KNIHA: Uršuľa Kovalyk - Žena zo sekáča

Priateľstvo z druhej ruky - rozhovor, radu alebo spoločnosť tým, ktorí sa cítia osamelí - ponúka hlavná hrdinka Čaba z knihy Žena zo sekáča. Prečítajte si úryvok.

Priateľstvo z druhej ruky - rozhovor, radu alebo spoločnosť tým, ktorí sa cítia osamelí - ponúka hlavná hrdinka Čaba z knihy Žena zo sekáča. Vyšla vo vydavateľstvo Aspekt. Prečítajte si úryvok.

Uršuľa Kovalyk (1969) je slovenská spisovateľka a dramatička. Narodila sa v Košiciach, v súčasnosti žije v Bratislave. Okrem písania sa venuje aj sociálnej práci, autorsky spolupracuje s Divadlom bez domova.

Jej tretia kniha Žena zo sekáča vyšla v roku 2008 vo vydavateľstve Aspekt. Kúpiť online si ju môžete napríklad aj tu.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:

P i p i

Millenium shopping center praskalo vo švíkoch.
Napriek tomu, že bola nedeľa, ľudia pažravo nakupovali a šermovali pri pokladniciach kreditkami. Reštika, kde kvasím aspoň hodinu, má názov Sladké zabudnutie. Je to presne ten typ reštaurácie, akú môžete nájsť v každom nákupnom centre na svete, vrátane obsahu jedálneho lístka.
Dávam si teda v Sladkom zabudnutí asi piatu kávu, čakám na Pipi a pozorujem ľudí. Na stoličke vedľa mňa sú poukladané tašky s najnovšími výstrelkami módy. Nohy ma bolia po honbe za handrami a pevne dúfam, že dnes to Pipi definitívne prestalo baviť. Odskočila ešte do butiku pozrieť nejakú „drobnosť“, aby sme mohli začať obedovať.
Som hladná ako vlk, tiger a pytón dohromady. Hladinu cukru v krvi mám mimoriadne nízku, takže mám tendenciu vrčať na ľudí.
Okolo prechádzajú čudné typy v najodvážnejších modeloch. Akoby vyskočili z televíznej obrazovky. Dívam sa na prehliadku najoriginálnejších účesov, najkvalitnejších topánok a najbelších zubov v tomto meste. Všetci sú naj. Teda aspoň sa tak tvária.
Ženy vyzerajú ako kópie najslávnejšej speváčky, muži ako kópie hrdinu nejakého akčného filmu. Všetci sú dokonale štíhli, tak akurát vysokí a úžasne veselí. Škeria sa na seba tými vybielenými zubami a často používajú slovíčko super. Mám pocit, že som na inej planéte, kde namiesto snehu padá koks.
Čašníčka zo Sladkého zabudnutia si všimne, že som dopila. Nehlučne pripláva a s úsmevom sa pýta, či si dám ešte kávu. Má peknú tvár, štíhly driek a pevné prsia. Je dokonalá ako všetci okolo nej, takže by som pre zmenu fakt privítala, keby ma obsluhovala prirodzená škrata.
„Ešte,“ odpoviem úsečne.
Čašníčka po mne hodí umelohmotný úsmev a hojdajúc bokmi odchádza.
Znova zízam na okolie. Oproti mne sedí typ ešte divnejší než všetci dookola. Vyzerá ako starnúci telocvikár po plastike. Má výrazne vyšportované ruky, solárkom opálenú kožu a na hlave niečo, čo veľmi pripomína príčesok. Nervózne popíja sódu a nedokáže spustiť oči z troch pätnástok sediacich pri vedľajšom stole.
Dievčatá sa chichúňajú a ukazujú si, čo dnes nakúpili. Vyťahujú z tašiek pančucháče, tričká a spodné nohavičky, sponky, perá, cédečka a všetky somarinky, na ktoré minú každú nedeľu svoje vreckové. Prekrikujú sa. Veci si navzájom vytrhávajú z rúk a nakláňajú sa v krátkych sukničkách cez stôl.
