So Beautiful Or So What je album, ktorý patrí medzi to najlepšie, čo Paul Simon nahral.
Na najnovšom albume So Beautiful Or So What spieva Paul Simon najmä o láske a o Bohu. No robí to takým sviežim spôsobom, že jeho čaru určite podľahnú aj mnohí ateisti a mladšie generácie.
Nadčasové Vianoce
„Nechcel som urobiť album postavený na rytmoch, ako som to robieval od Gracelandu," hovorí slávny spevák v propagačnom videu. Práve k svojej doteraz najúspešnejšej sólovej nahrávke prirovnáva kolekciu desiatich piesní, ktoré skladal výlučne na gitare a ktoré považuje za svoje najlepšie za uplynulých dvadsať rokov.
To, že ide o veľmi vydarený album, tvrdí aj jeho kolega, pesničkár Elvis Costello v booklete a väčšina recenzentov. Server Metacritic, ktorý priemeruje hodnotenia angloamerických médií, mu vyrátal 88 bodov zo 100, čo sú čísla, na aké dnes dosiahne len veľmi málo muzikantov. No viac než o čísla ide o nápady a tých má tohtoročný sedemdesiatnik stále dosť.
Prvé prekvapenie zažijete hneď na úvod. Album otvára roztancovaná výzva pripraviť sa na Vianoce. Nie je to aprílový žart, skladba Getting Ready For the Christmas Day vznikla vlani na jeseň a jej vianočné posolstvo je nadčasové. Odkazuje totiž až do roku 1941.
Vtedy niekto nahral hlas istého amerického reverenda a vtedy sa zároveň narodil tento americký pesničkár, ktorý ju dnes použil.
Inak, nechýbalo veľa a mohlo byť všetko inak. Ak by jeho rodičia, maďarskí židia, neemigrovali a podarilo sa im prežiť holokaust, je dosť veľký problém predstaviť si rovnako úspešnú kariéru Paula Simona, keby vyrastal v Budapešti a nie v New Yorku.
Svieži hlas, svieži zvuk
Na fotkách už vidno, že nepatrí medzi najmladších, ale z počutia by ste to nepovedali. Jeho hlas znie stále dosť chlapčensky (okrem alkoholu a cigariet sa vzdal už aj kávy) a v hudbe sa stále nebojí experimentovať. Či presnejšie – využívať rôzne štýly.
Do štúdia v chate v Connecticute pozval overených spolupracovníkov a pár nových mien. S producentom Philom Ramonem a kamerunským gitaristom Vincentom Nguinim si už po desaťročiach nemusia nič vysvetľovať, no dožičili si luxus a vyhrávali sa s detailami takmer rok.
Väčšina skladieb stojí na perlivých akustických gitarách, je tu aj jedna náladová inštrumentálka ako nádych pred záverom. Tam, kde nie sú najvýraznejšie melódie, pomôže pestrá rytmika. Skoro v každej skladbe sa inak kombinujú rôzne druhy bicích, hrajú tu worldmusicový špecialista Steve Shehan aj Chris Bear z mladej indiefolkovej kapely Grizzly Bear.
Hudobný básnik
Pesnička Afterlife by sa dala brať ako zamyslenie sedemdesiatnika nad smrťou, to by však nesmela mať tanečný rytmus a nadhľadový text, ktorý sa na konci nevinne pýta „Bože, je to Be Bop A Lula/ alebo Papa Doo?".
Krehká Love And Hard Times s klavírnym úvodom a sláčikmi by zase mohla skončiť ako gýčový lovesong, no jej autor majstrovsky zvládne atmosféru: „Milujem ťa od prvej chvíle, ako som ťa videl," spieva dojímavo a vzápätí dodáva: „Viem, že je to staré pesničkárske klišé (...), no neviem to opísať inak."
Simon často skloňuje Boha, spieva o synovcovi, ktorý bojuje v Iraku, alebo ako nechápe, čo sa dnes hrá v rádiách, ale jeho sila je v schopnosti premýšľať o svete v básnických obrazoch: „Kto verí v anjelov? Len blázni a pútnici," tvrdí v krásnej balade Questions For Angels a dodáva: „Keby mali zo sveta zmiznúť ľudia aj budovy/ zaujímala by zebru slza inej zebry?"
Hudobne najchytľavejšia je Dazzling Blue, ktorej krásne klenutá melódia v africkom tanečnom rytme by sa dala počúvať ešte pár minút navyše. To platí o celom albume. Je to len tridsaťosem minút hudby, no bez hluchého miesta.
