Kto môže za to, že sme takýmito?

Pri obrazoch mladej autorky Lucie Dovičákovej sa dá hovoriť o všeličom. O ženách, o ženách aj o ženách. No nielen o nich.

Pri obrazoch mladej autorky Lucie Dovičákovej sa dá hovoriť o všeličom. O ženách, o ženách aj o ženách. No nielen o nich.

BRATISLAVA. Výstava Lucie Dovičákovej s názvom Márnosť desivá v bratislavskej galérii Krokus ponúka pohľad na ženské témy s ironickým zveličením a riadnou dávkou sarkazmu.

„Keďže zobrazujem ženy, riešim ženské pocity a sama som ženou, bolo by divné, keby sa o mojich prácach nehovorilo aj v kontexte feminizmu," hovorí mladá autorka. Zároveň dodáva, že by bola rada, keby sa umenie žien, ktoré riešia vlastnú identitu, prestalo škatuľkovať.

Dá sa však len ťažko predstaviť, že by práve ju chcel niekto vopchať do škatuľky. Veď ona je tá, čo podobné prežitky, stereotypy, rôzne nálepky a rodové klišé vytrháva z nostalgie. Robí to ľahko, priamočiaro, siaha hlboko do psychiky, do modelov a rolí, ktoré (ne)fungujú storočia a zároveň sa pri tom baví.

"Najväčšími tabu sú veci, ktoré sa až za také tabu nepovažujú. Napríklad, že vás nadúva, alebo že ste asexuál, to je dnes dosť nevhodné. Beyoncé by sa asi viac tolerovala vražda ako frigidita."

Lucia Dovičáková

Čiernobiele filmy, v ktorých zrazu hrajú iba samé ženy, strihá hlava-nehlava a zlepuje do novodobých grotesiek. Pichľavých a poriadne uletených. Na ich konci nechýba čierny monitor s textom: „Kto môže za to, že sme sa stali takýmito? – My samy. Iba my samy?" Potom počuť už len hurónsky smiech. Ženský, uštipačný, ustráchaný a trochu škodoradostný.

U Dovičákovej je na prvý pohľad jasné, že najdôležitejšia je téma. Tomu podriaďuje médiá. Siaha do „zlej" maľby, akvarelu, používa tuš, kreslí, robí koláže a videá. To najnovšie, Come to me, ktoré môžete vidieť práve v Krokuse, je opäť o krok vpred. Práve pri ňom si možno aj tí, ktorí sa dovtedy pozerali na prvý plán, všimnú, že jej naozaj ide o čosi iné ako prvotnú senzáciu. Svoje hrdinky vyťahuje z romantických príbehov, z viktoriánskeho obdobia, z obývačiek 70. rokov, aj z vlastného zrkadla.

A na tému tabu a toho, čo je dnes vlastne „priveľa", má jasný postoj: „Najväčšími tabu sú veci, ktoré sa až za také tabu nepovažujú. Napríklad, že vás nadúva, alebo že ste asexuál, to je dnes dosť nevhodné. Beyoncé by sa asi viac tolerovala vražda ako frigidita," hovorí v rozhovore s kurátorkou výstavy Gabrielou Kisovou.

Lucia Dovičáková ide priamo na vec. Nerieši, má „gule" hovoriť o sebe, a teda aj o ostatných ženách, s humorom a nemilosrdne, priamo, ale prefíkane. Svojím uhrančivým pohľadom fúka do prachu, čo sa zadržal v háčkovaných dečkách v obývačke. A trochu sa aj červená, ale naozaj iba trochu. Celkom svojským spôsobom.