Telocvikár očami zhltne na okamih odhalený zadoček jednej z nich a zapije ho minerálkou. Zavolá čašníčku a niečo jej zašepká. Za malú chvíľku žena nesie drinky, farebné, ozdobené rozkošnými cukrovými sloníkmi. Dievčatá zmĺknu a prekvapene vytiahnu obočia. Čašníčka sa otočí smerom k telocvikárovi a niečo povie. Drinky položí na stôl.
Dievčence chvíľu odštipkávajú sloníkom uši a hanblivo premeriavajú pohľadom neznámeho muža. Telocvikár sa šarmantne usmeje. Vezme do ruky pohár a prisadne si k nim. Dievča s melírom na vlasoch sa pootočí smerom ku mne a ja si všimnem, že má na zuboch strojček v tvare malých hviezdičiek. Ligocú sa vo svetle neónu. Znova počujem chichotanie, ale nemôžem sledovať situáciu, pretože prichádza Pipi. Je udychčaná.
„Musím si dať okamžite minerálku!“ prilepí minizadok na stoličku. „To bol frmol, ale objavila
som perfektné pančuchy s nenormálnym jelením vzorom! Presne také isté mala jedna modelka odfotená v Llell.“
Poprosím čašníčku o jedálny lístok a minerálku. Pipi rozpráva, kde čo videla, čo bolo bombové a čo by si neobliekol ani lúzer. Očkom sledujem stôl s pätnástkami. Telocvikár zrejme rozpráva niečo veľmi zábavné, pretože sa smejú, až im vidieť mandle.
Jednej z nich vypadne na zem sponka v tvare zajačika. Dievča vstane, dvihne ju a detským pohybom vloží do úst. Telocvikár naprázdno preglgne.
Minerálka je po chvíli na stole a ja si hladne objednávam kompletné ázijské menu s predjedlom.
A, samozrejme, zákusok k tomu.
„A ty?“ pýtam sa Pipi, letmo listujúcej v lístku.
Začne sa ošívať. „Keď ja vlastne ani nie som hladná, dám si jablkový džús.“
Čašníčka odpláva a ja znova pozerám film odohrávajúci sa pri dievčenskom stole. Pipi
rozpráva o šatách a doplnkoch, melie dokola to isté. Počúvam ju ako v diaľke hrajúce rádio
alebo zvukovú kulisu vo filme. Automaticky prikyvujem, ale v skutočnosti ju ani nevnímam.
Telocvikár niečo šepká do ucha dievčaťu a nenápadne sa jej dotýka plecom. Spod poloprivretých viečok svietia dve hladné oči, vyzerá ako kocúr obtierajúci sa o nohu, aby dostal voňavučkú myš. Mimochodom, dosť starý kocúr.
Pipi zistí, že ju nepočúvam. Aj ona uprie zrak na vedľajší stôl. Chvíľu pozoruje dievčatá a iba letmým pohľadom zavadí o muža.
„Prečo na nich toľko pozeráš?“ pýta sa.
„Mám o ne strach. Muž ich okato balí, pozri, vyzerá ako pedofil.“
Pipi sa znova pozorne zadíva na telocvikára.
„Veľmi lacný príčesok,“ skonštatuje. Máličko odpije z minerálky. „Neboj, vedia, čo robia, sú
tu každý víkend. Tamtú s melírom poznám,“ upokojuje ma.
„Nerozumiem.“
„Vždy sa nechajú akože zbaliť. Nejakým ujom na dievčatká, ktorý im s vidinou dobrej súlože
nakúpi pekné handry, nakoniec odídu na záchod alebo zatelefonovať mame a vyparia sa.“
Bolesť v žalúdku sa o trocha zväčší a ja netrpezlivo pozriem na čašníčku. Stojí ležérne opretá o bar. Vykecáva sa s barmanom.
„Čo robia s tým jedlom, preboha!“ zavrčím.
