Dnes naň už len spomíname, a nechceme veriť vtedajším paradoxom.
Kým za železnou oponou snívali o umení z New Yorku, v Amerike naopak žasli nad filmami spoza železnej opony. A kto sa nechytal na tie československé, ten bol v debate intelektuálov beznádejne mimo.
V roku 1967 sa Lásky jednej plavovlásky ocitli v spoločnosti dnešných filmových klasík ako Bonny a Clyde a Frajer Luke. Režisér Miloš Forman však dopredu vedel, že nomináciu na Oscara nepremení na sošku.
Rok predtým ju dostal Obchod na Korze, takže sa nezdalo, že Americká akadémia ocení dva filmy rovnakého pôvodu za sebou. No aj bez Oscara sa Lásky jednej plavovlásky stali tým zásadným filmom, ktorý Formanovi otvoril dvere do sveta.
O tom, ako nenápadne sa to začalo, porozprával režisér v knihe Jana Nováka Co já vím? Jedného jesenného sobotného večera Miloš Forman v centre Prahy pozoroval neznáme mladé dievča. Vliekla obitý kufor a vyzerala stratená. Režisér bol zvedavý a dal sa s ňou do reči.
Pochádzala z mestečka, kde bola továreň na textil, presila žien a zúfalo málo mužov. Väčšina dievčat preto naháňala partnerov, len aby nezostali na ocot. Pre toto dievča bol šancou mladý inžinier z Prahy na služobnej ceste. Pozval ju do vinárne a hučal do nej, až skončili u nej v internáte. Ráno sa rozlúčil, nechal jej pražskú adresu a sľuby o spoločnej budúcnosti.
O týždeň sa dievča vydalo do Prahy, ktorú vôbec nepoznalo. Takmer celý deň jej trvalo, kým zistila, že adresa bola falošná. „Noc strávila rozhovorom so mnou,“ spomína režisér. „Ráno som ju zaviezol na prvý vlak... Jej príbeh ma zvláštnym spôsobom zasiahol. Nakoniec som ho vyklopil Ivanovi Passerovi a Papouškovi s otázkou, či by z toho nemohol byť film. Mohol – odpovedali.“ Toto je ten film.
