SME

KNIHA: Marta Świderska-Pelinko - Chuť túlania a edenu

Aká je realita poľskej komunity v Anglicku? Prečítajte si ukážku z románu poľskej spisovateľky Marty Świderskej-Pelinko - Chuť túlania a edenu. Vyšla vo vydavateľstve Pectus.

Aká je realita poľskej komunity v Anglicku? Prečítajte si ukážku z románu poľskej spisovateľky Marty Świderskej-Pelinko - Chuť túlania a edenu. Vyšla vo vydavateľstve Pectus.

((flip))

Marta Świderska-Pelinko sa narodila v Katoviciach v Poľsku. Debutovala v roku 1996 zbierkou básní. Je považovaná za jednu najúspešnejších súčasných poľských autoriek. Knižne sa na Slovensku predstavila po prvý raz vďaka románu Chuť túlania a edenu. Román ponúka autorkin pohľad na realitu poľskej mafie v Anglicku.

Chuť túlania a edénu vyšla v slovenskom preklade Radovana Brenkusa vo vydavateľstve Pectus. Online si ju môžete kúpiť napríklad aj tu.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:


Marta Świderska-Pelinko - Chuť túlania a edéenu

V.

V pondelkové ráno sa škerilo slnko. Bezdôvodne čakali na hocikoho, kto by ich zobral do práce. Napoludnie sa objavili dvaja, dosiaľ neznámi mladíci.
„Ahoj. Volám sa Stanislav. Pre priateľov Stano. Som správca domu. Ten nesmelý, čo stojí vo dverách, je Vojto.“ Hospodár sa usadil na gauči, premeriaval si ich.
„Prišiel si po nájomné?“ opáčila Jola.
„Tak trocha,“ hľadel prenikavo, tak ako Darina v sobotu.
Rozkmitanými zreničkami zavadil o Joline bedrá, oči mu žiadostivo utkveli na jej nohách. Usmial sa akoby triumfálne, oblizol si slinu vytekajúcu z kútikov úst. Pri pohľade naňho sa Jole prevrátil žalúdok.
„Nenahovoríš nám, že nevieš, že...“ spustila Jola.
„Viem, že nemáte prácu ani peniaze,“ prerušil ju. „Kto si dá do nosa?“ kývol rukou na bojazlivca, ktorý mu podal tašku s pivom. „Je lacné, jedno z najlepších. Dajte si,“ vybral niekoľko plechoviek.
Jednu otvoril, odpil si a oblizol penu na ústach, tak ako keď si vytrel slinu pri pohľade na Jolu. Prvý po plechovke siahol Januš. Ostatní ho nasledovali. Stano hlavou pokynul Vojtechovi, aby zmizol a priniesol ďalšiu tašku s tekutým zlatom.

„Dovolíš mi, aby som najprv vybavil vec s pánmi? Je ich viac, práve s nimi mám čo prebrať. Ty sa zatiaľ napi piva,“ otočil sa k nim a pokračoval. „Vy sa pripravte na odchod. O polnoci príde šofér a zoberie vás na bitúnok. Je to dosť ďaleko. Práca je ťažká, nevďačná, no kým vám vybavím niečo lepšie, vystačí i to, aspoň zarobíte. Vidím, že ste chlapi s guľami. Isto si poradíte. Dostanete po tri libry na hodinu. Práca po deväť hodín. Nepočíta sa polhodinová prestávka, dostanete zaplatené za osem a pol hodiny. Za odvoz do práce neberieme nič, máte ho grátis. Dve soboty a nedele v mesiaci máte frí. Čo vy na to?“ preglgol pivo.
„Okej, ide o dobrú a poctivú ponuku,“ povedal Jacek.
„Podľa mňa tiež,“ obrátil sa k Jole, „ty zostaneš tu, v Slough. Vezmem ťa ku kvetom. Postará sa o teba moja polovička. Ukáže ti, čo a ako. Bude sa ti páčiť. To, čo sa hovorí o robote pri kvetoch, je somarina.“
„A čo sa hovorí?“ zahrala naivnú.
„Že vlastník terorizuje Poľky, bije ich a núti k poslušnosti, že ich... veď vieš, o čo ide. Never tomu, moja Beáta ti to potvrdí. Okrem toho mnohé baby tvrdia, že je to najľahšia a najpríjemnejšia práca. Zárobok je ako u chlapov. Dodatočne budeš spravovať dom, vďaka tomu nebudeš platiť za izbu. Máš z pekla šťastie, že v Anglicku budeš bývať zadarmo. Málokto má takéto privilégiá. Páčiš sa mi, preto som tak rozhodol. Namiesto chlapov, ktorých, ako si počula, beriem so sebou, ti prinesiem iných. Dve baby, aby si sa nenudila. Súhlasíš?“

