V kinách máme nový slovenský film Marhuľový ostrov a úlohu osudovej lásky v ňom dostal maďarský herec GYÖRGY CSERHALMI. Bol typ antického hrdinu, čo mu umožnilo nakrúcať aj za hranicami, a jeho popularita ešte stúpla, keď sa ľuďom prihováral počas zmeny režimu. Hoci sme sa s ním stretli v kaviarni, do ktorej radi chodili budapeštianski intelektuáli, najlepšie sa mu rozprávalo o jeho mladíckej sile a akčných postavách, ktoré by si ešte raz zahral. Len nenápadne poznamenal, že práve čaká na rozhodnutie z Cannes, či prijmú do súťaže film jeho dcéry Sáry. Rozprávala v ňom o jeho bolestivej skúsenosti s tajnou bezpečnosťou.
Prekvapili ste nás, vo filme hráte sotva tri minúty. To ste nám nepovedali, keď sme si pred premiérou dohadovali stretnutie.
„No... Aj som ten scenár skoro zahodil, keď sa mi dostal do rúk, taký bol dobrý. Bohovsky som ľutoval, že nie som o tridsať rokov mladší, zahral by som si niektorú z úloh dvoch mladších chlapcov, ktorí hrali mojich synov. Výhodou bolo, že sa mi tých pár dní nakrúcania zmestilo do harmonogramu práce, ktorú mám doma, len ma prekvapilo, keď mi tvorcovia volali po troch rokoch. Myslel som si, že ma volajú na premiéru, ale nie, ešte sa išlo nakrúcať. Film sa robil asi päť rokov, za to ich obdivujem.“
Už ste ho videli?
„Nie, ale keď som čítal scenár, fascinovalo ma, ako približoval podvodný svet, to sa mi zdalo veľkolepé. Vo filmoch som vždy miloval náročné scény, ťažké pre herca aj pre kaskadéra. Mám ich radšej než intelektuálne scény. V tomto filme ich hrá niekto iný, nie ja, a priznávam, hovorí zo mňa čistá závisť. Podobnú možnosť som nedostal ani v Maďarsku.“
A myslíte si, že už nedostanete?
„To sa mi asi nesplní. Je to náročný fyzický výkon a už nie som taký zdatný ako kedysi. Napríklad vo filme Drahomíry Vihanovej Pevnosť je scéna, kde som mal zodvihnúť 150-kilogramový sud. Bolo to v roku 1994 a už to bolo obdobie, keď mi to nešlo.“
Je niečo, čo vám dnes taký hendikep v herectve vynahrádza?
„Naozaj som začal premýšľať o tom. A veru zistil som, že toho veľa nie je. Text sa naučiť dokážete, viete ho aj podať, a keď ste šikovný, tak doň vložíte aj čosi osobné - lenže, čo si z toho vezme divák domov? Naše filmy a divadelné predstavenia si často nevedia nájsť svoje miesto práve pre toto. Všetko je v nich akési useknuté, povedané len tak dopoly, málo odvážne, a aj tá odvaha je akási falošná. Robíme ich tak, aby sme ich mali rýchlo za sebou, a aby sme z nich len nejako vyviazli. Nie je v nich skutočná akcia, a aj klasik Shakespeare vedel, že bez nej to nejde.“
V Marhuľovom ostrove hráte muža, ktorý toho nevykoná veľa, aj tak však osudovo zasiahne do života jednej ženy. Zasahuje vlastne aj vtedy, keď už žije s jeho synmi. Čo sa vám na takom príbehu páčilo?
„Chlapci by nemali žiadnu šancu, keby som vo filme neumrel. Je to absolútne biblický príbeh.“
Narážate na tému otec a syn, ktorá je aj v maďarskej literatúre dosť pestovaná?
„Môžem odpovedať príhodou? Často som spolupracoval s nemeckým hercom Udom Kierom. Ten nás Maďarov pozoroval so svojskou, francúzsko-nemeckou kultúrnou skúsenosťou a bol prekvapený. Raz ma požiadal, aby som mu rozprával o rodine a najviac ho zaujal môj starý otec. Vysvitlo, že mal také rozhovory s viacerými hercami a nakoniec mi povedal: Počúvaj, vy ste veľmi zvláštny národ, v každej rodine je minimálne jeden Zeus. K nemu sa pripodobňujú potomkovia cez celé generácie. Mal pravdu. No a postava otca v Marhuľovom ostrove je v istom zmysle slova taký stredoeurópsky Zeusko.“
Má vari v sebe tragiku starých drám?
„Skôr odvahu. Kto sa odváži v šesťdesiatke siahnuť na tridsaťročnú ženu? Zeus. Premení sa na labuť a pretiahne ju. Bol to vlastne silne poetický scenár a ja milujem scenáre, ktoré sa odliepajú od zeme.“
Vedia Slováci a Česi vyťažiť z toho, čo vo vás nachádzal Udo Kier?
