Román Benoita Duteurtra pôsobí po pár stranách ako literárny manifest odporcov redukcie železničných spojov, aká hrozí aj u nás. Odborári môžu vykúpiť celý náklad a poslať ho ministerským úradníkom aj vedeniu „modrej armády".
Florence pôsobí v PR biznise. Žije v Paríži, ale pravidelne uniká do vidieckeho exilu, kam sa prepravuje vlakom. Ten jej sprostredkúva presné informácie o vývoji sveta. Pokrok je nezastaviteľný. Lístky sa predávajú v automatoch a krajina je „preseknutá" ultramoderným rýchlovlakom.
Ale regionálne spoje stagnujú, vagóny sú špinavé, personál redukovaný (a frustrovaný), zdanlivé vymoženosti komplikujú cestovanie. Tým sa rozčarovanie nekončí. Aj vidiecka idyla je ohrozovaná. Čo je pre miestnych znamením pokroku, Florence vníma ako definitívny zánik normálneho a prostého sveta.
Hoci miluje manuálnu prácu v chalupe a praskanie dreva v krbe, pravidelne sa vracia do Paríža. Je z nej znovu sebavedomá a úspešná dáma s konexiami. Jedným z nových kontaktov je veľké „zviera" z vedenia Francúzskej železničnej spoločnosti.
Dráhy Benoita Duteurtra (vyd. Atlantis) nie sú veľký román. Formálne ide o denníkové zápisky z niekoľkých mesiacov. No pocity jednej milovníčky neperspektívnych vlakových spojení smerujú k vážnejším otázkam. Toto je schizofrénia moderného človeka, v ktorom sa denne bije nostalgia a pokrok, súcit so starými dobrými časmi a pragmatizmus detí trhu. Florence je v tomto konflikte „namočená" po uši. Rozumie kategóriám rentability, no jej víkendové úteky sú svedectvom iného postoja: „Na jednej strane sú moje obchody, na druhej sny."
To, čo má pomôcť ekonomickej rovnováhe, nakoniec ubližuje ľuďom a je v protiklade s pôvodným mať sa lepšie: „Očakávali sme príchod spoločnosti voľného času, kde by každý pracoval menej a žilo sa mu lepšie."
Krivky grafov sú nové posvätné symboly, pre ktoré veľa ľudí schudobnie. Florence začína chápať, že je súčasťou podfukárskej ekonomiky. Ironicky sa smeje zo svojho sociálnodemokratického zápalu, tuší jeho krach.
Autor sa nenamáha hľadať alebo ponúknuť východisko z tejto dilemy. Je vôbec ešte možné sa rozhodnúť? Alebo sa napriek najvnútornejšiemu presvedčeniu všetci a fatálne vezieme v jednom spoločnom „rýchlovlaku"? Mierne ironický až humorne ladený štýl zvoľňuje tieto existenciálne otázky.
Čerstvý päťdesiatnik Benoit Duteurtre napísal typicky francúzsku prózu. Je to podobné ako s detektívkami. Komisár Moulin má čochvíľa väčšie problémy ako zločinci, po ktorých pátra. Na policajných staniciach vládnu intrigy a strážcovia zákona sa trápia sami so sebou. Takáto spoločnosť potrebuje priebežné vyrušovanie, aké ponúka práve tento spisovateľ .
Záver románu je tajomný. „Príbeh končí tým, na čo nie je vysvetlenie, jedine žeby človek šiel ďalej, stále rovno, za tajomstvom."
