Na začiatku býva slovo, dramatický text a na konci premiéra. Ako vzniká divadelné predstavenie divák bežne nevidí. 14. apríla bola v bratislavskom Divadle Aréna premiéra inscenácie 33 variácií. My sme boli pri tom a mali možnosť niekoľko týždňov sledovať, ako postupne naberá obrysy.
„Baví vás to aspoň trošku?“ spytuje sa herečka Zuzana Fialová po jednej z marcových čítačiek v podkroví Divadla Aréna a sama dodá odpoveď: „Ja si myslím, že divákov musia skúšky nudiť. Veď aj dnes to muselo vyzerať, že sme nič nespravili a nepohli sa z miesta.“ V skutočnosti to nuda nebola, ale nepredbiehajme.
Pred troma rokmi mala na Broadwayi v New Yorku premiéru hra 33 variácií dramatika Moisésa Kaufmana. Vo veľkej divadelnej úlohe sa v nej po dlhšom čase opäť predstavila Jane Fondová, hra sa stala sa hitom, získala niekoľko cien.
Slovenských 33 variácií v réžii Martina Čičváka ako hlavnú postavu privádza na scénu Emíliu Vášáryovú v bratislavskom Divadla Aréna. My sme chceli vysledovať, čo to všetko vyžaduje. Aké boli prípravy?
Broadway v Aréne
Vraví sa, že publikum obľubuje akrobatov za ich kúsky, ale už menej rado vidí modriny z tréningu. Ani pre herca nemusí byť príjemné odhaliť, čo všetko obsahuje intímny proces, akým je skúšanie. No napriek tomu, že azda platí, že kto má rád divadlo, nemal by sa nikdy pozerať, ako ho pripravujú (aspoň o fastfoode a novinách to platí určite), my sme sa pokúsili priblížiť, ako celá inscenácia vzniká.
„Nie je to Čechov ani Shakespeare, predsa len, je to ľahšia broadwayská hra. Má však svoje čaro a obrovské kvality,“ vysvetľuje Martin Čičvák.
Príbehy sú vlastne dva a oba spája zvláštny motív: banálny valčík. Hlavná postava, muzikologička Katherine Brandtová ho skúma a nedokáže porozumieť, ako je možné, že Ludwig van Beethoven toľko rokov života venoval jednej nevýznamnej skladbe.
Súčasne s tým sledujeme iný, intímnejší príbeh. Postupne sa dozvedáme o smrteľnej chorobe Katherine a vidíme, ako sa zbližuje so svojou dcérou. „Kombinácia dvoch príbehov umožňuje na javisku trochu čarovať, takže sa motívy stretávajú a vytvárajú nové významy,“ vysvetľuje dramaturg Martin Kubran.
Celý marec aj začiatok apríla sa skúša ešte bez scény - v komorných
podkrovných priestoroch. Na snímke Ľuboš Kostelný
Dva rôzne časy
Inými slovami, nič jednoduché. Na javisku sa v rôznych priestoroch aj časoch pohybuje sedem postáv. V hre sa strieda a prelína súčasnosť aj Beethovenova historická Viedeň, scéna však zostáva nemenná a históriu nijako nedokresľuje. Situáciu teda modeluje javisková akcia.
Prvé skúšky bežia už od marca, no všetko sa začalo omnoho skôr. Prečo tento titul, prečo práve Divadlo Aréna? Už scéna, jej zameranie a jej publikum vopred predurčujú okruh textov, ktoré divadlo vyhľadáva.