Všimli si, že Stano mal od chodidiel po krk vytetovaného hada.
„Vie o tom akože naša chlebodarkyňa?“ opýtala sa Jola.
„Nič nerobím bez jej súhlasu.“
„Potom ju popros, aby mi zatelefonovala. Chcem mať istotu, že ide o vaše spoločné rozhodnutie. Po našej týždňovej rekreácii v nevýhodnom apartmáne. Súhlasíš?“ pozerala sa mu nad hlavu.
„Čím ďalej, tým viac sa mi páčiš. Súhlasím.“
„A my?“ opýtal sa Januš.
„Vy, páni, sa zatiaľ zbaľte. Pravdepodobne prídem so šoférom, do skorého videnia. A ty,“ nasmeroval ukazovák na Jolu, „počkaj do pondelka. Napi sa piva, lebo zvetrá.“
„Hrnček horúceho baršču by ma potešil, ale nie pivo na prázdny žalúdok. Ešte som sa nezbláznila.“
„Vidím, že sa dobre postaráš o dom. Teší ma, že som ťa spoznal,“ opäť sa oblizol, pivo nechal na stole a odišiel.
Jole sa nepáčilo nič, o čom počula. Jedna veľká a nebezpečná banda bezohľadných katov, pomyslela si. Rekapitulovala si jednotlivé vety, tak jeho, ako aj mrchy spred dvoch dní. Čoraz viac sa bála. Možno sa ich chceli jednoducho zbaviť. Bitúnok, odchod o polnoci, kvety, správa domu. Všetko smrdelo podvodom, krvavými jatkami a... Nechcela ani pomyslieť, čím ešte. Ako jediná žena v spoločnosti šiestich chlapov sa obávala, že keď im objasní čierne myšlienky, zahriaknu ju. Muži si väčšinou myslia, že baby sú citlivky, ktoré majú veľké oči. V tomto prípade povstala proti nej ešte jedna okolnosť: tak ako ona, i oni chceli nakoniec niekomu dôverovať, začať pracovať a zarábať. Hoci videla, s akým potešením popíjajú pivo od týpkov a diskutujú o odchode do práce, rozhodla sa, že im vysvetlí vlastné pohnútky.

