Čakanie na Gotta je, ako už v GUnaGU býva zvykom, voľná jazda naprieč viacerými témami aj témičkami. Príbeh samurajov, ktorí chcú rozosmiať šialene smutnú japonskú princeznú, spája všetky tieto línie do jedného celku a rámcuje inscenáciu.
Trojica herečiek je mimoriadne silná a vyrovnaná, slabšie miesta vyplývajú skôr z námetov, aké sme už v divadle GUnaGu neraz videli. Aj tu platí, že staviť na kartu diváckej spokojnosti je vďačné, ale čo s tým ďalej?
Z trojice možno ešte o kúsoček vyčnieva Slávka Halčáková, ktorej charizma sa rovnako dobre „vyníma“ v postave ezoterickej vedmy, hysterickej matky, v štylizácii do Japonky, ako aj v stelesnení naivky – finalistky Miss.
Zuzana Porubjaková a Zuzana Šebová však nijako nezaostávajú a ich temperamentu je plné javisko, z úlohy do úlohy prechádzajú plynule a ľahko. Hoci to ako diváci ťažko vieme posúdiť, zdá sa, akoby herecký súbor čoraz viac autorsky pracoval na príprave hry. To miestami presvitá aj cez ich repliky a hlavne cez motívy, z ktorých svoje postavičky vytvárajú.
Oproti spomínaným neprekvapivým a opakujúcim sa témam má Čakanie na Gotta aj niekoľko výrazných momentov. Demaskovanie vzťahov herečiek a režisérov paródiou nakrúcania nekonečného seriálu z lekárskeho prostredia je vo svojej konkrétnosti komické, no odhaľuje aj hlbšie vzťahy z prostredia divadla. Rovnako sú drobné spoločensko-politické narážky rozsypané v celej inscenácii, čo ju posúva nad šedý priemer.
Viktor Horján akoby už trochu obohrával svoje postavy. Najčastejším zdrojom komiky je preoblečenie do ženských šiat a afektovane štylizovaná reč, čo sa pomaly môže míňať účinku, aj keď divácky je to večne vďačné. Ivo Ladižinský priniesol absolútne neherecký element, čo dáva hre isté čaro, menej jasné je, či sa máme až tak veľmi zabávať na tom, keď karikuje celebrity a vôbec šoubiznis, ktorého je sám súčasťou. Príjemným prekvapením je objav Tomáša Palondera, ktorý dobre zvládol debut na javisku.
Cesta mladučkého, ničím nezaujímavého a netalentovaného dievčaťa, ktorého devízou je práve len mladosť a dobrá „kostra“, ukazuje, ako sa u nás zrodil kult rosničiek a iných rýchlokvasených celebrít. Otázka je, či sme to už všetci nevedeli a či sa ešte chceme smiať na pseudoumelkyniach, prípadne na ich objaviteľoch.
Z asertívneho putovania týchto objavov až do politiky sa síce japonská princezná ide popukať od smiechu, nám by skôr mal prejsť mráz po chrbte z toho, ako veľmi sa tento bizarný výjav podobá dnešku.
