Ako sa vysporiadať so smrťou blízkeho? V knihe Pomocné slovesá srdca. Úvod do krásnej literatúry spisovateľ Péter Esterházy hľadá odpoveď na túto otázku. Prečítajte si ukážku.
Péter Esterházy (1950) patrí medzi maďarských súčasných spisovateľov. Pôvodne vyštudoval matematiku na univerzite v Budapešti. Jeho prvé práce boli publikované v roku 1974.
Pomocné slovesá srdca. Úvod do krásnej literatúry vyšli vo vydavateľstve Kalligram roku 2009 v preklade Juliany Szolnokiovej. Na smútočne orámovaných stránkach jeden z troch súrodencov vyrozpráva príbeh posledných dní matky, jej umierania, okolnosti pohrebu na desakralizovanom konci 20. storočia.
Knihu Pomocné slovesá srdca. Úvod do krásnej literatúry si môžete kúpiť online napríklad aj tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Ošetrovateľka nás bez slova usmerňovala po šerej chodbe.
Okamžite som si o nej pomyslel (nemohol som inak, hoci som chcel), že je to zlá, do morku zlá a zlomyseľná osoba, ktorá nielenže stelesňuje zlo, no je aj jeho pôvodcom, možno aj bacily roznáša kade-tade ona, a keď, tak za bohatú odmenu – ale že nepríjemných chorých odstraňuje ona, je nabetón.
Z diaľky, keď na nás čakala pri vchode neforemného bočného krídla, pôsobila útlo, tenká, prísna mníšska žena, pritisnutá k múru, ale pri bližšom pohľade bolo vidieť, že sa len zakrútila do svojich šiat, do pántov svojej zástery ako do obruče – aj to som jej pripísal na rováš, toto skrývanie, preto sa jej oblý, plný driek stal odpudivým, a darmo sa jej plavé, ľahké kučierky tak ľúbezne schovávali pod čepiec, nenávistne sme po sebe pokukovali.
Tupý nos a široké, lesklé pery vypovedali raz o hlúposti, raz o požívačnosti (akoby sa tie dve veci navzájom vylučovali).
Konečne zvolá: „Človeče, keď uvidíš zdochnutého psa zaseknutého do stavidla, ktorého nepustí ďalej, nerob ako ostatní, nehrabni do vzdutého brucha a nenaber do hrsti červy, ktoré sa v ňom hmýria, s údivom si ich neobzeraj a nevytiahni svoj krivák – a s pomyslením, že napoko n ani ty nebudeš iný ako ten pes –, nepokrájaj väčšinu tých červov! Po ako m tajomstve pátraš? Ani ja, ani štyri laby arktického ľadového medveďa s plávacími blanami nevedeli vyriešiť zmysel života. Pozor, prichádza noc a ty si tu už od rána. Čo povie tvoja rodina, hlavne tvoja sestrička, keď sa vrátiš domov tak neskoro? Umy si ruky a vráť sa po ceste, ktorá vedie k tvojej posteli…“
Akýsi starec s prepadnutou tvárou rozhadzoval v posteli rukami, na tvár mu vysadlo biele strnisko. Reval na útlu Schwester.
„Nedotýkajte sa ma!… Mňa sa môže dotknúť len talianska dáma!“ Sestra krčila plecami. „Nedovolím.“ „Povedzte mu, že ste Talianka,“ pošepol jej môj brat. „Ujko, som Talianka.“ Starec mal zrazu jasný pohľad, pozrel sa na sestru a na nás ako človek, ktorý vie všetko, ešte aj to, že ho majú za hlupáka. „Nie, prosím. Siňorina nie je Talianka, siňorina klame. Keby siňorina bola Talianka, bola by horúca a ja by som to cítil. Ale siňorina je slizká, studená ako žaba, a berte na vedomie, že je Stredoeurópanka, normálna oná, a siňorina má so životom spoločné toľko… ako ja!“ Dievča sa rozplače, žlté vlasy jej padajú do vlhkej tváre; z diaľky ešte vidíme, že starec ako šialený zápasí s ošetrovateľkou
a vytrháva zo seba hadičky, kanyly, infúzie. „Toľko spoločné, toľko spoločné!“ opakuje.
