Talenty našej hudobnej scény Pjoni a Ink Midget svoj druhý album predstavia v štyroch krajinách.
Prvý je synom známeho kazateľa a spisovateľa, druhého otec je hudobný skladateľ. Sila rodičovských priezvisk však dlhodobo funguje len v (šou)biznise. Keby boli Jonatán Pastirčák a Adam Matej bez talentu, nemali by už za sebou desiatky koncertov a dva albumy.
Kde ich môžete vidieť naživo najbližšie
27. 4. - Bratislava, A4
28. 4. - Brno, Fléda
30. 4. - Rožnov p. Radhoštěm, Vrah
2. 5. - Nitra, Valašský šenk
3. 5. - Viedeň, Fluc
5. 5. - Košice, Tabačka
6 .5. - Trenčín, Lúč
30. 6. – Berlín, Fusion Festival
Prečo ich brať vážneMohli ste ich vidieť na Pohode, na festivale Wilsonic alebo v televíznom Ladí, neladí. Buď ešte so starým názvom Tucan alebo pod aktuálnymi prezývkami Pjoni a Ink Midget. Už ako Tucan boli zjavením – dvaja chlapci zo základnej hrali piesne na violončelo a bicie (!), v ktorých sa skloňuje Európska únia či verše ako „Zlo vstáva, zdá sa/ zlo je tu do frasa".
Stále sú deti, ale už od začiatkov všetko robili vážne. Keď vydali debutové CD, začali ich brať vážne aj tí, ktorí to celé dovtedy považovali len za úlet. Mnohým pripomínali Bez ladu a skladu, kde v 80. rokoch niečo podobné robil Michal Kaščák, no ten mal okolo seba starších bratov.
Po alternatívnych akustických pesničkách sa čoskoro začali hrať s elektronikou a spievať v angličtine. Výsledkom je nový album, ktorý si rozdelili na dve polovice.
Na Slovensku nie je veľa hudobníkov, ktorí hrávajú v niekoľkých európskych krajinách. Ani takých, ktorí by tam hrávať mohli. Pjoni a Ink Midget sú výnimkou. Navyše môžu hrávať na festivaloch elektronickej tanečnej hudby aj v priestoroch, ktoré navštevuje publikum zvedavé na experimentálnu tvorbu.
Na pódiách sa pohybujú už od jedenástich, takže napriek mladému veku majú dosť skúseností. Aj ako autori si počínajú dosť suverénne. Ich šesťpesničková kolekcia prekvapí odvážnymi nápadmi aj súčasným zvukom.
Dobré vzoryUž od prvých sekúnd je jasné, že obaja majú veľmi dôverne napočúvanú súčasnú progresívnu scénu. Prelínanie ambientných melódií s drsnejšími pasážami využíva Jon Hopkins, živelnými improvizáciami s elektronikou a vokálmi je známy Tim Exile, živé nástroje so samplami mieša Ben Frost, prepracované zvukové detaily a používanie „nehudobných" samplov je zase poznávacím znamením Amona Tobina.
Tých neprepočuteľných vplyvov je tu ešte pár (najmä väčšina katalógu britského vydavateľstva Warp), no cenné je, že mladé duo sa ich nebojí skombinovať dokopy a ešte snaží vytvoriť niečo vlastné. Už to miestami jasne prebleskuje, ale ešte to chce trochu času vyzrieť.
Starší Pjoni je štýlovo pestrejší a viac „emo". Ide po temnejšej atmosfére, ktorej občas obetuje použitie lo–fi zvukov či dokonalosť spevu, skladby Ink Midgeta sú skôr minimalistickejšie a postavené najmä na rytmoch (trochu zaskočí ich retrozvuk synťákov). Na svoj vek sú skutočne veľmi ďaleko a ak na rozdiel od Mareka Brezovského dokážu svojmu talentu dať dlhší život, veľmi pravdepodobne ich čaká veľká budúcnosť.
Uvidíme, ako sa bude dariť albumu po komerčnej stránke – okrem empétrojok, ktoré sa dajú z webu vydavateľa Exitab stiahnuť za štyri eurá, je k dispozícii aj verzia na vinylovej platni.
