"Tridsiatka je pre ženu asi najkrajší vek. Ešte stále je mladá, krásna, nie však hlúpo naivná. Ešte stále sa vie červenať, zaľúbiť, uletieť, ale má už jasné, čo chce, a možno najmä čo nechce urobiť so svojím životom. V profesii už nie je nováčik, mnohé má za sebou, a aj tak má stále čo objavovať. Je veľa toho, čo chcem ešte vyskúšať. Som tridsiatnička šťastná od hlavy až po päty," hovorí herečka Bibiana Ondrejková.
Ste zaneprázdnená divadelná herečka, rozhlasová a televízna moderátorka. V práci úspešná, ale ako sa hovorí u vás na Záhorí, odkiaľ pochádzate - stará dzífka. Čo s tým chcete robiť?
Faktom je, že v tomto smere ma hystéria obchádzala tak pred dvoma-tromi rokmi. Mala som vtedy partnera a pocit, že mi odchádza posledný vlak. Mala som pocit, že je čas mať bábätko. Trochu som "tlačila na pílu". Robila som však to, čo som cítila. Isteže, aj ja by som raz chcela mať fungujúcu rodinu. Teraz som asi rok sama a som asi najvyrovnanejšia, aká som kedy bola. Pracujem, a potom si vychutnávam samotu vo svojom malom milom byte. A keď ju niekto naruší, skôr mi to prekáža. To je vraj tiež jeden z prejavov starodievoctva.
V Slovenskej televízii moderujete reláciu Família, kde obyčajne nejde práve o harmonické rodinné vzťahy. Aká je vaša rodina?
Bohovská! Mám veľkú rodinu. Stará mama mala päť detí, a každý z nich má svoje deti. Keď sa stretneme, musíme rozložiť stoly v najväčšej izbe, aby sme sa pomestili. Najbližšia rodina, to je mama, otec, brat Martin - ženatý, má dve deti - a sestra Zuzka, najmladšia, slobodná. S ňou som síce mala prednedávnom veľké hádky, ale už sme zasa "sestričky".
Prečo ste sa hádali?
Som od nej o osem rokov staršia. Strávila som s ňou veľa času, keď bola bábätko, bola to moja Zuzička, môj miláčik. Dozvedela sa odo mňa ako od staršej veľa vecí, niekedy som v tom zastúpila aj rodičov. Spolu sme prekonali aj krízu, keď sa od "jednej dobrej tety" dozvedela, že náš ocko nie je tak celkom náš. A keď prišla do veku slečny, mala zrazu odlišné názory, záujmy. Vzala som ju do Bratislavy, bývali sme spolu v mojom byte, a po čase sme boli doslova "na nože". Ale vlastne to bolo o tom, že sme boli obe tvrdohlavé a hysterické.
Čo to znamená, že váš ocko nie je váš?
Keď už mala naša mama mňa aj brata, s otcom sa rozviedli. Vôbec si ho nepamätám, nevidela som ho dokonca ani na fotografii, lebo mama zámerne žiadnu neodložila. Dokázala to, čo ja nedokážem. Po bolestnom rozchode vzťah úplne "odstrihnúť". Nášho ocka som jej "zbalila" ja. Ako dieťa som veľmi skoro rozprávala, a vraj som sa na ulici prihovárala mužom s otázkou: Ujo, nechcete byť náš ocko? Až sme ho napokon stretli, a potom sa narodila Zuzka. Nevymenili by sme ho za žiadneho iného!
Absolvovali ste konzervatórium a už počas štúdia ste hrali v divadle. Potom ste začali moderovať v Rádiu Twist, pridala sa televízia... Dá sa všetko, deň po dni, robiť kvalitne?
Príležitosti prichádzali postupne. Umelecká škola ma nasmerovala do divadla, rozhovory v televízii priniesli ďalšie divadelné príležitosti - takým bolo moje účinkovanie v Divadle West, kde sme spolu s Annou Javorkovou a Andreou Karnasovou hrali v réžii Romana Poláka Slúžky, alebo kde hrám v komédii Mandarínková izba. V televízii som stretla aj hlasovú pedagogičku Alenu Čermákovú, robila som s ňou interview, a neskôr to bola ona, kto mi vrátil sebavedomie ubité učiteľkami spevu na konzervatóriu. A tak som sa odvážila ísť na konkurz do muzikálov na Novej scéne - Hamlet či Klietka bláznov, hoci už predtým som spievala v nitrianskom DAB v muzikáloch Mária Stuartová a Pacho sa vracia. Mala som obdobie, keď som toho naozaj robila naraz veľa, ale s tou mojou zrelosťou prišlo aj na selekciu. Dnes sa radšej poriadne sústredím na jednu vec. A potom - rada si posedím aj na kávičke s priateľkami.