„Nezdá sa vám náhla starostlivosť podozrivá? Po týždni bez práce, po mnohých dňoch bez jedla a peňazí sa odrazu objavia dvaja potetovaní banditi. Na lusknutie, akoby sa nič nestalo, ponúkajú dokonalé vyriešenie zúfalej situácie. Mám dojem, že práve oni riadia mesto alebo jeho časť, mizerný pracovný trh. Vedia o každom našom pohybe, každom kroku, pričom bez ich povolenia nedostaneme nijakú prácu. Už sa nečudujem, že sme ju nenašli sami. A ich podmienky? Odchod do práce o polnoci? Kto koho odváža potme do práce? Hoci by aj šlo o prácu značne ďaleko, mali by vás tam zobrať skoro ráno, a nie o polnoci. Bitúnok. Už z toho slova mi behá mráz po chrbte. Mám rovnaké podozrenie, pokiaľ ide o kvety. Asi chcú, aby som odspodu voňala fialky. Som si istá, že je to podvod. Chcú sa jednoducho zbaviť nevýhodných trkvasov a neplatičov. Nemajú pre nás nič a pre pekné oči nás tu nebudú hostiť. Nejde o útulok. Včera vás štyroch otestovali ako ochrankárov na koncerte, nezaplatili vám a hotovo. S takými idiotmi sa dá všetko, i zakopať ich pod zem. Pochopiteľne, nemusíte so mnou súhlasiť. Je to na vás. Ste dospelí, sami rozhodujete o svojom osude. Ja si však pohľadám nové bývanie, vypadnem odtiaľto čo najskôr. V dome nezostanem ani minútu. Je to tu nebezpečné. Neviem prečo, ale cítim, že tí ľudia sú schopní všetkého. Bodaj by som nemala pravdu, no obávam sa, že ju mám. Pozabíjajú nás a nikto nebude vedieť, kde a ako nás hľadať.“
Keď ukončila monológ, zapálila si cigaretu a čakala, ako zareagujú podgurážení nájomníci. Dlho mlčali, nemala čo dodať. Odišla do izby, precízne si zbalila veci. Svoj kufor zniesla nadol, položila ho na terasu vedúcu k záhrade. Naďalej sa nikto neozýval. Správali sa ako zhypnotizovaní, bezmocne a bezradne, podľa scenára, ktorého autorom nebola ona, ale situácia, v akej sa ocitli.

„Tu vám azda nebudú prekážať moje háby. Keď sa po ne vrátim a nebudete doma, ľahko sa k nim dostanem. Keby sa náhodou zjavil ďalší chlebodarca s perfektnou ponukou, kufor za závesmi nepostrehne. Nebude ma tak podozrievať z úteku. Dúfam, že vás ešte zastihnem, keď sa vrátim. Chcem sa s vami rozlúčiť.“ Zasunula veľké terasové okno a pohla sa k dverám.
„Počkaj,“ zadržal ju Jackov hlas. „Skúsiš nám niečo vybaviť? Neviem prečo, ale tvoje slová zneli presvedčivejšie než reči toho kreténa, ktorého šofér nás odvezie.“
Jola vedela, že Jacek je hovorcom ich skupiny.
„Jasné, uvidím, čo sa dá urobiť. Sľubujem, že sa nevrátim dovtedy, kým niečo nenájdem. Nenechám vás napospas osudu. Koniec koncov on chcel, aby sme sa stretli tu a v týchto okolnostiach. Útek je pre mňa neprípustný. Beriem vás ako rodinu, ktorej treba pomôcť. Dohodneme sa, že zavolám? Nebude potrebné, aby som sem znova liezla. Poradíte si s mojím kufrom?“
„Určite, počkáme na tvoj telefón. Vyskúšaj, či máš dobré číslo na Greška.“
Prezvonila Greška, číslo bolo v poriadku. Odišla.


VI.


V prvý septembrový týždeň bola páľava, nie ako v Poľsku, kde sa z oblohy sype pahreba a úsporné oblečenie lepí k telu. Také počasie v Anglicku im vyhovovalo. Jola cítila, ako chytá bronz. Lúče jej jemne šteklili nielen tvár, ale aj odhalené plecia. Zasnívala sa. Predstavila si zázračné chvíle s milencom, cítila vášnivé bozky, blúdiace po zákutiach tela. Na zem ju priviedol pohľad na kostol a jeho dvere otvorené dokorán.

Ocitla sa pred prázdnym poľským kostolom. Možno tak chcel stvoriteľ. Vnútro svätostánku nepripomínalo poľské kostoly, namiesto tradičných drevených lavičiek stoličky akoby zozbierané z rôznych domácností. Krajčír tak strihá, aby mu vystačila látka. Pravdepodobne farár nie je bohatý. A možno je málo veriacich, ktorí by mohli prispieť na faru, pomyslela si. Napravo pri vchode, na stolíku ležali starostlivo poukladané časopisy s náboženskou tematikou. Očami zavadila o poľské názvy a vysoké ceny. Zo zvedavosti začala listovať. Skôr než prečítala prvú vetu, z bočných dverí vyšiel muž v reverende.

