Hoci spoločný český a slovenský pavilón v benátskych parkoch Giardini v tomto roku patrí českému sochárovi Dominikovi Langovi, 54. ročník bienále výtvarného umenia (4. júna až 27. novembra) nezostane bez našej účasti. Okrem Romana Ondáka, ktorý sa predstaví v areáli Arsenale, určenom na individuálne výstavy, zúčastnia sa na bienále aj ANETTA MONA CHISA a LUCIA TKÁČOVÁ. V sekcii národných expozícií budú vystavovať svoj projekt v pavilóne Rumunska.
So zreteľom na to, že Mona Chisa má rumunské aj slovenské občianstvo a obe na umeleckej scéne vystavujete vo dvojici, sa vaša účasť pod rumunskou záštitou dá pomerne ľahko vysvetliť. Aká však bola samotná cesta na bienále?
„Vlani nás oslovili kurátori Maria Rus Bojan a Ami Barak, aby sme si pripravili projekt pre rumunský pavilón. Výberové konanie sa uskutočnilo v decembri, no a komisii ministerstva kultúry sa náš projekt pozdával najviac.“
Je úplne nový, alebo vychádza z niektorých vašich predošlých prác?
„Téma celej prezentácie v rumunskom pavilóne, kde s nami vystavuje aj Ion Grigorescu, je performing history. Všetky diela, ktoré tam budú vystavené, sa teda nejakým spôsobom dotýkajú histórie, jej prepisovania, znovazažívania, zapamätávania a zabúdania. My dve budeme mať v pavilóne dve práce, obidve sú síce vytvorené špeciálne pre túto príležitosť, ale nadväzujú na naše staršie veci a pokračujú v línii nášho rozmýšľania.“
Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa.
To je aká línia?
„Obe patríme ku generácii, ktorá sa musela naučiť zabudnúť naučené a objaviť nové verzie sveta a jeho minulosti. Pravdepodobne tento zlom spôsobil našu principiálnu nedôveru v inštitúciu histórie, pamäť a písané slovo ako také. To, ako rozmýšľame o svete, sa vždy filtruje cez naše skúsenosti, cez to, že sme dve, ženy, Východoeurópanky, umelkyne. Už dlhší čas hľadáme spôsoby, ako sa vymaniť zo štruktúr, ktoré nás zväzujú, a ako umožniť, aby každý mohol meniť usporiadanie sveta priamo zo svojej postele.“
Ako to chcete dosiahnuť?
„Zaoberáme sa vymýšľaním dočasných autonómnych zón, odhrabávaním kostier skrytých za štruktúrami moci a hľadaním neviditeľných žien. Všetky tieto veci sa budú odrážať aj v našich prácach pre Benátky.“
Vaším spoločníkom je Ion Grigorescu, môžete tohto umelca trochu bližšie charakterizovať?
„Grigorescu má dôležité miesto na rumunskej aj medzinárodnej scéne, ako aj v dejinách umenia. Jeho pohľad na tému výstavy je iný ako náš, introvertnejší, idúci priamo na podstatu, Ion nevníma žiadnu hranicu medzi umením a životom. Je to fascinujúca osobnosť, má neuveriteľne silnú auru, i keď pôsobí skoro nehmotne, akoby zároveň bol, aj nebol.“
Aký je to pocit reprezentovať na benátskom bienále inú krajinu, hoci v prípade jednej z vás je „iná“ len spolovice?
„To, že budeme vystavovať v rumunskom pavilóne, je nezvyčajná situácia, ale teší nás, že sa tým naruší princíp národnej reprezentácie, ktorý je na poli umenia zbytočný.“