Pipi mi poradí, nech si dám minerálku. Vraj dobre zaháňa hlad. Nalejem do seba zvyšok fľašky a znova sa zapozerám na dievčatá. Cítim šialený hlad.
„Vyzerajú tak detsky, čo ak je muž úchyl a naozaj im chce ublížiť.“
Pipi sa znova zapozerá na muža. Pozorne skúma jeho tvár, pohyby a oblečenie. Skenuje ho očami, pokúša sa dostať mu pod kožu a uvidieť jeho dušu.
„Mne pripadá, že ho poriadne oblbli, vyzerá, akoby bol opitý.“
Aj ja sa mu dívam do tváre. Kožu okolo očí má neprirodzene napnutú, rozpráva a nechutne si pritom olizuje spodnú peru.
„Možno vedia, čo robia, no aj tak je to nebezpečné,“ poviem.
Konečne prichádza k nášmu stolu čašníčka a kladie naň jedlo a džús. Vôňa karí ma okamžite zotročí. Poslušne vezmem do ruky príbor a hltavo pchám do seba obed. „Vynikajúce,“ vzlykám medzi prehĺtaním kačky a bambusov.
Pipi ma pozoruje. Tvári sa, akoby videla niečo veľmi nechutné. Niečo nemorálne a hlúpe. Niečo opovrhnutiahodné, z čoho sa priberá.
„Vieš, že máš nadváhu?“ poznamená uštipačne.
„A je to tu,“ pomyslím si a súhlasne prikývnem. Nedovolím, aby mi reči o nadváhe pokazili
chuť do jedla. Znova a znova kladiem do úst voňavú zmes ryže, mäsa a zeleniny, aby mi
zaplnila hladnú dieru v žalúdku.
„Vieš, že ak sa takto budeš prežierať, tvoja nadváha sa môže zmeniť na obezitu?“
„Mám to na háku,“ slastne si obliznem mastné prsty.
Pipi sa oduje. Objednáva si ďalší jablkový džús. Chvíľu mlčíme. Klientka na protest pozoruje
ľudí. Dojedám zákusok. Žalúdok mám definitívne plný. Po celom tele sa mi rozleje pocit pokoja a mieru.
Mrknem na vedľajší stôl. Pätnástky sa ešte usmievajú na telocvikára, ktorý objednáva ďalšie kolo. Je v tranze. Vyškiera sa a vyskakuje ako šestnásťročný chalan. Príčesok na hlave sa mu trocha odchlipol, vyzerá to, akoby mu spod vlasov rástla hrča. Vzdychnem a poutieram si ruky do servítky.
Pipi urazene mlčí.
„Pozri, Pipi, ja si zasa myslím, že nie je normálne, aby si mala tridsať kíl aj s topánkami. Je mi čudné, prečo do seba nalievaš litre džúsu a po toľkom lietaní v obchodoch zješ müsli tyčinku. Ale aj napriek tomu ťa nebuzerujem, aby si, preboha, zjedla trocha šalátiku. V rámci dobrých vzťahov teda navrhujem, aby sme sa na to vykašľali. Ty pokojne hladuj a ja sa budem pokojne prežierať.“
Pipi sklopí zrak. „Ja predsa nehladujem!“
„No tak to nazvime, že racionálne ješ!“
Bez slova prikývne a ja na ňu žmurknem.
Dievčatá vedľa sa odrazu zodvihnú. Telocvikár vyplašene zisťuje, čo sa stalo. Dievča s hviezdičkami v ústach povie, že musia ísť.
„Zajtra máme písomku, viete, ujo?“
Ujo vystrelí zaplatiť účet k baru a keď vyťahuje peňaženku, díva sa, ako dievčatá so smiechom mávajú.
„Počkajte!“ zakričí na ne, „čo keby ste mi pomohli vybrať darček pre moju vnučku?“
Melírová hlavička sa na chvíľu zamyslí. Mrkne na kamošky. „Dobre, ale rýchlo!“
Ujo telocvikár necháva čašníčke obrovské prepitné a uteká za dievčatami. Jednu z nich chytí za ruku. Vyzerá ako dobrý strýko, sprevádzajúci netere do kina na poobedňajší film.
Ešte kým splynú s davom dokonalých kópií celebrít, pošle za nimi čašníčka obrovský latexový bozk.

K o r n e l

Myslela som si, že má rozum, lenže podľa všetkého mu choroba nežerie len obaly nervov, ale aj mozgové bunky. WC sme, samozrejme, našli, strieborný valec špeciálne upravený pre vozičkárov. Čakala som na Kornela pred záchodom a odrazu zacítim známu vôňu trávy.
Obleje ma horúčava. Okolo mňa kmitá milión ľudí, najmenej dvadsať mužov sekuritas a päť policajtov. Z hajzla vychádza vôňa ako na reggae festivale a čo je najhoršie, pred dverami zaparkuje staršia pani na vozíku. Rozpráva sa neznámym jazykom s dievčinou, ktorá ju sprevádza. Znie to ako nórčina. Kecajú a pokyvujú blonďavými hlavami. Staršia pani mladej niečo vysvetľuje. Gestikuluje pritom rukami.
Dievčina pozorne počúva, občas si vytiahne nohavice, ktoré sa jej kĺžu z bedier. Kornel ani náhodou nevychádza. Predstavujem si, že určite chytil haluz a rieši, ako si utrieť zadok. Možno úplne zabudol, že je na letisku. Pani sediaca vo vozíčku spozornie. Poťahuje nosom a tvári sa prekvapene. Niečo povie. Aj mladá popoťahuje nosom a povie „gandža“. Staršia pani pokrúti hlavou a niečo rozčúlene vyštekne, na čo mladá zareaguje smiechom. Pani sa
nervózne pozrie na hodinky. Odhadujem, že Kornel kvasí na vecku minimálne dvadsať minút.
Pani je odrazu nervózna. Zakričí niečo na Kornela a keď nevychádza, búcha paličkou na dvere.
„Excuse me!“ vypotím zo seba zvyšky angličtiny zo strednej. Postavím sa pred pani a ťukám na dvere záchodu.
„Kornel, švihni! Je veľký záujem o hajzel. A navyše to cítiť!“
Kornel zamručí niečo v tom zmysle, že ide.
Usmejem sa na paniu a jej sprievodkyňu. „Everything is o.k!“
Pani mi venuje nefalšovaný studený nórsky pohľad. Mladá sa chichoce do vreckovky. Trocha sa upokojím, až kým si nevšimnem mladého muža v policajnej rovnošate, ktorý kráča rovno k nám. Po anglicky sa prihovorí turistkám a vyzvedá, čo sa tu deje. Šarmantne sa usmeje. Vyzerá ako hollywoodsky herec. Ženy našťastie mlčia. Som pripravená zmanipulovať situáciu a povedať nejakú koninu o zaseknutom zámku. Dvere záchodu sa však odrazu otvoria a my zízame na zhuleného Kornela v jemnom dyme práve zahaseného jointa. Zmätene klipká očami a posúva vozík smerom von. Vyzerá to ako scéna z nejakého sci-fi filmu. Policajt s tvárou herca potiahne nosom. Predstavujem si, ako vchádza vzduch do jeho nosných dierok až k mozgu. Vpíja sa do sivej kôry a vycvičené bunky analyzujú látku, ktorú obsahuje
V okamihu, keď mu to zapne, sa prestane usmievať. Berie do rúk vysielačku, čosi zabreše a my sa ocitneme na policajnej stanici.

M u r i e l

Jasné! Na nič si nepamätá. Vôbec nevedela, že mi telefonovala, ani že som u nej bola. Nevie nič o svojej halucinácii s chlapom v kúpeľni. Má dokonalé okno, z ktorého jej vypadol celý predchádzajúci večer. Ráno sa zobudila s takou bolesťou hlavy, že si vybrala voľno. Sedíme spolu v reštike, do akej chodia zásadne oblekové typy. Nemávajú čas, svoju kariéru naplánovali do najmenších detailov a spávajú so svojimi sekretárkami. Okolo mňa obedujú muži tváriaci sa dôležito aj pri prežúvaní knedle a ženy v hriešne drahých kostýmoch, chvatne usrkávajúce kolu bez cukru.
„To je blbé! Ja si fakt nič nepamätám,“ povie Muriel.
Zavrtím hlavou.
„Mala by si prestať piť, chlap v kúpeľni bol tvoje delírko.“
„Prosím ťa, prestaň,“ zamračí sa, „delírium mávajú alkoholici povaľujúci sa celé dni v krčmách. Ja predsa od rána do večera kmitám ako fretka. Hádam si môžem dať večer na uvoľnenie jeden pohárik!“
Muriel má na sebe takisto hriešne drahý kostým. Je slivkovomodrej farby a vyzerá naozaj elegantne. Na tvári jej sedí profesionálny, blahosklonný úsmev. Je dokonale nalíčená, vystretá ako pravítko a rozpráva jasne. Občas niekoho pozdraví kývnutím hlavy. Lesklým nožom krája mäso na tanieri a pozorne sleduje ľudí okolo seba. Pripomína jastraba striehnuceho na korisť.
„Sú tu aj tvoji podriadení?“ spýtam sa.
Všimnem si, ako jeden chlapík pozrie smerom k nášmu stolu a čosi zašepká spolusediacemu do ucha.
„Ak myslíš toho idiota, ktorý ma práve ohovára, tak áno.“
„Možno chváli tvoj kostým,“ snažím sa spochybniť Murielino obvinenie.
Chlapík sa nakláňa ponad stôl, až sa škodoradostne teším, že si namočí kravatu do polievky.
Muriel si spôsobne utrie obrúskom ústa a odpije si z minerálky.
„Isteže,“ uškrnie sa, „chlap, ktorému vyfúkneš pozíciu, by s tvojím kostýmom najradšej poumýval záchod! Ohovára ma, že som taká neznesiteľná, že mi neostáva nič iné len obedovať s bezdomovkyňou.“
„Akože so mnou? To si trocha prehnala!“
„Veď ja viem, že nie si bezdomovkyňa. Ani tak nevyzeráš. Ale stačí, že tak vyzerá tvoj kabát.“
Poriadne si obzriem svoj obľúbený montgomerák.
„Vyzerá bezdomovecky? Je predsa čistý!“
Muriel so zdržanlivým úsmevom odzdraví žene mávajúcej od vedľajšieho stola. „Pre tohto muža je každý odev pod desaťtisíc bezdomovecký. A tvoj kabát vyzerá LACNO,“ vytlačí pomedzi zuby. „Takže ťa určite nazval bezdomovkyňou!“
„Si si istá?“ čudujem sa, „ako môžeš vedieť, čo si kto naozaj myslí?“
Muriel vzdychne a energicky napichne na vidličku zemiak. „Moja drahá! Ja viem, čo moji podriadení nielen robia, ale si aj myslia. Poznám ich ako svoju dlaň, pretože som bola päť rokov jednou z nich.“
Napadne mi, že ja som rovnaký čas poberala v Malom meste sociálku. „Aká náhoda,“ zamrmlem.
„Tomuto neschopákovi ležím v žalúdku,“ pokračuje, „okrem toho je to najväčší intrigán v celej spoločnosti. Lenže my mu troška prehodíme káble.“ Muriel sa rozsvietia oči. Ako keby si dala poldeci. Usmeje sa na intrigána a potom aj na mňa.
„Čabika, dostala som nápad! Čo povieš na to, keby si na jednej recepcii hrala moju novú asistentku?“
Aby som získala čas, odkrojím veľmi pomaly z grilovaného baklažánu a ešte pomalšie ho prežúvam. „Čo znamená hrať tvoju asistentku?“
Ona sa iba usmeje. Je to úsmev starej líšky, prefíkaný, ale úprimný. Nakloní sa nad tanier a zašepká: „Znamená to, že budeš nahodená do najlepšieho kostýmu, aký nosia asistentky v tomto meste. Budeš sa smiať na mojich vtipných postrehoch a budeš sa o mňa starať! A hentoho,“ zazrie na intrigána, „môžeš pokojne poslať do zadku!“
„Hmm,“ tvárim sa nedôverčivo.
„Nehovoriac o nehoráznych lahôdkach, ktorých sa môžeš prejesť,“ tlačí Muriel na moju vášeň k jedlu. „Kostým zabezpečí moja krajčírka, príplatok máš po akcii na účte. Ešte nejaké otázky?“
Chvíľu mlčím a uvažujem, či mám na Murielinu ponuku pristať. Hľadím jej do tváre, ktorá po dlhom čase pôsobí šťastnejším dojmom.
„Kedy to asi bude? Vieš, mám viac klientov,“ poviem a som rozhodnutá neskaziť jej radosť.
Muriel vyberie z tašky iPhone a oznámi mi dátum. Poznačím si ho do diára. Vrhnem sa na misku s gréckym šalátom.
„Dúfam, že sa veľmi neožerieš,“ pripomínam jej.
Ešte vždy má na tvári ten prefíkaný úsmev. Dlhými nechtami absintovej farby sa dotkne displeja. „Neboj, všetko mám pod kontrolou,“ povie.
Recepcia sa konala v namakanej reštike, ako vystrihnutej z knihy Toskánske interiéry. Plamene sviečok vrhali na kamenné múry trocha strašidelné tiene a vyvolávali dojem, že máme hydrocefalické hlavy. Stála som vedľa Muriel, nasúkaná do tmavosivého kostýmu s ružovými prúžkami a vypasovanou sukňou. Vyzerala som ako bacuľka so sebavedomím, ktorej nevadia pohľady ohmatávajúce špeky na bruchu.
Muriel bola ohodená v čiernej šatovej sukni z mimoriadne fajnovej látky. Jej kostnatá postava v nej pripomínala výkričník. Nikoho som (až na intrigána) nepoznala a nikto nepoznal mňa. Na nos som si zavesila okuliare s hrubým rámom a obula topánky s vysokými opätkami. Vlasy som si stiahla do uzla a pripla sponkou. Stala sa zo mňa asistentka ako vyšitá, pripravená splniť svojej šéfke aj tie najnemožnejšie želania. Táto hra sa mi celkom páčila. Na malý okamih zmenila moje meno, výzor a identitu. Vyzliekla som sa sama zo seba a obliekla si kožu, ktorú ušila moja klientka.
Aby som na tom zarobila.