„V čom môžem pomôcť?“ opýtal sa.
„Ste farár?“ pozrela sa vyľakane.
„Som,“ prezradil svoje meno a priezvisko. Povedala mu, ako a odkiaľ sa ocitla v Slough, zaliali ju slzy.
„Dieťa moje, neviem a nemôžem ti pomôcť. Pre teba a tvojich priateľov najlepšie bude, keď si zbalíte veci a vrátite sa domov. Nie je to miesto pre vás a určite nie pre teba. Si taká chudá a jemná,“ povedal jej, keď si ju vypočul.
„To neprichádza do úvahy,“ prerušila ho.
„Prečo?“
„Lebo nemáme peniaze. Boli sme okradnutí, nemáme ani libru. Už niekoľko dní som nič nejedla,“ upierala naňho zrak, akoby očakávala, že sa jej dá najesť.
„Ani v tom ti nepomôžem. Vo fare nespravujem kuchyňu. Vieš, čo by sa tu dialo? Takých ako ty sú v Slough tisícky.“
Všimla si, že farár je čoraz netrpezlivejší.
„Nepoznáte niekoho, kto by nám podal pomocnú ruku? Hoci nie všetkým. Keby som dostala prácu, pomohla by som priateľom, kým by nezačali pracovať. Dôležité je, aby sme mali aspoň na skromné jedlo a druhý dom. Tam, kde bývame, nás čaká nešťastie,“ jej očiam akoby začali chýbať slzy.
„Bohužiaľ, nemôžem pre teba urobiť nič. Nedám ti prácu ani bývanie. Dobre ti radím. Choď odtiaľto preč, kým môžeš.“

Tieto slová potvrdili jej podozrenie: farár určite vedel, čo si ona nanajvýš domýšľala. Pocítila strach, nechuť a roztrpčenie. Nechcelo sa jej veriť, že kňaz bol až taký necitlivý. Veď musel mať kedysi vnuknutie, zasvätiť sa Bohu ako služobník, v jeho mene aj ľuďom. Jeho misia v slzavom údolí – pomáhať a pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú – bola určená zhora. A on rozpačitý chcel, aby Jola čo najrýchlejšie zmizla. Žeby sa niekoho bál?
„Nemusíte so mnou strácať čas. Pánboh zaplať.“
„Pánboh pomáhaj,“ vydýchol si.

Odchádzala utrápenejšia, než sem vošla. Kráčala do centra, načúvala rozhovorom okoloidúcich. Chcela naďabiť na Poliakov. Najskôr u nich nájde pomoc. Keď začula rodný jazyk, naradovaná sa diskutujúcej trojke takmer hodila okolo krku. Nepomohol jej však kňaz ani tri indivíduá, ktoré hľadeli na ňu ako na postihnutého vyvrheľa. Škoda, že ju tak vnímali. Od strachu už asi strácala intuíciu, čo jej ako cenný dar pomáhala odhadnúť ľudí.
Dostala sa do štvrte, kde vlastníkmi väčšiny domov boli Indovia. V oknách domcov hľadala tabličky s nápisom To Let. Zrak jej pritiahla príjemná tvár muža v strednom veku, vychádzajúceho z domu oproti. V charakteristickom indickom odeve kráčal k bráne. Neponáhľal sa. Medzi prstami žmolil farebné korálky ruženca. Modlil sa. Mala dojem, že si vyšiel na prechádzku, nechcela mu prerušiť modlitbu. Keď po chvíli prestal a začal sa rozhliadať, nesmelo k nemu podišla.

