Autor bestseleru Gottland Mariusz Szczygieł poskladal z novinových reportáží ďalšiu knihu o Česku. Až pričasto však píše o známych veciach.
Keď sa objavili prvé správy o novej knihe autora Gottlandu, vyzerala jej hlavná myšlienka jednoducho a zábavne – Česi sú národ neveriacich, a tak sa rozhodli svoj raj urobiť rovno na zemi. Portrét roztopašných ateistov však v knihe Udělej si ráj budete hľadať márne. Sú to skôr smutno-smiešne kapitoly.
Nekrofili a ironici
Kým prvá kniha Mariusza Szczygieła Gottland rozprávala o celom 20. storočí a dokázala zaujať aj pri témach, o ktorých vieme dosť, jej voľné pokračovanie až pričasto hovorí o priveľmi známych veciach.
Novinka má dve ústredné témy – úlohu kultúry v českom živote a náboženstvo, respektíve jeho absenciu v životoch ľudí. Szczygieł opäť všade hľadá paradoxy, vtipné situácie a sústredí sa na bonmoty. Kým poľskú kultúru považuje za nekrofilnú („náš národ potrebuje na život nešťastie... krivda nás vyvyšuje nad iné národy"), česká kultúra údajne pôsobí ako antidepresívum zložené z výsmechu, irónie a znevažovania.
Autor na začiatku opäť zdôrazňuje, že jeho texty boli určené poľskému publiku, tentoraz je to, žiaľ, pravda. Z českej kultúry, ktorú obdivuje si zámerne vyberá najznámejšie tváre. Kto aspoň trochu sleduje dianie v Česku, sotva sa niečo nové dozvie o ľuďoch ako Egon Bondy, Halina Pawlovská, Jan Saudek či David Černý. Bondy svoj príbeh mnohokrát prerozprával, viaceré historky sa objavili vo filmoch aj v dielach iných autorov. Pawlovská zaplavila komerčné médiá a mnohí nesúhlasia s autorovým názorom, že je to „najzábavnejšia dáma v Českej republike." A Saudkove kolorované fotografie a stokrát prezentované názory na sex sú len vulgárnejším variantom Černého umenia robeného na efekt.
Bolo by osviežením konečne čítať aj o niekom inom, výnimkou je surrealista Teige. Kniha prináša jeho doteraz neznámy závet, podľa ktorého nechcel mať pohreb.
Dekadentní Česi
Szczygieł do veľkej miery opakuje mýtus o Česku ako krajine ateistov. Pätnásť percent je relatívne veľa, nejde však o žiaden rekord. Formy viery sú dnes veľmi rozmanité, v Česku prevláda nedôvera voči tradičným cirkvám. Práve ju autor používa na to, aby vydesil svoje bigotné poľské publikum. Pri návšteve pápeža ľudia drsne žartujú a z letiska do mesta ho nevezie papamobil, lebo by nemal komu kývať.
Ako ukazujú reakcie z Poľska uvedené na začiatku knihy, najväčší potenciál šokovať má kapitola Nikto tu netrpí rád. Tu už akoby Česi zašli priďaleko – nectia si Boha, ani svojich mŕtvych. V krajine stúpa množstvo nebožtíkov, ktorí nemajú pohreb, v hlavnom meste je to už polovica. Ľudia nechávajú urny v krematóriu a poslednú rozlúčku si urobia po svojom (napríklad v cukrárni) alebo vôbec. Platí to aj o katolíckej Morave, kde bez pohrebu odchádza štvrtina ľudí. O mŕtvych sa veľmi nestará ani štát – predvlani zrušil pohrebné, viacmenej istý pohreb majú iba deti a mladí ľudia, pretože ich smrť stále dojíma.
Autor konfrontuje dve rozdielne kultúry v tých najcitlivejších bodoch, ale sám si drží odstup – osobne nič nevnucuje, necháva rozprávať oslovených ľudí. V jeho rodnej krajine asi opäť pribudne pár čechofilov, no mnohých dekadentná krajina vydesí na smrť.
