Francúzsku?
Hlavná Goncourtova cena automaticky znamená predaj tristotisíc kníh. Pre mňa ako učiteľa francúzštiny to až tak veľa neznamená, ale pre ľudí, ktorí si za rok prečítajú len pár kníh, je cena smerodajná.
Odkedy som získal cenu, predaj sa zo dňa na deň niekoľkonásobne zvýšil
Ako prijímajú Francúzi zahraničných autorov?
Vychádza, samozrejme, veľa domácej produkcie, ale Francúzsko nie je žiadna do seba uzavretá krajina. Vychádza veľa prekladovej literatúry, napríklad latinskoamerickej. Tentoraz bola na parížskom Salon du livre (obľúbený knižný veľtrh pozn. autora) silne zastúpená škandinávska literatúra.
Spomínali ste, že učíte francúzštinu.
Najprv som študoval históriu, ale príliš ma to nebavilo, pretože to malo veľmi blízko ku geografii. Nakoniec som prešiel na literatúru.
Francúzska literatúra je obrovský svet. Čo to znamená študovať u vás literatúru?
Viem, že je to široký pojem. Nešlo len o francúzsku literatúru, ale aj o Shakespeara, v poslednom semestri sme mali napríklad ako tému Kafku. Mimochodom, česká literatúra má u nás dobrú reputáciu. Žiaľ, slovenská u nás nie je známa.
Ako ste sa dostali na Slovensko?
Prišiel som v rámci civilnej služby do Košíc učiť vojakov francúzštinu. Keď som sa rozhodoval, kam pôjdem, mal som dve možnosti: Blízky východ a strednú Európu. Tak som si vybral strednú Európu.
Koľko ste tu boli?
Sedem mesiacov. Stretol som tu dievča, s ktorým som niekoľko rokov žil, prenajali sme si v Prahe byt a nejaký čas sme tam žili.
Ako ste vnímali túto krajinu?
Do Košíc som sa hneď zamiloval, pretože ma tam vrelo prijali. Bolo tu lacno, bolo tu veľa pekných dievčat... Taký malý raj. Teraz som tu len dva dni, dlho som tu nebol, ale vidím, že sa tu toho veľa zmenilo. Nielen obchody, ale celé sa to tu dosť zmenilo.
Akí sme?
Slováci si myslia, že žijú v malej krajine, Francúzi majú pocit, že žijú vo veľkej krajine. Oboje je prehnané. Francúzi majú pocit, že sú stredom vesmíru.
Laurent Binet (1972)
Francúzsky spisovateľ, prekladateľ a hudobník. Jeho prvé práce boli ovplyvnené surrealizmom. V roku 1997 prišiel v rámci civilnej služby na Slovensko a učil francúzštinu na vojenskej akadémii v Košiciach. Počas pobytu v Česku a na Slovensku zbieral materiál na napísanie románu HHhH - Himmlerov mozog Heydrich, za ktorý dostal v roku 2010 francúzsku Goncourtovu cenu za najlepší románový debut. Učí francúzštinu na parížskej univerzite Seine Saint Denis.
