O kaštieli v Budmericiach sa hovorí všeličo, aj že tam straší - ak aj nie duch Pálffyovcov, tak duch socializmu určite. Nad jeho ošumelým zariadením sa však roky nesporne vznášal aj duch literatúry. Dnes sa nielen spisovatelia obávajú prízrakov kapitalizmu.
V máji vyprší Literárnemu fondu, ktorý kaštieľ v Budmericiach desaťročia spravuje, nájomná zmluva. Ministerstvo kultúry tvrdí, že ho nepredá, ale ponúkne na prenájom - len za iných podmienok. Kanadsko-slovenská obchodná komora už avizovala, že chce kaštieľ kúpiť a vybudovať z neho kongresové centrum s kurtmi i tréningovým golfovým ihriskom.
Bývali časyZa grófskych čias tam bývalo veselo, poľovky trvali celé dni. Hoci bol kaštieľ prechádzajúcimi ruskými vojskami takmer zničený, nezostal ako mnohé iné kaštiele do dnešných čias v ruinách aj preto, že od samého začiatku patril spisovateľom.
FOTO - ARCHÍV JÁNA TIBENSKÉHO
Bývali časy, keď zvážali i spisovateľov do Budmeríc vtedy luxusnou Tatrou 603 a predávali im bez prirážky špičkový alkohol. Miestne stromy sa však napočúvali nielen opileckých spevov či rečí o hubách, ale aj recitácií. Viliam Turčány spomína, ako si pri prechádzkach anglickým parkom skúšal, ako znejú jeho preklady Danteho Božskej komédie.
V Budmericiach sa písavalo na starých písacích strojoch – počítače tam nedorazili dodnes. Po večeroch sa mastili karty – vybranou skupinou kartárov boli hráči pokeru. Medzi kamenné tváre vraj patrili Ján Kostra, Vladimír Mináč, Ivan Bukovčan či Ladislav Mňačko. Hralo sa naostro – hoci za malé peniaze. Rudolf Chmel či prekladateľ Otakar Kořínek zabávali prítomných hrou na klavíri, prekladateľ Blahoslav Hečko zas hrou na hrebeni či harmonike. Libuša Mináčová s úsmevom opisuje „panské“ spôsoby, akými si nosili šampanské k bazéniku.
Dušan Mitana spomína, že Budmerice boli preňho záchranou v čase, keď jeho manželka nebola doma, pretože sám si nevie ani navariť, ani nakúpiť. Mitanu však do tohto zariadenia dlhé roky nepúšťali, lebo vraj „rozvracal socialistickú morálku“. Zato Štefan Králik, povestný svojím obdivom k ženám a čiernou baretkou, tam chodil často. Izbu, v ktorej zvykol pracovať, dodnes volajú „králikáreň“.
Kým Július Lenko chyžným neustále opravoval ich tvrdú trnavčinu, úplným postrachom personálu bol prísny dramatik Peter Karvaš.
Dom, kde zastal časVerona Šikulová zvykla chodiť do Budmeríc ešte ako dieťa so svojím otcom Vincentom. Že všetko v tomto domove funguje ešte po starom, si uvedomuje dokonca aj dlhoročná chyžná Helena Bírová, ktorá pred piatimi rokmi sprevádzala po kaštieli filmárov.
Dokument Budmerice – Tajomný ostrov spisovateľov nakrútil režisér Peter Krištúfek so scenáristom Dadom Nagyom v roku 2006, keď podobne ako dnes hrozil Domu spisovateľov v Budmericiach zánik. Neskôr bola zmluva na prenájom zariadenia predĺžená o ďalších päť rokov, ktoré sa práve končia. „Vedeli, že táto chvíľa raz nastane,“ hovorí Dado Nagy o správcoch z Literárneho fondu.
Urobiť film im zišlo na um po tom, čo boli fascinovaní príbehmi, ktoré im chyžná začala pri ich návšteve o Budmericiach hovoriť. To, či v čiernej izbe - bývalej grófskej spálni - spal skutočne aj Jean-Paul Sartre so Simone de Beauvoir, nie je isté, no určite sa v nej zobúdzal nielen Gustáv Husák, ale aj Václav Havel či dánska kráľovná Margaréta II. Literárny fond sa vo svojej výročnej správe pýši aj fotkou legendárneho autora kriminálok Dicka Francisa, ktorý navštívil kaštieľ v apríli roku 1995.
„Boli tam naozaj svetoví autori, ale o tom absolútne nikto nevie. Literárny fond mal síce Budmerice dlhé roky v správe, ale nestaral sa o to, aký malo toto zariadenie imidž,“ mieni Dado Nagy. Nagy považuje za paradoxné, že hoci ide o domov slovenských spisovateľov, ani jeden z nich si nedal námahu spracovať dejiny tohto kaštieľa či opísať miestneho genia loci, ako to napríklad s históriou PKO urobil Juraj Šebo.
FAKTY
Kaštieľ je aj s parkom národnou kultúrnou pamiatkou.
Bol postavený v pseudoromantickom slohu v roku 1889.
Druhým a posledným jeho obyvateľom bol gróf Pavol Pálffy, ktorý v roku 1945 emigroval do zahraničia.
Počas prechodu frontu bol kaštieľ úplne vykradnutý, neskôr znárodnený.
Spisovateľom slúžil od roku 1946, Slovenský literárny fond ho prevzal do správy 1. septembra 1954 ako domov slovenských spisovateľov, veľkú rekonštrukciu ukončili v apríli 1986.
Dva mesiace cez leto slúži aj na rekreáciu rodinných príslušníkov spisovateľov.