Kedy?
Mám pár priateľov, ktorí sú z úplne inej branže. Občas si zavoláme a vieme, že sme tu jeden pre druhého. Ale väčšinu priateľov stretávam v práci. Hoci svoju prácu milujem, niekedy mám pocit, že ešte viac ako na ňu sa teším na priateľov.
V Rádiu Twist ste začínali v spravodajstve, máte skúsenosti s interview so známymi ľuďmi. Hoci ste herečka, aj ako novinárka kladiete fudované otázky...
Keď som vo VTV začala moderovať Raňajky, bola mojou šéfkou Jana Kopsová. Mimochodom, tiež herečka, učila ma hereckú tvorbu na konzervatóriu, a teraz pracuje ako rozhlasová redaktorka. Ona mi vštepila, že moderovať neznamená len prísť, tárať a takmer nemať šajn o veci, ale že to znamená veľa čítať, zaujímať sa o problém, ktorý má byť predmetom debaty. V tomto smere mi veľmi pomohol aj môj priateľ Paľo. Byť informovaný je základ úspechu moderátora. A to ma na mojej práci baví a vzrušuje. Som zvedavá a všetko ma zaujíma. Viem, že sa potom zo všetkého "vykecám".
Ale niektorí vaši kritici tvrdia, že rozprávate priveľa a prirýchlo.
A majú pravdu. Keď som začínala v televízii, pozerávala som si svoje relácie zo záznamu, aby som sa učila na vlastných chybách. Veľakrát som si to uvedomila. Hádam s tou tridsiatkou príde aj to pomalé rozprávanie! Negatívne postrehy posúvajú človeka dopredu.
Čo hovoríte ako herečka i novinárka na slovenský bulvár týchto dní?
Bulvár na Slovensku je všeobecne láskavejší, než ten v Čechách. Ja sa nebránim odpovedať v anketách, keď ma niekde na recepcii po podujatí novinári oslovia vyjadriť sa k nejakej téme. Sama viem, aké to je, keď robím anketu a potrebujem zozbierať veľa názorov známych ľudí. Nerobí mi problém odpovedať na akúkoľvek otázku, napokon, je tu ešte vždy možnosť odmietnuť. Niektorí priatelia ma kritizujú, že sa často zapájam do ankiet. Ale keď moja babička sa vždy tak poteší, keď ma vidí v novinách! Naše časopisy sa veľmi podobajú jeden druhému. Vieme už, kto s kým chodí, kto má silikóny, kto kedy stratil poctivosť, menej už vieme o práci, a aký je ten človek vovnútri. Nepáči sa mi, keď sa umelo vytvárajú nechutné kauzy. Načo sa na tomto malom Slovensku hrať na papparazzov a rozohrávať smiešne vojny?
A čo ak by vás nahovárali na akty?
Ak sa niekto chce dať fotografovať nahý, nech sa dá, nech si zarobí. Ale netreba vyvolávať senzácie za každú cenu. Pekné akty sa mi páčia, ale do pornočasopisu by som sa fotografovať nedala.
Ako trávite voľný čas?
Raz som moderovala podujatie ku Dňu detí v Detskom domove v Bernolákove. Kamarátka herečka Andrea Karnasová sa tam prišla pozrieť s deťmi z ich rodiny, no a skamarátili sme sa s "domovákmi". Na druhý rok som počas moderovania úplne stratila hlas. Zachránil ma Roman Rigo, chlapec z detského domova. To čo som mu ja šepkala, on rozprával do mikrofónu, bolo to perfektné. Začali sme chodiť za deťmi, ale potom nám jeden chlapec povedal, že robíme chybu, keď len tak prídeme a odídeme... Veľa som o tom rozmýšľala. Berieme deti do divadla, do kina, aj na Vianoce. Moji rodičia sú v tomto fantastickí. Keď sme robili narodeninovú oslavu mojej netere, prišlo tiež desať detí z domova. Toto je jeden zo spôsobov, ako trávim voľný čas.
Keď sme hovorili o tých vzťahoch, čo ctitelia z radov divákov a poslucháčov? Vyhľadal vás už niekto?
Dvakrát mi zatelefonoval. Raz bol úplne opitý, asi aby nabral odvahu. Povedal mi, že ma hrozne miluje a položil. Druhýkrát zavolal a bol triezvy. Pozýval ma na kávičku, a keď končil, povedal, že ma ľúbi. Neviem, kto to je. Vtedy som bola trochu smutná, tak mi to veľmi dobre padlo.
A čo by mal podľa vás urobiť nabudúce?
Čo ja viem? Mohli by sme ísť na tú kávičku. Ale naposledy volal na Veľkú noc, tak možno to tak vážne ani nemyslel.
Autor: Oľga Belešová / Foto: Desana Dudášová