Vo veľkých divadelných centrách ako Broadway, či v nemeckom prostredí vzniknú ročne stovky zaujímavých titulov. Dôležité je, nájsť si k nim cestičku, vysvetľuje dramaturg Kubran: „Slúžia na to informačné centrá, no potrebný je trochu aj čuch, aby ste sa dohrabali k tomu, čo potrebujete.“
O čom bude hra
Nasleduje prípravná fáza. Režisér a dramaturgovia (Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková) donekonečna čítajú a analyzujú text. Prichádzajú na dve veci. Formulujú interpretáciu - o čom zhruba inscenácia bude - a kto ju bude hrať. „Obsadenie robí vyše štyridsať percent celej práce,“ hovorí Čičvák. „Je prvým režijným aktom a obsahuje výklad hry. S konkrétnym hercom dáte riadkom textu telo a tvár, ktoré už nebudú iné.“
Divadlo Aréna má však jednu zvláštnosť - nemá stály súbor. Funguje ako divadlá typu stagione, teda inštitúcie a priestory, ktoré na každý konkrétny projekt najímajú umelcov zvonku. To, čo je napríklad vo Francúzsku bežné, patrí u nás k výnimkám a má plusy aj mínusy. Aby vstúpil do projektu, treba každého z hercov prehovárať osobitne. A až potom hercov diár potvrdí, či bude na skúšanie čas.
„Najťažšie, samozrejme, je zladiť termíny,“ hovorí Čičvák. „Prvú sme asi pred rokom oslovili Emíliu Vášáryovú a potom sme k nej doobsadzovali ďalšie postavy.“
Keď sa pretnú dva časy, dva príbehy, a treba zladiť
súčasnosť a minulosť. Vpravo herec Peter Šimun
Obsadenie
Rozhodujúca pre Emíliu Vášáryovú bola hudba, ktorá ju baví, patrí k jej koníčkom. „Inak je hra zložitá, ale zaujímavá. Charakter ponúka veľa možností a mne sa páči, že je v nich aj humor,“ hovorí. Jej dcéru Claru si hrá Zuzana Fialová, s ktorou si Emília Vášáryová podobný vzťah odskúšala vo viacerých filmoch, seriáloch a inscenáciách. „Zuzka je aj v živote akoby mojou polovičnou dcérou. Je to vzácne a priateľstvo sa potom prenáša aj na javisko.“ hovorí Vášáryová.
Súčasnosť na javisku dopĺňa ošetrovateľ Mike (Luboš Kostelný) a doktorka Gertruda Ladenburgerová. (Eva Matejková). Obaja s angažmánom neváhali. Pre Kostelného sa už Divadlo Aréna stáva pomaly domovskou scénou, Eva Matejková má dobré skúsenosti s tunajším predstavením Mikve.
Historická Viedeň
Minulosť stvárňuje Beethoven a jeho suita – vydavateľ Diabelli (Peter Šimun) a skladateľov „manažér“ Anton Schindler (Martin Hronský). Prekvapením je samotný Beethoven, najmä jeho prízvuk v podaní rodeného Ukrajinca Jevgenija Libezňuka. Do skúšok sa zapojil neskôr pre niektoré povinnosti v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča a v Divadle Aréna skúša po prvýkrát.
Ako spomína, najprv sa preľakol: „Ako ja, človek bez sluchu a hudobného vzdelania, stvárnim skladateľa? Až kolegyňa ma upokojila že Beethoven bol hluchý, ja som tiež hluchý, takže spolu ladíme,“ žartuje Libezňuk.
Stostranový text hry Moisésa Kaufmana poznajú po týždňoch skúšania všetci naspamäť
Model sveta
Súčasne s obsadením dramaturgovia a režisér pokračujú a interpretujú text. Vzťah javiskového tvaru a textu je voľný. „Akokoľvek podrobne autor v texte uvedie, ako si danú situáciu predstavuje, text nikdy nie je obyčajným manuálom, ako ho inscenovať,“ vysvetľuje Martin Kubran.
Príklad: autor hry na mieste v dialógu píše postave, že má „odísť doľava“. Čo to presne znamená? Odíde do zákulisia? Alebo neodíde, zostane na scéne počúvať? Ak to vyhovuje režisérom zvýraznenej línii, môže postava namiesto „odchodu doľava“ vykonať aj niečo celkom iné, napríklad „spadnúť pod stôl a zostať ležať“. Vždy platí, že javisková situácia, konflikt, má prednosť pred textom.