Tvorivé pobyty sa poskytujú autorom od roku 1955. Nad svojimi dielami tu pracovali Andrej Plávka, Ján Kostra, Blahoslav Hečko, Dušan Mitana, Pavol Horov, Ján Poničan, Vladimir Mináč, Vojtech Mihálik, Štefan Králik, Vincent Šikula, Stanislav Štepka, Vladimir Reisel, Viktor Egri, Alfonz Bednár, Viliam Turčány, Ivan Bukovčan, Krista Bendová, Miloš Krno, Ľubomír Feldek, Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Ján Buzássy, Ján Solovič, Osvald Zahradník, Peter Kováčik, Štefan Žáry, Hana Zelinová, Klára Jarunková, Ján Beňo, Ivan Habaj, Anton Habovštiak, Jozef Mihalkovič, Peter Karvaš, Karol Izakovič, Vladimír Ferko, František Miko, Peter Ševčovič, Ján Švantner, Ján Tužinský, Martin Porubjak, Peter Glocko, Gustáv Murín, Jozef Banáš a mnohí ďalší
Prichádzali sem pracovať aj zahraniční prekladatelia zo slovenčiny.
Po roku 1989 sa tento dom financuje z povinných príspevkov umelcov do Literárneho fondu, čo sú dve percentá z každého honoráru, na opravy prispieva štát.
Developeri vo vrtuľníkochV kaštieli pracujú mnohí obyvatelia Budmeríc, tí sa boja o svoje zamestnanie a vystrašene si rozprávajú zaručené príbehy o vrtuľníkoch s developermi, ktoré pristáli v tamojšom parku. Pri zmienke o golfovom ihrisku je však historik Pavel Dvořák pokojný. Pripomína, že zásahy do parku sú vylúčené, lebo pamiatkový úrad ho sleduje veľmi pozorne. On sám do spoločnosti „fajnových spisovateľov“ síce nikdy nepatril, napriek tomu považuje plány na odpredaj kaštieľa za nespravodlivosť: „Možno treba rozmýšľať nad jeho lepším využitím, ale bral by som to ako veľmi nedemokratické, keby ho Literárny fond stratil.“
Vladimír Schwandtner, ktorý v Budmericiach vedie neformálne antidrogové centrum, sa venuje aj zbieraniu historických fotografií z okolia. Aj podľa neho do Budmeríc spisovatelia patria, ale vyčíta im, že sa pred dedinou uzatvorili a že sa z kaštieľa nestalo kultúrne centrum pre celé okolie. Pripomína, že ešte aj za čias Pálffyho sa na zámku mohli hrať aj deti z dediny.
„Bude škoda, ak z toho urobia disneyland, stále hovorím, že je to pekná budova. Mne sa v izbe číslo 27 dobre písalo,“ hovorí spisovateľ a filmár Peter Krištúfek.
Dado Nagy si nemyslí, že by mohla správa tohto zariadenia pokračovať v súčasnom duchu a so zariadením z 80. rokov. Spomína, ako sa na pohľad zvonku na kaštieľ dal pred niekoľkými rokmi nalákať aj taliansky spisovateľ Niccolò Ammaniti. Keď však videl tie zatekajúce kúpeľne so zelenými kachličkami, tak z Budmeríc zutekal.
Spisovateľ Daniel Hevier považuje diskusiu o budúcnosti budmerického zámku za morálne bahno, s ktorým sa nechce špiniť. „Nikdy som nepotreboval kaštieľ na písanie a Budmerice mi boli vždy odporné. Však ich aj spisovatelia volali medzi sebou budzme rice! Veril som, že mojím sponzorom a donátorom je iba čitateľ, ktorý si moju knihu kúpi, ak bude dobrá. Na druhej strane je mi odporná nenažranosť kšeftárov s pozemkami a stavbami, ktorí chcú zo všetkého urobiť bizneyland alebo golfový záhumienok. No a celkom úbohé sú názory internetovej luzy, ktorá hovorí o spisovateľoch ako o darmožráčoch, ktorí nech si píšu za svoje.“
História kaštieľa
Gróf Ján Pálffy si postavil kaštieľ inšpirovaný renesančnými zámočkami na Loire vraj preto, že bol vtedy zaľúbený do Francúzky. Jeho syn Pavol Pálffy (na snímke so synom), posledný majiteľ kaštieľa, v ňom vyrastal, ale v dospelosti sa už v ňom veľa nezdržiaval. „Vraví sa, že tu bol na návšteve dokonca aj Antoine de Saint-Exupéry, ale zmienku o ňom som v knihe, ktorú gróf Pálffy vydal, nenašiel. Domáci si však rozprávajú aj o rôznych maharádžoch, ktorí kaštieľ navštívili,“ hovorí historik Pavel Dvořák. O čulom spoločenskom živote vypovedá aj to, že sluha v kaštieli nemal plat, žil len z prepitného, ktoré mu návštevy dávali.
Podľa historika Jána Tibenského boli Ján Pálffy a jeho syn v Budmericiach obľúbení. Jána Pálffyho oslovovali "excelence", syn Pavel chodil so svojimi ženami - mal ich viacej - do kostola.
„V roku 1945 odišiel s rodinou do západného Nemecka, usadil sa v Mníchove. Československá vláda v rámci celoštátnej akcie majetok aj s kaštieľom skonfiškovala a prešiel do rúk štátu,“ píše Tibenský v monografii Poctivá obec budmerická . Hrob Jána Pálffyho miestne ženy dodnes udržujú.
(zu)
