Na festival v Cannes sa nechcelo ísť manželke francúzskeho prezidenta. Iránsky režisér Jafar Panahi by šiel, ale jemu to vláda zakázala.
V pohodlí a oblečení do gala budú hostia festivalu v Cannes pozerať filmy, ktoré sa do Francúzska mohli dostať len pokútne. Jeden došiel na DVD, druhý na USB kľúči – oba z Iránu. „Vybrali sme ich do programu, pretože sú krásne,“ hovorí na stránkach festivalu umelecký riaditeľ Thierry Frémaux. Ale netvrdí, že to bude obyčajné, neškodné premietanie, pretože obe projekcie sú prejavom politického postoja.
Jeden film nakrútil Jafar Panahi spolu s kolegom Mojtabom Mirtahmasbom. Panahi mal byť vlani v Cannes členom poroty. Dva mesiace predtým ho zatkli a obvinili z protištátnej činnosti. V decembri ho odsúdili na šesť rokov a dali mu zákaz dvadsať rokov nenakrúcať. Zatiaľ neuspeli, Panahi si vie evidentne nájsť spôsob, ako nakrúcať ďalej. Film, ktorý nazval Toto nie je film, je jeho denníkom a záznamom jeho odvahy a zároveň znepokojenia.
Druhý iránsky film Dovidenia nakrútil Mohammad Rasoulof a je o mladej advokátke, ktorá zháňa víza, aby mohla z Iránu odísť.
Slávnosť pre Egypt
Festival takto v poslednom čase podporoval režisérov z Číny, premietal filmy, ktoré cenzori nepovolili. Nie vždy to prospelo ich slobode, niekedy ich za to doma potrestali. Pre Cannes je to ďalší dôvod, aby sa politicky angažoval a vyzýval slávnych režisérov, aby podpisovali rôzne petície. „Takýmito projekciami dávame najavo, že sme inštitúciou, ktorá filmárov ochraňuje a že filmová komunita je bratskou spoločnosťou,“ hovorí Thierry Frémaux.
Na konci zimy začali v Cannes chystať slávnosť egyptskej kinematografie. Káhira a Alexandria boli začiatkom 20. storočia moderné mestá, prvé filmy sa veľmi rýchlo hrali v miestnych kaviarňach. A Egypt bol až donedávna filmovým centrom na Blízkom východe, tam sa najviac premietali a vyrábali arabsky hovoriace filmy.
Počas februárových manifestácií neboli na filmovú zábavu ani podmienky, ani nálada, ale predsa len čosi vzniklo. V Cannes sa premietne dokument 18 dní. Vznikol takmer bez peňazí a spája v sebe desať príbehov, ktoré egyptskí filmári vo februári zažili, počuli alebo si predstavovali.
A ešte jeden revolučný film prišiel z Tuniska, volá sa Už nikdy strach. O svojom odhodlaní v ňom rozpráva mladá generácia a zaujímavé je, že vznikol ešte skôr, ako sa v Tunisku jasmínová revolúcia začala. Hoci len o pár dní.
O prezidentskej kampani
Tradícia robiť z Cannes popri mieste glamour a luxusu politickú udalosť vznikla v roku 1968, keď tam mal s filmom Hoří, má panenko súťažiť Miloš Forman. Vtedy, počas májových nepokojov, filmári dokázali, že keď sú nespokojní s vládou, dokážu celý festival hoci aj zrušiť. A Forman a jeho americkí kolegovia žasli, ako sa Francúzi neboja kričať radikálne ľavicové heslá.
„Nikdy sme necítili tlak cenzúry ani autocenzúry,“ hovorí Frémaux. Tento rok je v programe napríklad film Dobytie. Vznikol vraj na štýl filmu Kráľovná od Stephena Frearsa. Je o prezidentskej kampani Nicolasa Sarkozyho a akosi sa už vie, že režisér Xavier Durringer, ktorý ho nakrútil, Sarkozyho nevolil.
Naopak, za súčasť novej Sarkozyho kampane sa považovala účasť jeho manželky Carly Bruni v komédii Woodyho Allena Polnoc v Paríži. Organizátori z neho chceli spraviť otvárací film festivalu, Carla sa však rozhodla, že naň nepríde.
