a - tak ako sa potom po celý čas tiež milo usmievala pred plnou sálou novinárov, ktorým hodinu trpezlivo odpovedala na otázky. Niektoré odpovede vyberáme.
Ktorý z veľkých režisérov vás ovplyvnil?
“Každý. Tak hereckú kariéru ako aj život. Predovšetkým to však bol Marco Ferreri, na ktorého spomínam s veľkou láskou a úctou. Ale aj Dino Risi, Monicelli, Rosi, Schlondorff. Začínala som v štrnástich a oni boli mojimi učiteľmi. Nijakú inú školu som neabsolvovala“.
Kedy ste si povedali, že už nechcete hrať iba krásne ženy?
“Myslím, že sú rôzne obdobia. Začínala som dramatickými filmami. Nakrútila som prekrásne filmy, ale postupne som si uvedomila, že mám aj vlastné túžby. Niekedy napríklad komédia, ktorú mnohí podceňujú, prinesie ľuďom radosť - a ja si myslím, že je predsa krásne prinášať radosť.“
Ako sa dnes pozeráte na kariéru v Amerike?
“Nepresadila som sa tak, ako by som chcela. Možno preto, že som mala z Hollywoodu vždy strach. Aby tu niekto obstál v tvrdej konkurencii, musí tam jednoducho vyrásť. Lenže ja som vyrástla v Európe a v srdci sa cítim európska. Niekedy mi to je aj ľúto, potom si uvedomím, že som mala bohatý život, veľa lások, detí a keby som tam zostala - ktovie. Možno by som o všetko prišla.“
Pred štyrmi rokmi ste boli na Slovensku a zatancovali ste si aj čardáš na politickej kampani. Chystáte teraz niečo podobné?
„Neprišla som na nijakú politickú kampaň. Pozvali ma sem otvárať nemocnicu a neviem kto a ako využil, zneužil moju účasť. Bola som pri otváraní nemocnice, ktorá bola naozaj špičková a ja som si preto myslela, že som na správnom mieste. Rozprávala som sa vtedy aj s lekármi a z ich slov som mala tiež taký pocit. Takže neviem.“
Čo uprednostňujete pri rozhodovaní o novom filme. Scenár alebo meno režiséra?
“Na budúci rok budem robiť s estónskym režisérom. Možno to ovplyvnil fakt, že moja matka je Estónka. Zapôsobil na mňa. Neviem, aký je režisér a nevidela som ani scenár. Možno urobím chybu, ale taký je život. Človek musí riskovať. Inak by bolo všetko jednotvárne“.
Čo si myslíte o televízii?
“Myslím, že nemám odvahu začať takto verejne diskutovať o televízii. Je to zložitá otázka. Televízia má v Taliansku veľkú moc. Máme veľa kanálov, sponzorov a dať každému, čo chce, to sú už vlastne obchodné operácie. Dnes sa vyrába mnoho filmov s televíznymi právami - inak by ich autori nemali peniaze na výrobu. Takže nájsť spôsob, akoby sa film mohol nadýchnuť, to by bolo správne.“