„Prepáčte, hľadám bývanie pre sedmičku Poliakov, pre seba a šiestich chlapcov. Nemáte voľné miesto? Možno poznáte niekoho v okolí, kto by nás prípadne prijal pod strechu,“ usilovala sa mu úsečnou a akoby poľskou angličtinou vysvetliť situáciu, pomohla si gestami.
„Môj syn prenajíma Poliakom izby. Od nich vie po poľsky, ja len trocha,“ zazneli slová, čo boli balzamom.
„Môžem ísť za ním?“
„Teraz nie, je v práci. Vráti sa o šiestej. Príďte, prosím, neskôr. Určite niečo bude. Jeden dom je obsadený dvoma vašimi rodákmi. Tri izby sú prázdne, akoby pre vás. Dve trojposteľové a jedna pre jednu osobu,“ usmial sa muž. „Dobre hovoríte po anglicky.“
„Naučila som sa niekoľko základných fráz, aby som sa dohovorila. To je všetko, ďakujem. Ďakujem vám pekne. Kde nájdem vášho syna po šiestej?“
„V tomto dome. Bývame spolu,“ ukázal rukou.
„Ďakujem. Určite sem prídem. Dovidenia,“ cítila na sebe jeho pohľad, keď odchádzala.
Pozrela sa na hodinky. Blížila sa štrnásta hodina.
Rozhodla sa, že sa vráti do domu a obdaruje nádejou chlapcov, s ktorými sa delila o nešťastie v Anglicku. Tešili sa všetci.

Bola hladná. Zásoby vifoniek a polievok do hrnčekov sa minuli. Už päť dní nemali čo jesť. Na prázdny žalúdok vypila ďalšiu kávu. Jedine jej mali dostatok. Smiali sa, keď počuli jej prelievanie v črevách. Januš vbehol do obývacej izby ako víchor. Víťazoslávne ukázal balík rezancov. Našiel ho, keď sa prehrabával v ruksaku. Nedokázali uveriť svojmu šťastiu. Kategorický zákaz vchádzať do kuchyne, ktorý si vynútil Januš, im naštartoval slinné žľazy. Na revanš mu nakázali hvízdať alebo spievať. S pískaním mal problém, aj jemu intenzívne pracovali slinné žľazy. Jednako rezance poctivo dovaril a rozdelil ich na sedem rovnakých porcií. Mlčky jedli, s ohromnou pietou a slzami na krajíčku. Jola každé sústo prežúvala starostlivo a dlho, vyžívala sa v chuti nemastnej-neslanej cestoviny ako v najvyhľadávanejšom chode z kráľovskej kuchyne. Ledva prežula dve lyžice.

„Dúfam, že táto porcia mi vystačí na týždeň. Nemusela by, no musí. Mám taký scvrknutý žalúdok, že ešte dlho bude tráviť prebytok jedla, aký som mu dnes dožičila,“ poznamenala a najedená na prasknutie vstala od stola.
„Už ideš?“ opýtal sa Jacek.
„Pravdaže, teraz sa po takej hostine vrátim raz‑dva,“ poklepala ho po pleci.
„Čakáme na telefonát.“
„Jasné, len nezaspite od prejedenia.“
„Žartuješ?“
„Nemám to v úmysle. Keď je Poliak hladný, tak je zlý, a keď je najedený, chce sa mu spať. Nepoznáte príslovia?“ vyšla spokojná.

Keď sa blížila k domu, čo ich mal ochrániť, bolel ju žalúdok. O bolesť sa postarala nielen cestovina, ale aj nadbytok kávy a nervozity. Jola mala ruky vlhké, ústa suché. Pri dverách nebol hlučný zvonček, čo by narušil pokoj domácich. Vo výške jej očí sa nachádzalo klopadlo v tvare lotosu. Zaklopala a dúfala, že ho nevyužila nadarmo. Páčil sa jej jeho tajomný, pritlmený zvuk. S malou dušičkou načúvala krokom. Skôr než zhodnotila prevahu klopadla nad zvončekom, objavil sa vo dverách mladík. Nepochybovala, že má do činenia so synom popoludňajšieho diskutéra. Bol fešák ako otec, podobal sa naňho na nerozoznanie. Usmial sa na ňu bezchybnou bielobou zubov a pozval ju dovnútra. V dome voňalo čerstvo vareným obedom. Jej črevá besneli vlnivými pohybmi, akoby sa zúčastňovali behu na sto metrov. Majstrovstvá sveta i zápis do Guinessovej knihy rekordov by mali zaručené.

