Nie je veľa muzikantov, ktorých spoznáte po pár sekundách. JEFF BECK k nim patrí, mohli by o tom rozprávať Mick Jagger, Stevie Wonder a ďalší, ktorí ho využili, no dokazuje to aj päť cien Grammy, ktoré dostal za vlastnú hudbu. 24. júna sa predvedie v bratislavskej hale Pasienky.
Na poslednom albume ste sa spojili so symfonickým orchestrom. To isté spravili nedávno Sting aj Peter Gabriel, oni však prerobili vlastné alebo svoje obľúbené pesničky. Vy ste sa rozhodli hrať aj diela klasických skladateľov. Prečo?
„Vždy som chcel urobiť nahrávku s orchestrom, klasický album, ktorý by bol chytľavý. Pri kombinácii symfonického zvuku s gitarou sa mi, myslím, podarilo vytvoriť úžasnú hudbu. Jediná cesta, aby mal album želaný efekt, bola zobrať skladby klasikov a vložiť do nich časť mňa samotného.“
Album otvára koleda od Benjamina Brittena, potom príde Pucciniho ária Nessun Dorma. Jedno z najznámejších diel v klasike, ktoré existuje v mnohých verziách. Je veľa zaujímavých skladieb, aký zmysel má ešte hrať túto?
„Hral som ju prvýkrát vlani na koncerte v Taliansku. Iba s gitarou a klávesistom. Reakcia publika bola neuveriteľná. Je to veľmi silná vec, každý ju spozná, takže som vedel, že ju na album s názvom Emotion & Commotion musím zaradiť.“
Podobne ako iní gitaristi ste hrali v slávnej skupine a potom rozbehli sólové projekty. Na rozdiel od nich ste však robili inštrumentálky alebo si prizývali spevákov. Nikdy vás nelákal spev?
„Skúšal som to raz. Skladba Hi Ho Silver Lining sa síce stala hitom, ale hudba ide zo mňa lepšie cez gitaru než cez hlas. S gitarou sa dokážem vyjadriť množstvom rôznych spôsobov a porušovať ’pravidlá’ oveľa ľahšie.“
Vyrastali ste so skvelými muzikantmi, no v posledných rokoch veľa spolupracujete s novou generáciou – napríklad s basgitaristkou Tal Wilkenfeld či so speváčkou Joss Stone. Je to väčšia výzva hrať s mladšími?
„Rád spolupracujem s mladšími, robí ma to mladším, haha. Dnešní umelci majú iný postoj ku koncertovaniu, ktorý môže byť osviežujúci. Vidia skrátka veci inak. Ale ísť na pódium so starými priateľmi je vždy dobrou zábavou. Tlačíme na seba navzájom, takže sa snažíme byť lepší a aj publikum sa baví.“
Ste známy ľahko rozpoznateľným zvukom a dôrazom na melódie. Je to najdôležitejšie pre gitaristu?
„Každý by mal mať svoj unikátny zvuk a štýl hrania. U mňa to vychádza z toho, že sa snažím ísť stále vpred a nonstop skúšam všetky možné druhy hudby. Zoberte si napríklad hlas Jeffa Buckleyho, je taký čistý, chcem dosiahnuť podobnú jednoduchosť a taký krásny zvuk.“
V slávnom filme Zväčšenina z roku 1966 je scéna, kde vám začne haprovať aparatúra a rozmlátite gitaru. Neskôr ste vyhlásili, že éra Sixties pre vás bola najmä frustráciou, keďže technika nedokázala preniesť zvuk, ktorý ste mali v hlave. Kedy sa to zmenilo?
„Je zábavné, že dnes, keď nahrávam, uprednostňujem starú techniku pred modernou. Jej zvuk je úplne odlišný. Nazdávam sa, že každý vníma časom veci inak.“
Na scéne ste vyše štyri dekády, nahrali množstvo albumov, spolupracovali s rôznymi muzikantmi, získali rôzne ceny. Čo je pre vás najväčším uznaním?
„Že mám stále fanúšikov, ktorí si kupujú moju hudbu a chodia na moje koncerty.“
Na Slovensku hráte po prvýkrát, dokonca v deň svojich narodenín. Chystáte niečo špeciálne?
„Každý koncert je niečím špeciálny. Bude to mix z nového a predchádzajúcich albumov plus pár prekvapení.“
