Možno by ste povedali, že múzeum, ktoré vlastní Monu Lisu, má po starostiach, lebo ročne ho chce vidieť 8,5 milióna ľudí. V Louvri vedia, že to nie je pravda. Potrebujú peniaze, aby tým ľuďom ukázali múzeum
na úrovni, renovovali kolekcie, otvárali nové, starali sa o celý palác aj Tuilerské záhrady. Okrem toho, štát už vo finančnej podpore nie je taký štedrý ako kedysi, a tak sa o seba musia postarať sami. Otvorili nové oddelenie mecenášstva, ktorým je poverená ESTELLE – SARAH ELIEZER. Porozprávala nám o nezvyčajnej kampani, ktorú Louvre zorganizoval ako prvé múzeum na svete. A tiež o láske k veľkým ideám, na ktorú sa dá u Francúzov spoľahnúť.
Dnes stále niekto od niekoho žiada peniaze. Ako sa vám darí?
„Každý deň to je pre nás nová výzva. Úžasné dobrodružstvo sme prežívali vlani, lebo pred Vianocami sme viedli prvú obrovskú kampaň a na darcovstvo sme vyzývali celú krajinu. Od súkromného majiteľa sme chceli získať majstrovskú maľbu z renesancie, Tri grácie od Lucasa Cranacha staršieho. Stála štyri milióny eur, z našich fondov a vďaka darom dvoch veľkých podnikov sme mali tri. Ten posledný milión sme museli získať do troch mesiacov, po nich hrozilo, že sa obraz predá niekomu inému a možno aj opustí Francúzsko."
Dá sa na Francúzov spoliehať, keď ide o darovanie peňazí?
„To sme nevedeli. Francúzi už Louvre platia dvakrát. Najprv cez svoje dane, pretože ho financuje štát, a potom cenou lístka. Budú chcieť zaplatiť aj tretíkrát? Tým sme si naozaj neboli istí."
Čo si myslíte, že na nich zapôsobilo?
„Starostlivo sme si premysleli komunikáciu okolo kampane, aby bolo jasné, čo je v hre. Vytvorili sme webstránku s videami, rozhovorom s riaditeľom múzea aj reštaurátormi, dielo sme do detailov opísali a vysvetlili jeho dôležitosť. Iste, v prvom rade zapôsobila krása obrazu a to, v akom zachovalom stave bol. Ľudia zároveň pochopili, že ide o čas a že toto je aj pre nich príležitosť, aby sa priamo zapojili do histórie múzea. Bolo to veľmi emotívne, keď k nám Tri grácie nakoniec prišli. Každému darcovi sme osobne poďakovali a pozvali sme ho, aby si ich prišiel pozrieť ešte v predpremiére."
Aká vzorka ľudí to bola?
„Veľmi pestrá. Niekto nám venoval jedno euro, niekto 40-tisíc, takže darcovia boli rôzneho veku aj z rôznych spoločenských vrstiev. Samozrejme, deväťdesiat percent z nich bolo Francúzov, ale čosi prišlo aj z Čile, Kazachstanu a Gabunu, dokopy z 31 krajín. To nás dojalo."
Naši darcovia ocenili šancu podieľať sa na dobrodružstve, ktoré sa už nikdy z histórie Louvru nevymaže.
Estelle - Sarah Eliezer
Čo z toho asi tak tí darcovia majú?
„Neraz nám poslali aj sprievodnú správu. V podstate všetci ocenili možnosť podieľať sa na dobrodružstve, ktoré sa už nikdy z histórie múzea nevymaže. Tým sami potvrdili, že kultúra je majetkom všetkých a že si ju aj všetci majú užívať, niektorí svoj dar dokonca venovali deťom a vnúčatám. A niektorí zas ušľachtilým ideám: umeniu, národu, revolúcii alebo dokonca roku 1793, keď sa z Louvru stalo verejné múzeum. No a veľmi nás prekvapilo jedno: ľudia nám ďakovali za to, že nám mohli dať peniaze. Lebo takto už nie sú len divákmi, ale aktívnymi účastníkmi."
Ale len anonymnými. Či?
„Vôbec nie. Samozrejme, rešpektovali sme vôľu toho, kto anonymný zostať chcel. Zvyšní darcovia dostali čestné miesto pred vstupom do sály s Tromi gráciami. Do mája tam bude visieť veľká tabuľa so všetkými menami a venovaniami. Potom sa obraz presunie do oddelenia malieb zo severu, kde sú aj iné diela Lucasa Cranacha. A mená darcov zostanú na webe."