Základom je stanoviť priestor, v ktorom sa bude odohrávať dej. Tento priestor je metaforou, podobou sveta. Do nej potom režisér umiestni hercov a nechá ich konať.
„Ten istý dialóg napríklad medzi milencami sa môže odohrávať na romantickom zámku, na diaľnici, na smetisku a vždy naberá odlišné významy. To je situácia, ktorú si ujasňujeme,“ hovorí Kubran. Následne situácii dávajú súradnice na javisku. Výsledkom je mizanscéna, čiže priestorové vyjadrenie vzťahov.
Až potom, keď je určené obsadenie a model výpravy, stretne sa celý tím Prečítajú spolu hru a model predstavia hercom. Následne začínajú budovať myslenie postáv. „Zámerne hovorím myslenie, to je v prvej fáze najdôležitejšie,“ zdôrazňuje Čičvák.
Prvé čítačky
3. marec 2011. V podkrovnej skúšobni Divadla Aréna sa začínajú prvé čítačky. Viac ako súvislé čítanie sledujeme voľnejšiu debatu s občasnou prestávkou na cigaretu.
Herci sedia za textom za stolom. Rozvíja sa prvý obraz hry. U lekára v čakárni sedí Katherine a jej dcéra Clara (Vojde Katherine s kabelkou... Zdá sa, že sa nachádza v čakárni). Autor píše „zdá sa“ upozorňuje režisér: „To nie je náhoda, ale znamenie, že prostredie netreba realisticky vykresľovať.“
Herci pri čítačkách stavajú takzvané vnútorné aranžmá, to, pri texte majú myslieť a cítiť. Konkrétne teraz je na debate vzťah matky a dcéry a jeho odtiene. Prvýkrát sa na javisku dotknú. Zahrať to ako etudu? Ktorú emóciu zvýrazniť a ktorú vynechať? Čo v ich vzťahu je základným problémom? „Zuzka, teraz, myslím, nekričíš,“ preruší režisér Zuzanu Fialovú. „Skôr si na matku nahnevaná permanentne.“
Prechod od čítania do priestoru. Správne gestá sa hľadajú v debate.
Čičvák – režisér a herečky Eva Matejková a Emília Vášáryová
Spolu k cieľu
To, čo sa javí, akoby herci s režisérom spolu iba hľadali, je samozrejme zložitejšie.
„S dramaturgmi vopred vieme, kam chceme dôjsť, pretože hru a jej architektúru máme v hlave,“ vysvetľuje režisér Čičvák. „Vec však musí vznikať v dialógu s hercom a je veľké šťastie, ak z toho herci majú radosť. Ak majú pocit, že sú do niečoho manipulovaní, alebo im je niečo proti srsti, skúšanie nemá zmysel.“
Dôležitosť spoločného výkladu potvrdzuje Zuzana Fialová: „Nikto z nás nie je pasívny, a to je fajn. No ťažké je, ak sa stretnú pri stole výnimočne tvrdohlavé osobnosti ako práve teraz. Často neviete, či z nás podvedome nejdú von osobné veci a niekedy si treba zahryznúť do jazyka. No práve to býva zmysluplné a vy niekedy prídete k poznaniu, že ste mali ustúpiť a práve druhého verzia bola lepšia.“
Konštruktívne hádky
11. marec 2011. Prebehli ďalšie skúšky, no ešte stále sme v skúšobni za stolom. Miesta bez sporných bodov herci narýchlo hovoria, opačný prípad trochu pripomína konštruktívnu hádku. Repliky herci ešte stále čítajú, alebo sa obracajú na šepkárku.
Cieľom nie je sypať slovíčka, ale fixovať emócie a významy, nájsť správny tón.