„To netuším, ale ako vravím, pre mňa je dôležitý fyzický moment. Dušan Trančík sa ma napríklad pred nakrúcaním filmu Iná láska spýtal, či dokážem vyrúbať strom. Bol to neskutočne dobrý pocit, ako ma odhadol. Ja mám totiž ešte jednu riadnu profesiu, som lesný inžinier. Vtedy takých osem-desať stromov padlo a ja, Maďar, som sa predviedol ako slovenský King Kong. Tamojší lesníci ma vtedy zavolali piť. Keď som mal na druhý deň strašnú opicu, dali roztopiť masť a vliali do nej becherovku, vraj vypi to. Riadne si ma podali. Chodil som od stromu k stromu, ale o dve hodiny bolo po opici. Cítil som, že ma prijali. Veď nakoniec, mám aj slovenské korene. Môj starý otec pochádzal od Banskej Bystrice, tam začínal ako evanjelický farár. Aj pesničku ma naučil: Ja to urobím, ja sa ožením, ženu pošlem do roboty a ja poležím.“
Prejavuje sa pri pití mužov niečo, čo je pre herca zaujímavé?
„Bez piva by svoje romány nebol napísal ani Bohumil Hrabal. Na takýchto filmovačkách musí toho človek veľa vypiť, aby nabral potrebnú tvár spolupatričnosti.“
Je pri tom miesto aj na vnútorné dojatie z filmu? Plakali ste už v kine?
„Nedávno ma dojal film mojej dcéry Sáry. Dvakrát som sa pri ňom rozplakal.“
O čom je ten film?
„O mne a o dejinách tajnej bezpečnosti v Maďarsku. Zatiaľ nie sú spracované ani vo filme, ani v literatúre, vo vede, ani v politike. Pred piatimi rokmi ma obvinili dvaja moji kamaráti zo spolupráce. Okrem smrti mojich blízkych sa ma v živote nič tak veľmi nedotklo. Moja dcéra vynechala politiku z tohto príbehu, zamerala sa len na ničenie životných priateľstiev.“
Poznačil Sáru komunistický režim? Alebo tento film nakrútila preto, že sa jej otec trápil?
„Keď sme sa do toho pustili, hneď sme si povedali, že nebudeme pracovať s tým, čo ma frustruje. Ale počas zmeny režimu som bol stále viditeľný, v priamom prenose ma sledovalo dvestotisíc divákov. A na dcéru určite zapôsobilo, že toho človeka, ktorý sa prihováral k ľuďom, chcú namočiť do udavačskej kauzy.“
Kam podľa vás od čias starého režimu dospeli Stredoeurópania?
„Stredoeurópsky priestor je veľmi životaschopný, je plný túžob. Preto je tu politika taká agresívna, lebo tieto túžby zneužíva. Musíme sa s nimi naučiť žiť, ale zázraky sa nedejú.“
Politizujete?
„Radšej sa držím bokom. Len pred dvomi rokmi som pomáhal zakladať novú stranu. Hovorilo sa vtedy, v Maďarsku to nie je možné, lebo infraštruktúra je drahá a treba dve miliardy forintov. Z právnických kruhov vyšla iniciatíva dokázať, že sa to dá. Založili sme stranu bez ničoho, volala sa Politika môže byť iná. Išlo o civilnú zelenú stranu, ktorá sa zamerala na internetový priestor a zakrátko nazbierala dvestotisíc hlasov, a aj sa dostala do parlamentu. Ja som sa do politiky nechystal, len tak zvonka som ich podporil.“
Maďarsko je vďaka svojmu jazyku regionálnym exotom. Necítite sa niekedy nepochopený?
„Milujem svoj jazyk, správne píšem, správne rozprávam, správne v ňom rozmýšľam.“
Neľutujete, že ste sa nenaučili po anglicky?
„To samozrejme áno. Mám vo svete veľa známych, s ktorými by som sa lepšie porozprával, keby som po anglicky vedel. Stalo sa mi, že som mal hrať v angličtine, a aj som sa naučil text, ale potom som zavolal, že je to hlúposť. Mám však svoje cudzie hlasy - v dabingu. Mám španielsky hlas, japonský, český, taliansky, francúzsky.“
Aj vy dabujete?
„Zvykol som dabovať Roberta De Nira. No lenže keď som sa potom sledoval, videl som, ako som to zbabral. No to bolo dávno, už desať rokov som do dabingu neprišiel. Dnes sa robí veľmi narýchlo.“
Nech vás uteší, že za ten čas ani De Niro veľa dobrých filmov nenakrútil.
„Asi vie o tom, že už ho nedabujem.“
