Netradičná encyklopédia predstavuje literárnych velikánov predovšetkým prostredníctvom ich pestrých životných osudov.
Do literárnej galérie slávy sa poľskému autorovi Wieslawovi Kotovi vošlo 136 mien. Nie príliš podstatnú, ale predsa len trochu vtieravú otázku, prečo si v dnešnej dobe najrôznejších 100 naj či ešte radšej 1000 naj zvolil zostavovateľ knihy Spisovatelia a básnici sveta práve takéto neokrúhle číslo, rýchlo vyrieši veta v tiráži. Šesť slovenských osobností mu tam totiž pre verziu vydavateľstva Príroda dopísal Vladimír Petrík.
Bez meravej hierarchie
Z čoho však aj vyplýva, že poľský vydavateľ pôvodne nepovažoval za potrebné mať vo svojom výbere čo len jediného Slováka. Slabou útechou je, že z českej literatúry tam toho tiež nie je veľa, nemôžu chýbať tradiční Hašek s Čapkom, doplnení Hrabalom a dvoma autormi, ktorých si privlastňujú aj iné literatúry - Kafkom a Kunderom.
Pravda, výber je svätým právom každého zostavovateľa. Ten dodáva, že literatúra neznáša meravú hierarchiu, vynikajúce dielo často zatieni menej originálne, a to všetko sa deje v ovzduší stáleho prehodnocovania a diskusií. Navyše kniha určená pre širokú verejnosť sa netvári ako vyčerpávajúca encyklopédia nielen prezentovanou zostavou, ale ani rozsahom, a už vôbec nie zvoleným prístupom k jednotlivým autorom.
Lolita sa zrodila v lese
Zámerne ich totiž predstavuje až v druhom rade ako reprezentantov literárnych prúdov, škôl či epoch, naopak, dominuje pestrý životný osud týchto „božích šialencov“ (ten však nakoniec vždy súvisel s ich literárnym dielom) a čitateľsky vďačné historky či výroky. Od Nabokovovho nápadu s Lolitou, ktorý mu skrsol počas lovu na motýle, cez spokojnosť Agathy Christie v manželstve s archeológom („čím som staršia, tým som preňho zaujímavejšia“) až po politické rozchody bývalých existencialistických lídrov Sartra a Camusa.
Tak by sa dalo pokračovať u každého z velikánov, od Homéra po Stephena Kinga. A to ešte v knihe, ktorá vyšla v Poľsku pred štyrmi rokmi, nemohli byť zachytené kauzy, akými boli oneskorené priznanie Güntera Grassa, že v mladosti nosil uniformu SS, či údajné udavačstvo Milana Kunderu.
Práve tento voľný novinársky štýl v kombinácii s údajmi o najvýznamnejších dielach spĺňa pre mnohých čitateľov úlohu knihy prvého kontaktu, ale aj sčítanejšej komunite ponúka možno niektoré nové informácie i nečakané interpretácie.
Pre ženu niet lepšieho manžela ako archeológ. Čím je staršia, tým je pre neho zaujímavejšia.
Agatha Christie o svojom o štrnásť rokov mladšom manželovi –
archeológovi
Slovenský výber
Striedmejšie, ale nie nezaujímavejšie, sú vari len profily slovenských spisovateľov, pri ktorých Vladimír Petrík nezaprel svoju literárnovednú profesiu. Jeho výber šiestich osobností možno čarom nechceného predstavuje autorov (s výnimkou Ruda Slobodu), ktorých čítanosť ani medzi ich rodákmi nie je práve najvyššia.
Dominik Tatarka sa počas dvadsiatich normalizačných rokov nesmel čo len spomenúť, ale ani po ďalšom dvadsaťročí od pádu totality sa vydavateľský dlh voči nemu nedarí splniť. Baladický básnik slovenského romantizmu Janko Kráľ je pri všetkej úcte už viac postavou z učebnice (ale o to väčšia je Petríkova zásluha, že ho vytiahol do galérie slávy), kým Milo Urban a Jozef Cíger Hronský sú pre svoje niektoré problematické politické postoje počas vojny stále akosi nestráviteľní.
Vlastný jazyk nie je všetko
No a Pavol Országh Hviezdoslav? Národ ho považuje za svojho najväčšieho básnika, hoci ho číta ešte menej než ostatných, ak vôbec. Ako so zveličením hovorí istý žijúci klasik, Hviezdoslav si stvoril vlastný jazyk, ale nestvoril si čitateľov.
No možno práve aj vďaka knižke Spisovatelia a básnici sveta siahne po Hviezdoslavovi nejaký nový čitateľ. Nielen v literatúre, ale aj v jej „prevádzke“ je totiž možné všeličo. Svedčí o tom aj vyjadrenie populárneho „Gaba“ Márqueza o jeho magickom realizme: „Je to len spôsob, akým moja stará mama rozprávala príbehy.“