„Čakal som na vás. Ubytovanie, čo hľadáte, môže byť o týždeň? Jeden dom bude celkom voľný. Mali by ste prepychové podmienky. Izby, o ktorých vravel otec, som pred polhodinou prenajal Pakistancom. Prišli a zaplatili dopredu na dva týždne. Keby som to vedel skôr, podržal by som to.“
Podlomili sa jej nohy. „Je mi strašne, ale musíme mať strechu nad hlavou ešte dnes. Proste ešte dnes musíme utiecť odtiaľ, kde sme ubytovaní. Hrozí nám nebezpečenstvo. Bojím sa. Vymyslite niečo, prosím,“ chvel sa jej hlas.
„Čo už, nie som vstave pomôcť vám hneď teraz, hoci by som neviemako chcel. Nemám nijakú náhradu. Je mi ľúto,“ dotkol sa jej pleca.
„Aj mne. Pôjdem už,“ pohla sa ako dobitý pes so skrčeným chvostom.
„Keď nič nenájdete, príďte, prosím, o týždeň,“ povedal, keď prekročila prah domu.
„Ďakujem. Musím niečo nájsť, inak zahynieme. Dovidenia,“ kráčala k bránke.

Jeho oči čierne ako uhoľ boli smutné. Ten človek jej totiž chcel pomôcť. Vyčítala si, že namiesto aby zostala pri dome a čakala, kým sa z práce nevráti jeho majiteľ, odišla na niekoľko hodín preč a prišla sem neskoro. Triasla sa ako huspenina, v ušiach jej šumelo. Cievy nestačili prečerpávať krv. Bola viac než zúfalá, cítila, ako stráca všetku energiu. Kráčala, vlastne sa nevoľky vliekla ako balón riadený šnúrkou a závanom vetra. Dopredu, bez cieľa, čo najďalej. Rozplakala sa.

Bože, pomôž mi, volala v mysli. Chcela kričať, ale zvyšky hanby a rozvahy jej akoby prikázali, aby si sadla na múrik pri druhom dome a upokojila sa. Napokon schovala tvár do dlaní, čoraz hlasnejšie vyla ako ranené zviera. Nevšímala si chodcov ani zízačov, kašľala na to, čo si o nej pomyslia. Keď ju ktosi osloví, tak nie z iného dôvodu ako z čistej zvedavosti.

„Prečo tak plačeš? Čo ti je? Kto ti ublížil?“ prihovoril sa jej po poľsky muž okolo štyridsiatky.
„Prečo sa pýtaš? Aj tak mi nepomôžeš. Nikto mi nepomôže,“ vyslabikovala a nadvihla zrak.
„Odkiaľ berieš tú istotu?“ pozrel na ňu prekvapene.
„Lebo všetko sa v poondiatom Anglicku sprisahalo proti mne,“ vykríkla v bezmocnej ľútosti nad svetom a ľuďmi.
„Pomaly. Azda nie všetko naraz. Vysúkaj konečne, čo sa stalo,“ chystal sa ju objať, ale jej pohľad ho uzemnil.
„Hľadám bývanie. Musím utiecť odtiaľ, kde som. Mám obavy, že ma chcú zabiť. Nemôžem sa tam vrátiť, nemôžem! Rozumieš?!“ odvrátila hlavu.
„Chápem,“ opäť ju chcel privinúť, ale neodvážil sa.
„Čo mám z toho, že ma chápeš? Potrebujem pomoc, a nie pochopenie.“
„Počúvaj, zapíš si telefónne číslo, kam zavoláš. Chlapík sa volá Gregor a pomáha Poliakom v bezvýchodiskovej situácii. Myslím, že by mohol pomôcť aj tebe. Najprv sa však upokoj, pretože nedokážeš hovoriť výrazne a s rozvahou. Tvoj bľabot v telefóne bude nezrozumiteľný.“ Vyhľadal číslo v notese, aby si ho zapísala.