Dramaturg Kubran upozorňuje na drobnosť, v ktorej sa ohlasuje neskôr rozvinutý dôležitý motív: „Všimnite si, že Katherine dcére podvedome vyčíta presne to isté, čo Beethovenovi. Ona do poslednej stránky nemôže porozumieť, ako mohol odbiehať od jednej činnosti k druhej. Potom sa zrazu všetko spojí a skrz to pochopí aj dcéru.“
Zuzana Fialová priznáva, že ide o trochu iný text, než na aký je zvyknutá. „Nie je to príbeh vyrozprávaný veľa vetami, čo za sebou pekne nasledujú a divák ho priamo a postupne odkrýva. Aby sme našli tú správnu skratku pre diváka, musíme najprv nájsť ozajstnú cestu a potom sa vracať späť,“ hovorí a opatrne volí správne slová.
Na skúške inscenácie 33 variácií v Divadle Aréna. Zľava Ľuboš Kostelný
a Zuzana Fialová, v strede režisér Martin Čičvák, Martin Hronský, vpravo
Eva Matejková s Emíliou Vášáryovou
Od stola k pohybu
23. marec 2011. Stále sme v podkroví, no niečo podstatné je inak. Herci vstali od stola a prešli do priestoru. Samozrejme, zatiaľ bez scény, iba v skúšobni. Cieľom teraz je nachádzať priestorové vzťahy. Prítomní sa zhodujú, že prechod do priestoru od stola býva pre všetkých bolestivý. Nie vždy funguje predtým fungujúce riešenie a vtedy treba hľadať nové.
„Keď sa ide do priestoru, už sa hľadá žáner a štýl,“ hovorí Čičvák. „A ten sa vždy hľadá od piky, pretože divadelná hra je unikát, časopriestor s inými postavami, kde plynie iný čas. Napríklad Čajka aj Višňový sad, hoci obe hry od Čechova, sú dva rôzne svety a pri prechode do priestoru začínate odznova.“
Terapia cvičením
Sme v scéne fyzioterapie. Ošetrovateľ Mike a dcéra Clara spolu naťahujú muzikologičku Katherine, u ktorej sa už prejavuje degeneratívna choroba.
Cieľom teraz je načasovať gestá: aké pohyby nasledujú za sebou, kedy komu skĺzne ruka a kedy sa postavy navzájom letmo dotknú. Debata už otvára praktickejšie veci, napríklad, či hercom vyhovujú rekvizity.
„Ak zvládneme mizanscénickú štruktúru, mali by sme vidieť, ako sa témy sčítajú,“ vysvetľuje režisér Čičvák. „Vidíme šesť-sedem ľudí na javisku, každý je v inej situácii, čase, priestore, ale aj tak nejakým spôsobom pracujú na jednej výpovedi. Je to ako pozerať sa na ruky, ktoré hrajú na klavíri a počuť k tomu hudbu.“
Ešte stále skôr ako súvislejší celok inscenácie vidíme najmä fragmenty a debaty. Zmení sa to o týždeň, keď herci vkročia na reálnu scénu. Pre všetkých to bude ďalší náročný zlom a aj prípravy naberú obrátky: skúšať sa bude každý deň vrátane víkendu a posledné dni pred premiérou dokonca dvakrát denne.
Kým Jevgenij Libezňuk hrá skladateľa Ludviga van Beethovena,
Martin Hronský sa predstaví ako jeho sekretár Anton Schindler
Prvýkrát na scéne
8. apríl 2011, deväť hodín ráno. V Divadle Aréna je rušno. Reproduktory do zákulisia nesú útržky Beethovenovej Missy Solemnis. O chvíľu sa začínajú kostýmové skúšky. Prvýkrát sa na javisku spoja všetky divadelné zložky: herci, ich masky a kostýmy, scéna, svetlo a zvuk. Súčasťou predstavenia bude aj krátka videonahrávka.
Vzadu v maskérni sa medzitým Jevgenij Libezňuk mení na skladateľa Beethovena. Predlohou nebola iba čítankovo strapatá podobizeň génia, ktorá visí na stene.