Ošetrovateľka ukázala do kúta ako nejaká otupená predavačka.
„To je vaša mama.“
Môj brat, ktorý dovtedy len meravo stál a vyplašene krútil rozcuchanou hlavou, sa teraz výhražne pohol. Ošetrovateľka rýchlo vykĺzla popri nás, „čo ste taký hin“, prehodila takmer vľúdne; jej ťažké prsníky (akoby ich mala zavesené na krku, takmer sa pod nimi hrbila) sa dotkli môjho ramena. Videl som, že naša sestra to vidí, a tušil som, čo si myslí. Z obrany som sa teda zaoberal sebou.
Tá, na koho ukázala, naša matka – mala popolavú tvár, do nosa jej napchali tampóny, zrejme sa jej z neho pustila krv. Všetko sa pokrivilo. Ešte aj farby boli akési vychýlené, sprostredkované.
Takmer súčasne sme sa obzreli a uvedomili si to najhrozivejšie: naša matka sa v ničom nelíši od ostatných v izbe. Pritom o tých by sme nevedeli povedať, čo sú zač; čudné, vzdialené predmety, z ktorých vychádzajú zložito pokrútené hadičky, z prepadnutých pier sviští vietor. Aj naša mama dýchala sípavo ako stroj, preto sme si mysleli, že žije. Nemali sme na nej čo spoznávať.
Grekovová: Čo vás bolí?
Platonov: Celý Platonov.
„To je koniec,“ povedala naša sestra. Neskutočnosť, neuveriteľnosť tej chvíle, povedala neskôr pred nemocnicou, v nej vzbudila predstavu akéhosi ľahtikárstva, že keď to, čo je, nie je, potom by mohlo byť hocičo, cítila sa ako prázdna diera, povedala, temná absencia vyrytá do vzduchu. Ja som nemohol myslieť na nič, len na to, že táto bezmocnosť je chybou, ktorá sa nemala stať.
Naša sestra neomylne zbadala ten jediný známy detail a jemne sa sklonila nad maminu ruku. Jej delikátnosť vo mne znova vzbudila znechutenie, chudera, čokoľvek v ten deň urobila, všetko bolo zle. „Pomodlime sa,“ povedal som a mal som na mysli, pomodlime sa a poďme už odtiaľto. Môj brat sa ku mne zvrtol a z očí mu šľahali blesky, akoby ho uhryzla podlá pápeženská zmija, akoby som povedal nejaké svinstvo, nevychovanú drzosť. Neodvážil som sa ho upokojovať, rýchlo som sa pustil do Otčenáša ako nejaký pokútny obchodník. Naša sestra skrivila ústa; pretože od detstva sme v takýchto prípadoch mysleli na svojho otca, na toho nášho, presnejšie, práve túto myšlienku sme zvyčajne odháňali a toto odháňanie sme volali modliť sa Otčenáš.
Mamine prsty sa hromadne pohli. Prsty ústili do tenkej oblasti zbrázdenej kosťami. Tá časť, ktorá sa pri spakruky vyťatých zauchách dotýka líca, sa zmenila na strašidelnú, žilami vykreslenú mapu. Túto predstavu posilňovali pečeňové fľaky a do červena, ba do fialova sfarbené plochy. Koža ako nie celkom padnúce rukavice. Ku ko reňu palca sa prikradlo trocha mäsa, tu je dlaň lesklejšia. Tie rukavice sú jemne vypracované, hodvábne, ľahké, ale v záhyboch (tu a tam) oťaželi od prasklín.
