„Dnes skutočne nikomu nejde o krk... a predsa porušiť názorovú lojalitu, napríklad voči šéfovi, či inému mocnému, ktorý zo zásady viesť dialóg nechce..." V tejto nedopovedanej vete protagonistky hry Dych Lukavických zápiskov v bratislavskom klube Ticho & spol. (najnovšie smerujúcom k názvu Staromestský klub 10 x 10) možno nájsť jednu z motivácií autorky a dramaturgičky Viki Janouškovej, ktorá do divadelnej podoby previedla text Hany Ponickej. Fascinovalo ju nielen uvedomenie si „precízne popísaného procesu, ktorý vyvádza človeka z apatie cez priznanie si vlastného porušovania hodnôt až k postaveniu sa voči zlu presahujúceho sily jednotlivca", ale aj prekvapujúcej absencie týchto mechanizmov u ľudí aj v dnešných, posttotalitných podmienkach.
Lukavické zápisky vznikali na mlyne pri Sliači, kam sa počas normalizácie uchýlila nepohodlná spisovateľka, neváhajúca odsúdiť okupáciu v auguste 68. Z bohatého spomienkovo-denníkového materiálu sa Janoušková sústredila na rok 1977. Teda na rok Charty 77, následnej Anticharty a zjazdu spisovateľskej organizácie, na ktorý si Ponická chystala kritický príspevok. Hoci tam nakoniec nesmel odznieť, autorku aj tak pripravil o členstvo vo zväze a ešte rozšíril škálu jej perzekúcií.
Predstavenie je zložené z inscenovaných úryvkov z knihy, autorských úvah a z reproduktora znejúcich spomienok jej blízkych - prítomnosť niektorých na premiére až dojemne znásobovala pôsobivosť zvukových dokumentov. Sile textov sa podriadila jednoduchá scéna i striedme herectvo Aleny Horňákovej, pendlujúcej medzi postavou Ponickej a rozprávačkou glosujúcou konanie spisovateľky i naznačujúcou aktuálnosť jej odkazu. Koncentrovaná inscenácia (potrebne) mrazivo naplnila koncepciu divadla faktu, vzácne dbajúcu na pamäť národa.
