Kedysi sa na tričkách nosili John Lennon alebo Jim Morrison, dnes je posmrtne najpopulárnejším hudobníkom medzi mládežou Bob Marley. Vďaka hudbe a, samozrejme, aj vďaka úspešnej obchodnej značke, ktorou jeho meno už dávno je.
Mohlo to dopadnúť inak
Bol prvou popovou celebritou z tretieho sveta. Pritom mohol skončiť úplne inak – v lepšom prípade zabudnutý na malom ostrove v Karibiku ako väčšina jeho rovesníkov.
Už od detstva sa však od nich líšil. Jeho otcom bol anglický námorný kapitán, mamou 18ročná Jamajčanka. Vyrástol v drsnom gete hlavného mesta Kingston, kde sa našťastie dal dokopy s kamarátmi, ktorých podobne ako jeho viac zaujímala hudba než pouličné bitky.
Najskôr v skupine The Teenagers, potom pod názvom The Wailin' Wailers, z ktorého vynechali prídavné meno (a takto fungujú dodnes).
Mali však slabosť pre niečo iné – pre marihuanu. Keď jedného z nich preto zatkla polícia, mladý Marley odišiel za matkou do USA, kde začal pracovať v automobilke Chrysler.
To však bola len krátka časová odbočka v jeho životnom príbehu. Po návrate domov napísal prvé hity. Anglickú hitparádu vyhral v roku 1974, no skladba I Shot The Sheriff uspela vo verzii Erica Claptona. To však napomohlo tomu, že meno jej pravého autora spoznalo ešte viac ľudí po celom svete.
O to sa postaral najmä majiteľ firmy Island, ktorému bolo okamžite jasné, že má pred sebou vydavateľský poklad. Netrvalo dlho a charizmatický exotický spevák s posolstvami lásky aj slobody s kapelou novátorsky narábajúcou s reggae rytmami a americkým soulom sa stali novým fenoménom.
S The Wailers nahral dvanásť albumov plných nadčasových hitoviek, ako napríklad No Woman, No Cry, Could You Be Loved či Redemption Song. Jeho kultu pomohli dlhé vlasy zapletené do hrubých dreadov a láska k marihuane, posvätnej byline rastafariánov, ktorých filozofiu úspešne šíril.
Na jeden z koncertov v rámci európskeho turné v roku 1980 ho prišlo pozrieť až 100tisíc divákov, ako jedna z prvých popových hviezd hral aj v Afrike.
Posmrtné úspechy
Prežil atentát, ktorým mal v roku 1976 stopnúť jeho obrovský vplyv na jamajskú mládež. Krátko na to mu operovali prst poranený pri futbale, no to bola len oficiálna verzia pre médiá. V skutočnosti šlo o amputáciu pre rakovinový nádor.
Tak či onak, objavili mu ho neskoro. Rakovina postupovala ešte rýchlejšie ako jeho sláva a génia žánru reggae zabila vo veku 36 rokov.
Najpredávanejší album Legend vznikol až po jeho smrti. V americkej hitparáde sa udržal neuveriteľných tisíc týždňov, čo prekonali iba Pink Floyd s nahrávkou Dark Side of the Moon.
Ak by Bob Marley ešte žil, naživo by sme ho mohli vidieť buď v polovici 90. rokov v Bratislave, alebo neskôr na trenčianskej Pohode, kde jeho skupina The Wailers tiež koncertovala.
Jamajská hudbaz klubov nezmizla
Má takmer šesťdesiat, no namiesto oldies disco by ste túto hudbu počuli aj v najprogresívnejších kluboch.
Bob Marley by tú muziku pravdepodobne nespoznal. No ak sa povie aktuálna mestská hudba, často sa myslia práve dôrazné bicie a temné hlboké basy v rytme pripomínajúcom hudbu z Jamajky. Napokon, neplatí to len pre klubovú urban music.
Dancehall zo svetových hitparád nikdy nezmizol a nové „hity“ a hviezdy sa príznačne objavujú každé leto. Chvíľu je trendom kombinácie reggae a latinskej hudby reggeaton, inokedy typicky európsky valivý dubstep.
Ten dokonca začali kombinovať s tradičným pesničkárstvom, a tak nová generácia folkerov znie, akoby chlapík postávajúci s gitarou na rohu ulice narazil na elektronického producenta, ktorému všetky tie škatuľky nie tak úplne fungujú.
Na začiatku toho všetkého pritom stála tradičná kmeňová hudba z Afriky.
A len o malý kúsok neskôr aj muzika, ktorej celosvetovým symbolom sa stal jamajský rastaman z Nine Mile.
Tomáš Prokopčák
Marleyho rodný dom je atrakcia pre turistov
K domu slávneho speváka sa jazdí popri pralese a marihuanových poliach.
V jamajskom turistickom stredisku Ocho Rios sme pristáli počas okružnej plavby Karibikom a mali sme naň len niekoľko hodín. Hneď však bolo vidieť, že je iné.
Colníčka pri podávaní pasu ležérne povie „Yeah, man“, čo je miestny slangový univerzálny výraz súhlasu, ktorý by v inej krajine na oficiálnych miestach vyvolal zdesenie. Jamajský taxikár, ktorý nás vezie do domu, kde prežil detstvo Bob Marley, je vtipný chlapík.
Pustí nám reggae a pospevuje si. Vysvetľuje, že majú najbezpečnejší prales na svete, pretože v ňom nie sú žiadne jedovaté rastliny ani nebezpečné zvieratá. Keď obdivujeme miestne kopce, že by sme tam chceli ísť na výlet, schladí nás. „Všade sú tam súkromné marihuanové polia. Vkročíte na ne a majiteľ vás zastrelí.“
Brázdime rozbité úzke cesty, na ktorých to vyzerá, že každú chvíľu padneme do priepasti. Za oknom síce vidieť chatrče veselých farieb, ale tiež chudobu a nie veľmi priateľské tváre domácich.
Dedinka Nine Mile má len jednu atrakciu – dom, kde žil v detstve Bob Marley, obohnaný vysokým plotom. Jamajské deti sa hneď na nás vrhnú a ponúkajú cigarety za dolár. Taxikár ich odháňa. „Predávajú svinstvo,“ hovorí.
Dom je jednoduchý, s detailmi vo farbách rastafariánov. Zaujímavejší je sprievodca. Jeden z dvoch rastafariánov, ktorých sme na celom ostrove videli, sa každú chvíľu šialene zasmeje. Na zemi na dvore je farebný nápis „Bob žije“. „To sú farby Jamajky: červená pre krv, žltá pre slnko a zelená pre trávu,“ žmurká na nás.
Ela Rybárová