Otcova tvár bola nepekne dodriapaná. Črty mal domotané ako zle navinutý motúz. No prsty sa k nemu vydali s prísľubom spasenia – aj keď poto m tvrdo klepli na lícne ko sti. Možno vycítil hrozivé polmesiace tých nechtov nádeje, zafučal, a až teraz bolo vidieť, aká je tá domotanosť odporná. Matkina ruka sa zháčila a skrivila (ako ťažko pádna, definitívna zátvorka).
Z dvier nás pozoroval matkin ošetrujúci lekár. Z tváre sa mu nedalo vyčítať nič. Bol bratovým priateľom. „Starec, v črevách tvojej matky prebýva smrť.“ Takto to povedal. Nemal som rád tento tón, človek sa nemá čo stavať k smrti, akoby bol s ňou rovnocenný. Aj keď je to lekár, čiže pozná zopár trikov, aj keď vie, že zavše je kráľ nahý. „Starec, tvoja matka by sa mohla s tým umieraním poponáhľať,“ povedal a prikyvoval hlavou, a keď som sa naňho omráčene pozrel, dodal ako herec: „Netreba sa zľaknúť, som cynický voltairovec.“ „Chápem,“ prikývol som dotknuto. „Ani smrť, ani jej gazda Boh nás neberie vážne. Na to môžeme mať jedinú odpoveď hodnu človeka. Ani my ich nebudeme brať vážne.“
Bál som sa ho; keď som sa naňho pozrel, čomu som sa plný zábran usiloval vyhnúť, mal som pocit, akoby som ho poznal tisíc rokov, a cítil som sa nepríjemne. „Aj smrť treba chcieť.“
Keď sme šli von, z jednej postele sa vystrčila zvlhnutá bledá ruka, nepriateľská bytosť, úlisná rastlina, a ovinula sa okolo našej sestry. Vyplašene a s odporom som sa zadíval na bledé rameno. Starena sa posadila v posteli, zrevala na našu sestru, akoby vedela na koho. „Ty!“ Naša sestra podráždene mykala rukou a pokúšala sa vyslobodiť, lenže starena ju stískala závratnou silou. Ruka sa jej kŕčovito napla: hrozné, všetky matky majú rovnaké ruky! „Ty, ty tieň, ty si ma zabila v päťdesiatom šiestom!“
„Neodporujte jej,“ zašepkal niekto rýchlo. „Áno, ja som ťa zabila.“
„Tieň,“ pokračovala, „tieň, to je málo! Priznaj aj to, že si ma nemiloval! Že som ti bola dobrá len na…!“ „Ale teraz už dosť!“ zvolal som ako prísny profesor a vybehol som. A potom som sa spýtal: „Prečo si sa priznala?“ „Čo si sprostý?!“ povedala sestra a dívala sa na mňa ako celkom cudzia.
„Mysleli sme si, že život je sviatok a že nás niečo čaká.“
Vonku sme sa tvárili, akoby sme mali nejakú prácu. Nemali sme si čo povedať, nikomu sme nemali čo povedať, nemali sme si čo v duchu pomyslieť. A nevedeli sme priznaniami ani vyznaniami zmierniť svoju situáciu, priznať, že nevieme dorásť k svojmu smútku, neomračuje nás bezočivosť toho, že sme ostali nažive, že to všetko dostatočne nebolí; a takmer neznesiteľná bola naša malosť, ktorá nevedela nájsť v tomto oné zmysel. Pretože život je o formách, lenže foriem je čoraz menej. V duchu sa tu mrvíme, ponechaní sami na seba. Hovno, nepríjemná vec.
Pred nemocnicou bolo pekelne teplo, úskočná augustová horúčava, zatratené leto, všetko sa rozchádza, rozpadá, rozpadá, podošvy nám na asfalte ťapkajú, vzduch zahníva… Všade pach hovna, len sa to nepokúšajte poprieť! Smrad sa šíri z bielych izieb, z električiek, kostolov a našich priÅLbuzných, aj z nás, z puklín presakuje vlhkosť, chodci ťahajú za sebou po chodníku uslintané pásy gázy, na mužských gatiach je žltý brud, a kam sa len zadívam, muchy! muchy! Slepá horúčava a smrad hovna.
