Školstvo nám do hláv vtĺkalo dátumy, vojny, občas aj prímeria a zúfalo premenlivé mapy farebných štátnych útvarov. Osnovy budili dojem, že jedine to je materiál, z ktorého sú dejiny. Dnes už majú historici niekoľko pohľadov a ani história nie je jedna a jediná.
Pod povrchom všetkých oficiálnych dôležitých medzníkov, v rytme každodenného života, plynú takzvané dejiny malé. Môžeme si predstavovať osvieženie, akým na konferencii vedcov dokáže byť história splachovania, sexu, módy alebo, napríklad, gastronómie.
Ešte viac prekvapivé, poučné aj zábavné bude, ak medzi jednými a druhými dejinami vyznačíme spojnice, ako to robí režisér Peter Kerekes. Cez žalúdok okrem lásky totiž idú aj dejiny, čo znamená, že sa z filmu dozvieme čosi o ich pozadí.
Aké menu mali sovietski okupanti, klobásy a ich úloha v maďarskej revolúcii, ako správne stolovať vo vojenskej ponorke a mnoho iného. Je to výnimočný film. Roky plynú a pamätníci pred kamerou spomínajú.
Napríklad banalita, akou je chlieb, priblíži fronty druhej svetovej vojny omnoho lepšie ako najlepšie učebnice. Upečený pekármi Wehrmachtu býval čerstvý a chrumkavý, v Leningrade, keď ho obliehali, zase čierny a tvrdý.
Iný je príbeh pekára z koncentračného tábora, ktorý chcel chlebom otráviť nenávideného dozorcu. Po rokoch filmárom priznal, že by neváhal a urobil to opäť. Sú tu príbehy ľudí, chutí, aj životy zomleté dejinami, ako sa melie fašírka.
Kerekesov film vznikol v koprodukcii troch krajín, a dva roky po premiére má za sebou viac cien. Pretože aj klišé hovorí, že sýty hladnému neverí (ani nevarí), škoda sa nepresvedčiť a v televízii ho premeškať.