„Ako bude vyzerať ten-ktorý herec, určuje Marija Havran, kostýmová výtvarníčka, podľa ktorej návrhov pracujeme,“ hovorí maskérka Aloizia Haladová. „Líčenie dotvárame podľa kostýmu. Preštudujeme hercovu tvár, dohodneme sa, s čím súhlasí. Nie každý znáša napríklad lepidlo na brady a fúzy. Beethoven má byť alkoholik, tak sme mu posunuli líca, a samozrejme, parochňu, ktorú ešte prestriháme.“
Obrovský tunel
Najväčším prekvapením je scéna. Javiskom prechádza obrovský, postupne sa zužujúci tunel z lesklých kovových elíps Komorné vyznenie hry odrazu dostáva ohromujúci nádych hi-tech.
Uprostred scény je mólo v tvare kríža, po ktorom neisto korzujú herci. Je trochu šikmé. Emília Vášáryová tvrdí, že si bude žiadať špeciálne topánky. Ľuboš Kostelný o scéne hovorí, že je výtvarne prisilná a hercov prebíja. „Mne sa páči, nemôžem si pomôcť, ale zase, viete, že mám trochu väčšinový vkus,“ žartuje Zuzana Fialová.
Autor scény, rakúsky scénograf Hans Hofer, neskôr na tlačovej konferencii poďakoval hercom, že prijali scénu ako výzvu, pretože je jasné, že im situáciu na javisku neuľahčuje. Ďalej vysvetlil: „Scéna pripomína kanál zrodenia aj vynútenú cestu životom. Ležiaci kríž je symbolom utrpenia jedného človeka. Kovový korzet, ktorý ho obopína, má zvláštny efekt – ľudia sa v ňom javia malí alebo veľkí podľa toho, v akom bode perspektívy sa nachádzajú. Ľudia, ich osudy sa stretávajú vo veternom kanále, pokusnej situácii. Je to aj určitý druh časového tunela.“
Laik sa teraz môže pýtať ako vlastne scéna vzniká. Zo spolupráce scénografa a režiséra vzídu návrhy, nad ktorými zasadnú výrobné zložky divadla a stanovia materiálovú i technologickú náročnosť. Nasleduje séria takzvaných výrobných porád, po ktorých sa pristupuje k výrobe. Ideálne je, ak sa o ňu režisér a herci nestarajú - výrobný a inscenačný proces sú dve rôzne, na sebe nezávislé veci.
Röntgenové snímky ohlasujú smrteľnú chorobu hlavnej postavy.
Na hercov dozerá dramaturg Martin Kubran (vľavo)
Hudba ako postava
Teraz lepšie vidíme, vlastne, počujeme, že hercov je na scéne viac. Nie je zveličením povedať, že znejúca živá hudba sa v predstavení stáva ďalšou postavou,. Na klavíri hrá Vlado Šarišský prezývaný Slnko. „Je úžasný profesionál,“ pochvaľuje si Emília Vášáryová a spomína na podobnú úlohu hudby v inscenácii Maria Callas, ktorú hrala v Slovenskom národnom divadle. „Ak sa na scéne nesmiete dať ničím vyrušiť a nesiete bremeno, hudba veľmi pomáha. Koncentruje ma aj upokojuje.“
Pôsobí to zvláštne. Sledujeme predstavenie, akoby sa postupne skladala skladačka a vidíme útržky, ako dávajú zamýšľaný zmysel. Na záver sa ladia technické detaily. Načasovať lepšie nástupy a odchody. Požiadavka, aby technici nalepili na zem biele pásky. Fotografie hercov pre bulletin. Zajtra je prvá generálka, o šesť dní premiéra.
Posledná generálka
13. apríl 2011, posledná generálka. Nervozitu v divadle môžete nahmatať a krájať. Teraz je posledná šanca doladiť problémové miesta, pretože večer už je predpremiéra pre sponzorov.