Zatratené leto! Buď prekliate, ty mizerné leto, ako samo seba pojedáš…! Tie prekliate bohosvine! A ten gnóm Kristus – ktorý nie je – ako v lakovkách stepuje na doskách znamenajúcich svet, sadne si na trón, na miesto najvyššieho sudcu, nad ním nie je klenba nebeská, spuchnutá ruka sa mu chveje, sklenými očami a grgajúc sa na nás poz erá, na nás, na svoj ľud: na nás, čo sa len šiko vne prežviakame do tranzu. MMMM M MM M MMM
V deň pohrebu (v deň ťažkého dňa) som sa zobudil zavčasu, bol som rozrušený ako pred cestou alebo vystupovaním.
V rodičovskom dome som už len hosť. Otec zo šramotu usúdil, že som sa zobudil, no už nie to, že by som ešte rád bol trocha sám, a okamžite vošiel do izby. Bol milý a úslužný, akoby bol naším bratom; väčšinou je takýto, iba ak ho jeho záujmy nútia správať sa inak. S obvyklou dôkladnosťou, v ktorej sme sa ako vždy vyžívali väčšmi, než sa dalo očakávať, sme sa radili o poradí kúpeľa a raňajok. „Namiesto matky si mi otcom,“ povedal som, ale otec sa usmial. Povedal, že urobí vajíčka na slanine a napustí vodu do vane. V živote nebudem taký veľkorysý ako on. V detstve som sa pokúšal „vyzistiť slaninu“, okamih sklovatenia; vajíčka na slanine boli sviatočné jedlo, čiže sme museli byť dosť chudobní, presnejšie, žili sme v chudobe.
K raňajkám som si sadol v bratovej obrovskej a pamätne mäkkej pyžame – cudzia pyžama! mužská nočná košeľa!
Medzičasom dorazila aj naša sestra, zbiehali sme sa ako stádo, a trocha preorganizovala raňajky; bola materská, čo jej len ťažko odpustím, túto rannú falošnosť. V pletenom košíku boli na stole vajcia namäkko, losos, studený rostbíf, morské mušle, sedmohradská aj obarová slanina, paradajky, papriky, niekoľko druhov chleba, hrianky. Ako nejaký fárplán pred zvyškom letných prázdnin som zľahka, odhodlane a pedantne navrhol otcovi a súrodencom, aby sme potom neplakali. „Mám so sebou tablety na upokojenie,“ povedal som. Sestra na mňa vrhla vyplašený pohľad,
brat sa ako zvyčajne nemierne napchával, otec sa zmraštil, čím naznačoval, že „muž také veci nehovorí“.
Matky v ten deň už veľmi, veľmi oťaželi so svojím ťarchiatkom pod srdcom, brucho, teraz pokryté čiernym páperím, bolo lesklé a napnuté, prsníky mali takmer mohutné a nie rovnaké, čo bolo komické, bradavky a dvorce okolo nich
boli drsné a nevídane hnedé, každá ich čiastočka bola živá, ťažká a živá, ťažká a živá…
Kým som sa kúpal, otec a brat, sediac na koši so špinavou bielizňou, respektíve opierajúc sa o zárubňu, debatovali o tom, aké má byť poradie pri prijímaní kondolencií. Môj brat za nijakú cenu nechcel takpovediac vystupovať, nie je predsa šašo, povedal, ostatne, serie na všetkých, nech je mu dopriaty ten luxus, koniec koncov, umrela jeho mama. „A moja.“
Otec sa ticho a roztržito odvolával na tradície, potom menej ticho, ale nie rozčúlene poučil môjho brata o takte, sebeckosti a podobne. Hovoril, ako má hovoriť hlava rodiny, očividne nás nechcel bohvieako presviedčať o tom, že to a to sa má tak a tak. To som ja už z princípu pokladal za urážlivé a upozornil som ho na slabé miesta jeho „argumentov“, napríklad že by urobil zadosť zvyklostiam, keby pri hrobe prijímal kondolencie len on, teda ak
tam budeme aj my, urobíme to len z lásky a úcty k nemu (vtedy som prvý raz v živote povedal svojmu otcovi, aj keď takto komplikovane, že ho mám rád – nech by sme to obracali akokoľvek), čiže zvažujúc svoje vlastné záujmy a jeho želanie, preto by sa dalo očakávať, že aspoň precíti ten konflikt, konflikt poslušnosti.
