PRAHA. Predstavenie Múr Rogera Watersa sa má každú chvíľu začať. Náhle trúbkové sólo prerušia prvé hrmotné gitary úvodnej pesničky In The Flash? a k stropu vyšľahnú červené ohňostroje. Že tu pôjde o efektnú šou a nielen o retro spomínanie na tridsať rokov starú platňu, je jasné hneď od prvých tónov.
Watersovi za chrbtom pochoduje vojsko s kladivovými zástavami, publiku ponad hlavou prelieta horiaci bombardér, rúti sa na pódium a v ohni ďalších pyrotechnických efektov prichádza prvý veľký aplauz. Fanúšikovia sú naladení na rovnakú vlnu.
Scéna je monumentálna, presne podľa sľubov. Okrem toho, že múr v prvej polovici neustále rastie s pribúdajúcimi tvárnicami, stále mení vďaka rôznym projekciám aj svoju podobu. Chvíľu je pomaľovaný grafity, inokedy ho zakrývajú ironické plagáty s odkazom „kapitalizmus – verte nám".
Aj keď Watersova politická vyhranenosť nemusí byť každému po chuti, jeho odkazy sú univerzálne a u nás až nebývalo aktuálne. Keď sa v pesničke Mother spevák pýta matky, či má veriť vláde, z pravej strany pódia sa objaví nápis „no fucking way".
Súhra obrazu a hudby je tu až nebývalo pôsobivá a vzťahujúca. Nie je to nuda, ani keď halou znejú tiahle gitarové sóla, ktoré pripomínajú, že toto dielo vzniklo kedysi v minulom storočí. Vizuálne The Wall berie dych. Stále sa je na čo pozerať, stále si musíte usporadúvať myšlienky.
Veľmi tomu pomáha aj aktualizácia. Keď sa pred záverom prvej polovice pesničkou Goodbye Cruel World už takmer dostavaný múr premení na obrovskú obrazovku s rečniacim Obamom a ďalšími politikmi, ide z toho mráz po chrbte.
A tak to pokračuje aj v druhej polovici. Projekcia detí, stretávajúcich sa s otcami, ktorí sa vracajú z vojny, je počas pesničky Bring The Boys Back Home už na hranici gýča, ale dojíma a pripomína krutosť vojen. A o to Watersovi dielom The Wall šlo predovšetkým.
V Prahe ho súhlasne sledovala vypredaná hala, rovnako ako na ostatných zastávkach jeho turné. A niet sa čomu diviť. Zarputilosť a energia, s akou Waters dokáže i s blížiacou sa sedemdesiatkou na pódiu vystupovať, sú obdivuhodné samy osebe. V spojení s perfektným muzikantským nasadením kapely, zvukom, posolstvom a vizuálnym divadlom sa nedá tejto šou skrátka vôbec nič vytknúť.
Autor: Honza Vedral, MF Dnes