Na scéne sa pohybuje už len ten, kto patrí k deju. Herci sa ešte očividne šetria a nehrajú naplno, ale to, čo máme pred sebou, už je kompletná inscenácia, jej dve dejstvá. Viditeľné chyby sa vyskytnú najmä v načasovaní: neskoré a skoré nástupy, meškajúce svetlá. Detail, ako je stolička odložená na nesprávnom mieste, môže spôsobiť, že drhnú nasledujúce obrazy.
Po poslednom obraze nasledujú pripomienky, ktoré si režisér zaznamenával počas generálky. Teraz je to on, kto je na javisku, herci sú v hľadisku. „Loď pomaly pláva do cieľa,“ prirovnáva Martin Čičvák, „A nie je to Titanic.“ Ďalej hercov prosí, aby do jednej intímnej scény nevnášali náznaky sexu. Pozor, z inej scény sa trochu vytratila sebairónia. Poznámka pre klavír: valčík na tomto mieste skrátiť. A tak ďalej.
Prvýkrát na scéne, prvýkrát v maskérni. Beethovenova
parochňa je veľmi hustá a treba ju prestrihať
Pred premiérou
Pripomienky sa končia a prichádza čas opýtať sa hercov na pocity pred premiérou. Ľuboš Kostelný sa smeje, že je veľmi unavený na to, aby mal ešte pocity. „Vždy zhruba týždeň pred premiérou príde fáza, keď majú všetci pocit, že to celé bude hlúposť a katastrofa. Potom, po hystérii, sa odrazu stane, že to na javisku do seba všetko zaklapne. Ani neviem, ako sa to stane,“ hovorí.
Pre Emíliu Vášáryovú bol najnáročnejší týždeň pred premiérou, keď sa herci museli zžívať so scénou. Priznáva, že zložitá hra, ako je táto, by pokojne zniesla ešte týždeň skúšok.
Sama má pred premiérou vždy skôr neutrálne pocity. „Jednak je to veľká únava a potom zvedavosť, čo si divák z inscenácie vezme. To však dokáže určiť len ten, kto na nej pracuje. Kritici, čo potom o predstavení napíšu tri vety, často ani nevedia, koľko práce za tým bolo.“
Konečne premiéra
14. apríl 2011. Herci sa klaňajú a Divadlom Arénou znie potlesk. V angličtine to nazývajú standing ovations. Napokon mal Ľuboš Kostelný pravdu, všetko do seba zaklaplo a chyby, ak sa predsa stali, neboli z tých, aké si všimne divák.
„Na premiéru sa tešia režisér aj divák, lenže obaja z iného dôvodu,“ uzatvára dramaturg Martin Kubran. „Pre diváka je to začiatok, pre nás zase niečo končí. Odteraz hra žije svojím životom.“ Presvedčiť sa o tom môžete v Divadle Aréna. A čo bolo potom? Po úspešnej premiére úspešný raut. Lenže to už býva o inom.
Tunel života alebo sci-fi? Scéna Rakúšana Hansa Hofera je
pôsobivá a netradičná, no náročná pre hercov a ich pohyb
Klavírna hudba nielen podfarbuje dialógy, Vladimír Šarišský –
prezývaný Slnko – je plnohodnotnou postavou inscenácie
Posledná generálka. Režisér Čičvák využíva posledné šance na úpravy
Tlačová konferencia v strese pred premiérou.
Posledné dni sa skúša nadoraz – ráno aj večer
Hudobný vydavateľ Anton Diabelli (Peter Šimun)
napísal banálny valčík, ktorý posadol Beethovena
33 variácií je prvou hrou, ktorú Zuzana Fialová
naskúšala po výbuchu a zranení v Moskve
Klaňačka po premiére. V tejto chvíli je zavŕšená niekoľkomesačná
práca celého tímu. Starší pán v strede je rakúsky scénograf Hans
Hofer, autor netradičnej scény pre 33 variácií
Záverečné standing ovations. Toto sú tí, pre
ktorých sa všetko pripravovalo - diváci
