1. Umučenie Krista. Réžia: Mel Gibson, 2005
Na doteraz posledný veľkofilm o Ježišovi minul Mel Gibson dvadsaťpäť miliónov dolárov z osobného účtu. Zo života Krista si vybral posledné dni, súd a ukrižovanie.
Hoci sa nedá odškriepiť, že aj pohľad na explicitné násilie môže mať pri prežívaní biblického príbehu zmysel, Gibsonov film je skôr príkladom toho, akú ťažkú úlohu filmári majú, keď chcú o Kristovi rozprávať. Môžu pracovať s množstvom emócií, aj tak im často zobrazenie Božieho elementu uniká.
2. BenHur. William Wyler, 1959
Toto je prípad, keď v rozprávaní o Kristovi Kristus chýba. Prirodzene, BenHur je iný príbeh, hlavným hrdinom je čestný muž z váženej židovskej rodiny, ktorého Rimania pošlú na galeje.
V ťažkej chvíli stretne neznámeho muža a ten mu podá vodu. V obraze vidno len tieň, ale je jasné, komu patrí. Paradoxne je to možno najsilnejšie, najmagickejšie a najvydarenejšie zobrazenie Krista.
3. Evanjelium podľa sv. Matúša. Pier Paolo Pasolini, 1963
Bolo to možno nečakané, že biblickému príbehu venoval svoj čas Pasolini, ateista a marxista. V 40. rokoch bol členom komunistickej strany a možno by v nej zotrval, keby ho nevylúčili za jeho homosexualitu.
Tento film nakrútil neuveriteľne priamočiaro, aj tak je v ňom priestor na neohraničenú fantáziu a meditáciu. Pasolini túžil po realite, do úlohy Ježiša obsadil študenta ekonómie a Máriu zahrala jemnučko, ale zároveň strhujúco jeho mama.
4. Jesus Christ Superstar. Norman Jewison, 1973
Možno by sa muzikál o divadelnom súbore hipisákov, ktorí si do izraelskej púšte prišli zahrať pašie, mal volať inak. Zaujímavejší ako Ježiš je Judáš. Herec Carl Anderson dostal vo svojej role nezvyčajne komplexnú verziu rozorvaného apoštola a že je černoch, bol už len detail.
5. Život Briana. Terry Jones, 1979
Nijaký pátos, vraveli si asi členovia zoskupenia Monty Python, keď nakrúcali absurdnú a pritom veľmi inteligentnú komédiu o úskaliach náboženstva. Ich hrdinom je Brian, ktorého si traja mudrci pomýlili s Ježišom, lebo sa narodil hneď vo vedľajšom dome.
„Vždy sa pozeraj na tú lepšiu stránku života," spieva si na záver, pripútaný ku krížu. Jeho odkaz zostal sčasti nepochopený, cirkev pred filmom vystríhala mladé publikum. Vo Švédsku ho promoval slogan: „Je taký vtipný, až ho museli v Nórsku zakázať."
6. Posledné pokušenie Krista. Martin Scorsese, 1988
Dosť ďaleko zašiel so svojou úvahou Martin Scorsese, inšpirovaný románom Nika Kazantzakisa. V jeho dráme Ježiš nezomrie ukrižovaný, uverí, že jeho smrť nie je nevyhnutná, zíde z kríža, ožení sa a žije otcovským životom.
Napríklad predstavitelia francúzskej cirkvi namietali, že film je zradou a nepodáva pravdivý obraz o Kristovi. Pritom o to šlo, o jeho fiktívny, ale možný vnútorný konflikt. „Ty nie si môj Ježiš," vraví vo filme sklamaný apoštol Pavol, keď stretne zostarnutého muža, ktorý sa zľakol svojho osudu.
7. Ježiš z Montrealu. Denys Arcand, 1989
Veľká téma Ježiša Krista môže presiahnuť do života umelcov, ktorí o nej rozprávajú. Režisér z tohto filmu najme skrachovaných hercov (niektorí dabujú v pornofilmoch), pripraví s nimi provokujúce divadelné predstavenie a sám hrá Ježiša.
Diváci sú nadšení, cirkev pobúrená, policajti musia zasahovať a režisér sa v chaose smrteľne zraní. V agónii chodí po meste a káže ako jeho divadelná postava. Žiaľ, takého blázna nikto nepočúva.
Ani za, ani proti
Vraj protináboženský film Mliečna dráha fascinoval Rómovz Dánska.
Keď prišla reč na náboženstvo, ozýval sa v španielskom režisérovi Luisovi Buňuelovi čertík, hoci vyrastal v katolíckom prostredí. Najprv vo filme Viridiana sparodoval poslednú večeru, potom nakrútil film Mliečna dráha o dogmách a kacírstve. Vystupuje v ňom Ježiš aj Markíz de Sade.
Spisovateľ Carlos Fuentes vyhlásil, že je to protináboženský film, Juliovi Cortázarovi sa zdalo, že ho zaplatil Vatikán. Buňuel vravel, že nechcel byť ani proti, ani za, len sa pristaviť pri náboženskom fanatizme.
Pri premietaní v Dánsku sa potom stala nevysvetliteľná vec. Lístky si kúpila aj skupina Rómov, ktorí nehovorili ani po dánsky, ani po francúzsky (čo je pôvodný jazyk filmu), a prišli ešte ďalších sedemnásť dní.
Buňuelov kamarát, režisér Henning Carlsen chcel zistiť, čo sa skrýva za takou vernosťou, ale nezistil, lebo nehovoril ich jazykom. „Nakoniec ich pustil do sály zadarmo,“ píše Buňuel. „A už sa nikdy nevrátili.“
Kristína Kúdelová