Nie, povedal otec, on tu nevidí nijaký pomenovateľný konflikt, a prešiel zrakom dokola ako šesťročný chlapček, nevinne a netrpezlivo.
Počúval môjho brata s (oprávnenou) predpojatosťou, že zasa nehovorí k veci, len hľadá dôvod na to, aby oponoval, papuľuje, a je na to dokonca hrdý ako výrastok; ku mne sa staval ako k niekomu, kto je zbytočne preciózny, slovičkári, ťahá čas, hoci jeho stanovisko sa zhoduje s otcovým. „Nezhoduje sa.“ Kde je tyrania, tam je tyrania: náš otec je teda náš otec. A est A.
Vtedy, v tomto pre nás významnom a dôstojnom okamihu, náš otec si ako v nejakom nádhernom českom filme zo šesťdesiatych rokov náhlym a prudkým pohybom stiahol nohavice, ostal len v spodkoch a vyhlásil, že sa okamžite musí posadiť na domáci trón, potreba, ktorá je veľká, nestrpí odklad, samozrejme, preto ešte naše nadmieru neplodné, aj keď pripúšťa, že principiálne purparlé môže ďalej zurčať ako malá potreba… Keď sme videli, že otec nežartuje a sputnaný vlastnými nohavicami sa komicky šmochce k mise, vyskočil som z vane, prehodil som na seba obrovskú teplú, mäkkú, chlpatú osušku ešte zo starej maminých čias, a pyšne a rozhorčene som tiahol za bratom. Zvonka sme počuli jeho smiech, smial sa na nás, precitlivených potomkoch, a ten smiech sa ledva dal odlíšiť od plaču.
Výdatne som sa nasprejoval. Až teraz mi došlo, aký je to nebezpečný deň. Keby v deň pohrebu bol iba pohreb, ešte by bola šanca a nemohlo by sa stať, že sa niekto so zdvihnutými rukami, v oblaku vône díva späť popod pazuchy, oplakávajúc svoju nemohúcnosť, hroznú samotu, krutosť ľudí, krutosť Boha, neexistenciu Boha. Každý výraz je priveľmi slabý. Otec poznamenal, že moja kravata nie je jednoliato čierna, bez slova som to zobral na vedomie, všetko bolo zrazu také samozrejmé, veď kto už mohol čokoľvek reklamovať okrem neho. On rozkáže a ja poslúchnem.
V neďalekej trafike (!) som kúpil jednu desivo čiernu, ktorú som sa neskôr, ešte vonku na Farkasrét, viackrát pokúsil hodiť do kontajnera, ale zakaždým som mal pocit, že práve teraz, vtedy, nemôžem. Odvtedy som ju mal na viacerých pohreboch, naposledy na Illyésovom.
Fancsikó sa silou, odporujúcou jeho zamyslenému výrazu, vrhol na otca. – Tu máš, tu máš! kožená papuča explodovala na jeho čele. Otec zdvihol zrak spomedzi podlomených pliec.
– Prečo – vyhlásil tíško . Pritajený drepiem na balvane svojich právd.