Nedávno štát vycúval z financovania Louvru. Kedysi sa podieľal takmer na celom rozpočte, teraz jeho príspevok tvorí len päťdesiatri percent. Môže tú stratu mecenášstvo vykompenzovať? „Niečo nám plynie aj z predaja lístkov a prenájmov priestorov. Veľkým projektom je chystané múzeum v Abú Dhabí. Bude niesť meno Louvre, my im na niekoľko rokov zapožičiame diela aj služby našich expertov. Za tridsať rokov za to získame miliardu eur. Použitie tejto sumy je už dnes veľmi prísne dané, budú sa z nej financovať vedecké, pedagogické aj architektonické projekty."
Ako lámete na darcovstvo veľké firmy a milionárov?
„Francúzsky zákon o mecenášstve je mimoriadne priaznivý. Podniky si zo svojho daru môžu pri daňovom priznaní odčítať šesťdesiat percent, jednotlivci ešte o šesť viac. Takže ak nám niekto pošle napríklad sto eur, stojí ho to len 34. Okrem toho veľmi lákavo sa vieme revanšovať. Môžete si u nás zorganizovať firemný večierok alebo prísť na súkromnú návštevu."
Nebojíte sa, že vám Louvre zničia? Firemné večierky často prerastajú do divokého správania.
„Počítame s tým, že firmy aj jednotlivci sú milovníci umenia a že teda majú rešpekt k vystaveným dielam. Každá taká udalosť je zároveň prísne organizovaná, myslíme na to, aby nás nič neprekvapilo. Na večierky je vyhradený len obmedzený počet sál a aj tie sú pod maximálnou kontrolou."
Keď máte také lákavé ponuky, znamená to, že firmy sa vo finančnej podpore Louvru predháňajú?
„Ani meno a sláva Louvru nám nič neuľahčí. Stále sa o podporu musíme biť."
V januári ste otvorili výstavu Messerchmidtových hláv. Ako sa vám na ňu zháňali peniaze?
„Nuž, tak toto bol práve prípad, keď sme žiadneho mecenáša nezískali, hoci to bola úžasná výstava nevšedného umelca. Žiaľ, okrem Nemecka, Rakúska, Slovenska ho málokto pozná, takže nezapadala do stratégie podnikov – v tej chvíli. Inokedy, skôr alebo neskôr, by sme možno niekoho našli. To je vec šťastia, projekt a firma sa jednoducho musia nájsť. Ak sa nenájdu, neznamená to, že sa ho vzdáme. Vďaka mecenášstvu sme schopní urobiť viac, ale dávame si pozor, aby sme od neho neboli závislí."
V utorky býva Louvre zavretý. Čo sa v ňom vtedy deje?
„Toho je dosť! Nikto to síce nevidí, ale utorky je v Louvri poriadny pohyb. Vždy ho treba nanovo skrášliť, aby sme ho zas na druhý deň mohli otvoriť. Chystáme v ňom súkromné akcie, skúšajú sa v ňom rôzne predstavenia a je to aj zároveň deň, keď sa v Louvri filmuje."
Aj Luc Besson u vás nakrútil svoj posledný film Tajomstvo múmie, čo je príbeh zo začiatku 20. storočia. Múmie egyptských faraónov v ňom tancujú na dvore Louvru a sťažujú sa, že tam nie sú žiadne pyramídy. Takže ste im vyhoveli.
„Keď u nás bol Besson, ešte som tu nepracovala, ale viem, že film mal u nás predpremiéru. Luc si želal, aby sme vyzbierané peniaze použili na vzdelávací projekt."
Louvre je vraj výnimkou medzi múzeami. V prípade požiaru nemajú pri evakuácii prednosť ľudia, rovnakú dôležitosť majú umelecké diela.
„Naozaj? O tom neviem!"
V jednej televíznej reportáži to u vás hovoril šéf hasičov.
„My sa najmä snažíme, aby žiadny požiar nevznikol. Ale povedala by som, že viac sa bojíme storočnej vody Seiny, posledná bola v roku 1910. Sme v strehu, neustále nacvičujeme evakuáciu diel, pretože tie sú najmä v podzemných rezervách. Neverili by ste, pod Louvrom je celý jeden samostatný život. Sú tam skutočné cesty, chodníky aj dopravné značky. Je to chránené územie, dokonca prísne kontrolované, aj zamestnanci potrebujú na vstup špeciálne povolenie."
Ešte si uvedomujete, že vlastne chodíte do roboty do paláca?
„Cítim sa ako v rozprávke Tisíc a jedna noc. Denne vidím jeho dlhú históriu, umelecké diela zo všetkých období dejín a zo všetkých civilizácií, starostlivo ošetrované už stovky rokov. Pracujú tu nadšení reštaurátori, najlepší na svete, nesmierne rada sa s nimi rozprávam. Keď je múzeum prázdne, často zájdem k soche Niké Samotrácka alebo sa pristavím pri Mone Lise. Viem, že je to veľké privilégium."