Trasúcou rukou odzipsovala kabelku, vytiahla si mobil a zapísala číslo. Jej neznámy vykupiteľ overil správnosť zápisu a pokračoval: „V nijakom prípade neprezraď, že číslo máš odo mňa.“
„Ako mám prezradiť, od koho je, keď ani neviem, ako sa voláš?“ utrela si slzy.
„Moje meno nepotrebuješ, ale dotyčný ťa môže poprosiť, aby si opísala, ako vyzerám. Vymysli si čokoľvek, len aby si nedomyslel, že som to bol ja. Ináč ti nepomôže.“
„Prečo?“ pozastavovala sa nad správaním muža. Bol pre ňu ako slamka pre pasažiera na potápajúcej sa lodi.
„To nemusíš vedieť. Pamätaj si, čo som ti povedal,“ odišiel tak rýchlo, ako sa zjavil.
Keď sa jej na ulici prihovoril, iba to predstieral, alebo chcel skutočne pomôcť? Nechápala, že dostala len tak telefónne číslo na tajomného známeho. Je správne, alebo si z nej vystrelil? Prečo mu záležalo na tom, aby zostal v anonymite? Pretvaroval sa, lebo ho platili za nadháňanie zúfalcov, dobrých akurát na to, ako ich oholiť? Alebo mal s Gregorom staré nevyrovnané účty a bál sa, že pre ňu ho dostihne a bude ich chcieť vyrovnať? Vyčítala si nerozvážnosť a samej seba sa pýtala, či sa neponára do stále väčšieho bahna. Zmätok v hlave narastal.

Nadvihla sa z múrika a pobrala k štvrti, kde bola ubytovaná. Niekoľkokrát sa nervózne obzrela, či ju náhodou neprenasleduje neznámy štyridsiatnik. Nebolo po ňom ani stopy, s úľavou si vydýchla. Zapamätala si črty jeho tváre pre prípad, keby sa ich cesty skrížili. Už sa nezaťažovala otázkami, čoho a prečo sa bál. Hľadala zátišie, aby sa upokojila a zatelefonovala človeku, ktorý mal ukončiť jej príšernú etapu života na ostrove. Priblížila sa k zastávke, odkiaľ pred chvíľou odišiel autobus, do ktorého nastúpili čakajúci pasažieri. Sadla si pod prístrešok, zapálila cigaretu. Nevedela sa sústrediť, myšlienky sa rozutekávali rýchlosťou svetla. Rátala do desať, znova a znova. Tentoraz počítanie nepomáhalo. Postupovala správne, keď spolubývajúcim objasnila vlastné obavy? Pravdepodobne ako žena nevhodne zvážila fakty. Žeby ich nafúkla? Jej kolegovia pristali na to, že zdrhnú z hrozného domu. Ale súhlasili s jej dôvodmi, tušili ohrozenie ako ona? Mala pochybnosti a strach, že niekedy jej vytknú útek. To sa mohlo aj nemuselo stať. Pomôž si, človeče, aj pánboh ti pomôže, pomyslela si.

© Vydavateľstvo Pectus

Autor: Marta Świderska-Pelinko, vydavateľstvo Pectus

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 124
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 9 264
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 720
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 784
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 726
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 507
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 2 986
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 185
  2. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 22 457
  3. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 692
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 646
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 765
  6. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 142
  7. Martin Sukupčák: Ako SPP distribúcia okráda občanov 9 482
  8. Ján Šeďo: Súhlasím s Tarabom, problémy začínajú, jeden už nakupuje v L. Mikuláši. 8 308
  1. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  2. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu