Meno režiséra PETRA BEBJAKA sa najčastejšie objavuje v titulkoch kriminálnych seriálov. Jeho celovečerný debut Marhuľový ostrov vyvolal nadštandardný záujem. Výhrady voči jeho naturalizmu či mĺkvosti sa striedajú s nadšenými ohlasmi na jeho autenticitu a striedmosť.
Na réžiu filmu Marhuľový ostrov boli pôvodne oslovení iní režiséri. Prečo ste sa mu spočiatku bránili?
Naša spoločnosť mala film len zrealizovať, nechcel som ho režírovať, pretože školu som skončil filmom Štefan, ktorý bol z dedinského prostredia a chcel som, aby môj debut bol z mestského prostredia.
Ktorý moment vás presvedčil?
Po prečítaní scenára Petra Lipovského zostala vo mne zvláštna emócia. A po prvých zostrihoch sa mi postavy začali ešte viac páčiť, začali žiť tak, ako som to ani nepredpokladal. Vtedy ma táto látka dostala už úplne.
Čím? Dedinskou mentalitou? Je vám bližšia ako mestská?
Naopak. Bližšia mi je tá mestská, ale dedinu mám stále v sebe. Pochádzam z nej, osemnásť rokov som na dedine žil a stále sa tam za otcom vraciam. Nemôžeme sa zbaviť toho, čo nás ovplyvňovalo, keď sme vyrastali, možno to môžeme udupať, ale kdesi v našom podvedomí to zostáva. Myslím, že trochu inak ako mestský človek vnímam ľudí, ktorí na dedine žijú, mám medzi nimi veľa kamarátov, viem, ako ich ovplyvňuje prostredie, kde sa celý život sústredí na prácu, kostol a krčmu.
Práve alkoholizmus je jednou z tém príbehu. Je to súčasť nášho folklóru?
Patrí to, bohužiaľ, k nám. Poznám ľudí, ktorí pijú, lebo si nevedia nájsť svetlý bod v živote. Nikto nás nenaučil, že život si riadime sami, že záleží od nás, ako si ho naplníme. Sme často iba ťahaní vlastným osudom.
Vo filme je minimum dialógov. Takto vyzeral pôvodný scenár, alebo sa to upravovalo počas filmovania?
Na dedine to býva tak, že každý si rieši svoje problémy sám v sebe. Mali sme zámer, aby film v druhej časti utíchol, aby z neho zmizlo slovo a zaznelo iba vtedy, keď je potrebné. Vychádzali sme z toho, že ak nefunguje spoločný život medzi postavami, nemôžu fungovať ani slová.
Marhuľový ostrov je sexuálne dosť otvorený, naša kinematografia zvykla byť skôr cudná, baladická, symbolická. Nemali ste v tíme diskusie napríklad o miere prezentovanej nahoty?
Takto to bolo napísané, a takto sme to cítili. Szidi Tobias mala s istými scénami problémy, ale na pľaci to nebolo cítiť, všetko natočila úplne profesionálne. Chceli sme dostať do filmu istú naturálnosť, aby sme sa zbavili lyrizujúcich prvkov. Sexualita patrí k ľuďom, sme pre ňu ochotní veľa vecí v našom živote zmeniť, iných sa zas vzdať. Každý chce milovať, cítiť lásku, ale nie vždy sú okolnosti láske naklonené a život býva niekedy krutý.
Nechceli ste výraznejšie riešiť vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi na juhu Slovenska?
Napätia sú vecou politikov. Ľudia na zmiešanom území vo vzájomnom spolužití nevidia veľké problémy.
Nemali ste nutkanie trochu našu skutočnosť prikrášliť? Napríklad preto, aby sme vyzerali lepšie v zahraničí?
Ja mám rád špinu. Netvárme sa, že sme všetci stredná vrstva, je veľmi veľa dedín a rodín, ktoré sú na tom veľmi zle.
Pociťovali ste po dokončení len úľavu, že sa skočilo namáhavé päťročné obdobie, alebo ste tušili, že sa možno dokončilo niečo, čo má šancu vojsť do dejín slovenskej kinematografie?
Mám ten film naozaj rád, aj pre to, čo som si s ním prežil, kým sme našli ľudí, získali peniaze. Je v ňom kus života všetkých nás. Ale je ťažké povedať o svojom filme, či vstúpi do dejín, aj keď by som bol tomu veľmi rád.
Akú má zatiaľ návštevnosť?
Neočakávam, že by lámal rekordy, doteraz má návštevnosť okolo štyritisíc divákov. Teraz je problematické obdobie – boli sviatky, sú hokejové majstrovstvá a hlavne sme nemali peniaze na veľkú kampaň.
Pomohla vám televízna skúsenosť pri takomto filme?
Tvorba televízneho seriálu je niečo celkom iné, inak sú postavené zábery, inak je písaný scenár, iný je aj štýl a spôsob rozprávania.
Nikdy vás nelákalo robiť umeleckejšie aj televízne projekty? Napríklad pri seriáli Odsúdené by sa väčšia autenticita priam žiadala.
Rád by som. Ale otázka je, komu je tento seriál určený. Robili sme ho pre komerčnú televíziu, musíme teda napĺňať to, čo televízia potrebuje.
Ale aj v komerčných televíziách sa niekedy darí i kvalitnejším filmom – napríklad nekonečným reprízam filmu Pelíšky.
Pelíšky sú predsa len žánrovým filmom, je to síce trpká snímka, ale je to komédia. Na Slovensku nič podobné nevzniklo.
Je to problém audiovizuálneho prostredia alebo samotných tvorcov?
Neviem to posúdiť, my vidíme iba projekty, ktoré boli podporené. Tvorca potrebuje dostávať priestor. Nemôže to skončiť pri prvom filme, musí sa tvoriť ďalej, dostať sa do kolobehu a neprestať si veriť.
Považujete príbeh svojej spoločnosti D.N.A. za typický príbeh úspechu v americkom štýle? Od kancelárie v podzemí k spoločnosti, ktorá patrí medzi najsilnejších producentov?
Mali sme šťastie na ľudí, ktorí sa dali dokopy, vytvorili sme si značku, ale je to úspech všetkých. Pokúšali sme sa hľadať nové cesty. Keď sme televíziám ponúkali projekty na papieri, nevedeli si ich predstaviť. Až keď sme vytvorili pilotné ukážky Mesta tieňov či Najväčších kriminálnych príbehov, uverili, že vieme urobiť kvalitný seriál.
Neobviňujú vás, že robíte len kópie úspešných formátov? Dr. Ludsky napríklad v mnohom pripomína Dr. Housa.
Ľudia vždy potrebujú niečo k niečomu prirovnávať, tomu sa neubránite.
V zozname vašich projektov sú hlavne kriminálne projekty. Je v tom vypočítavosť alebo ste nejakým spôsobom fascinovaní zločinom?
Využili sme dieru na trhu, kriminálkam dovtedy televízie nedávali priestor. Ak budú chcieť od nás romantický seriál, budeme ho vyrábať. Mňa zaujímajú žánrové filmy, či už to sú kriminálky, alebo komédie, to podľa mňa na Slovensku chýba. Ak budú dobre urobené, môžu pritiahnuť viac divákov, lebo žánrové filmy zvyknú v kinách fungovať.
D.N.A. Production dlhodobo pripravuje film o legendárne socialistickej vrahyni Čubírkovej v réžii Roberta Švedu. Prečo ste si vybrali práve takúto tému?
Na vražde je fascinujúce, čo sa musí stať s človekom, aby bol schopný takého činu. Čo človeka donúti k hraničnej situácii? Je to pocit viny? Okolnosti, ľudia?
Má zmysel to málo peňazí, čo na Slovensku na film máme, dať na nejakú kriminálku?
Ja by som chcel, aby to boli filmy, ktoré si na seba zarobia.
Veríte, že je to možné?
Treba to vyskúšať. Filmy, ktoré doteraz na Slovensku vznikli, boli väčšinou podporené z nejakého fondu. Teda o tom, aké filmy sa na Slovensku vyrobia nerozhodujú tvorcovia, ale komisie, ktoré na ne dajú peniaze. Nechcem dehonestovať ich rozhodnutia, chcem veriť, že mali čisto vkusový rozmer, ale grantové komisie vytvorili za roky v podstate štýl slovenskej kinematografie. Lebo ak film dostane niečo od štátu, ľahšie sa už potom naň získavajú ďalšie prostriedky. V súčasnosti hľadáme koncept nízkonákladových filmov, chceme zistiť, či sa dá vytvoriť umeleckejší film, ktorý by bol zároveň komerčne úspešný, aby sa prostriedky doň investované vrátili.
Vnímate niečo ako svoje poslanie – osobné, profesijné, generačné? Existuje niečo, čo by sme mali filmom sprostredkovať pre budúce generácie?
Nikdy som o tom nerozmýšľal. Ale rád by som vytvoril film, ktorý v divákovi niečo zanechá. Emóciu či myšlienku, aby sa to neskončilo tým, že vyjdete z kina a zabudnete, že ste v ňom boli.
Má slovenský film šancu presadiť sa v zahraničí?
Každý dobrý film má tú možnosť, ale potrebuje aj kus šťastia.