Pred odchodom ako nejaké deti stáli proti sebe otec a môj mladší brat, ale už nebolo možné ich od seba oddeliť. A ako dobre by bolo bývalo nedopustiť to, čo sa stalo. Navyše som to akurát ja, kto si všetko pamätá. „Čo rozprávate! Vy! Vy ste zabili našu matku!
Vy!“ Otec mal zrazu oči ako škárky, akoby sa díval na vzdialenýpredmet, na svojho syna, a neveriacky, nenávistne skríkol do jeho tváre: „Čo ty vieš, chlapček, o mojom živote?“ „Prosím vás. Prestaňte! Večne sa len ľutujete. Aj teraz to len hráte!“ Otec si zložil okuliare – jeho tvár sa zmenila na cudziu – a začal si ich čistiť do saka ako do pulóvra.
Náš brat je mŕtvy. No hy má studené a studené má aj brucho, studené má líca, studené srdce, studená je rana na jeho hrudi, kto rú prerazil náš meč. Už nik nepovstane voči nám. Kráľ bozkov si ty, rehoce sa náš brat spod zeme. Mohol byť mocnejší pán ako my, mocnejší a odvážnejší.
Jeho veľkosť je merateľná jeho biedou. Náš brat bol prázdny, čoho sa dotkol, vyprázdnilo sa.
Nikdy nepopieral svoju vyplienenosť, alebo len málokedy, preto sme ho mali radi. A nenávideli sme ho preto , lebo sme mu závideli. Radi by sme sa mu teraz poz reli do tváre, naša pýcha je hohodna. Tvár mal žlto hnedú, kreolskú a súčasne bledú. (Moja matka vravievala: Túto farbu majú ženy rady, presne túto.) Náš brat vyhorel, vravievali sme v spoločnosti. – Je zima. Skúpy čas sa scvrkáva. Medzi hrobmi sa dvíha vietor. Ešte mumlú modlitbu, keď sa dvíhame z pokľaku.
Sme prvorodení, ktorými všetci trocha pohŕdajú a ktorých sa všetci trocha boja.
V aute sme boli dvaja a brat mi občas položil ruku na koleno; z automagneťáku znel Pink Floyd, veľmi hlasno. „Bezpečnostné pásy sú náležite čierne,“ ozval som sa zmierlivo. Zobral to ako povzbudenie a začal hovoriť, že najnovšie náš otec, keď sa rozčúli, začne jachtať, presnejšie, opakuje slová, a že voči nemu je vždy podráždený, čo ho nekonečne štve, lebo to je, akoby aj tým chcel len vydierať, pozrite sa, deti, aký mám život, hľa, aký je, aký, lebo som ho obetoval, obetoval vám, tebe, tvojej sestre, tvojmu bratovi, tvojej matke, svoju kariéru, svoje životné šťavy, svoju slobodu, vám, pričom som všetko, všetko! položil k nohám tvojej matky! Tam som to nasypal ako nejaký Dáreios! … Dáreios! Akurát. Skúpy skladník, ktorý sa, zhrbený pod ťarchou dokladovej disciplíny, ustráchane prehrabúva ako vo svojom, akoby bol on gazdom! – akoby nebol všetko dostal od toho, komu by teraz opatrnícky vymeriaval… „Tak ďaleko by som nezachádzal,“ povedal som a aj ja som opatrnícky vymeriaval.
Madam, prosím, neopúšťajte ho. Preto že bez vás zanikne, hrudník sa mu preliači, medzi rebrá mu natečie zem, zlá, kyslá, sivá zem, a košeľu prerazí burina, nohy spráchnivejú, z holennej kosti bude presako vať dreň, večné okuliare explodujú, napokon popraská mohutné čelo; a bude počuť len klopkanie ko stí, moja drahá.
Žena, máš moje rozhrešenie na svoju nevinu.
Autor: Péter Esterházy, vydavateľstvo Kalligram
