Žiaľ, pocitom nerozkážem. Začína sa to Jednotkou.
Keď vidím, že uprostred pracovného týždňa beží európsky film, z ktorého budem akurát tak unavený, utvrdzujem sa v názore, že je dobre, že sa Jednotke vyhýbam. Dvojka s dokumentom má u mňa väčšiu šancu. Problém však je, že úroveň filmov je taká kolísavá, že to radšej neriskujem.
Markíza a ČT1 ma svojimi uplakanými reláciami Modré z neba a Pošta pre teba odrádzajú ešte viac ako Jednotka. V jojkárskom Paneláku sa už vyspal každý s každým, tak tiež nie je o čom a nováckemu Comebacku som stále neprišiel na chuť.
Na Prime a na TV Doma ide rodinný seriál a telenovela, na ktoré asi nemám dostatočnú mentálnu výbavu. A pozerať na televízne záznamy divadelných predstavení na ČT2 je ako lízať zmrzlinu cez sklo. A predsa som pred pár týždňami aj v stredu večer našiel program, o ktorom som dovtedy nevedel, že mi vlastne chýbal.
Ninja factor na Joj plus, v ktorom mladí Japonci prekonávajú náročnú prekážkovú dráhu, síce patrí k tomu najbezduchejšiemu, čo sa dá v našich televíziách vidieť, ale to vôbec neprekáža. Žiadne veľké emócie, žiadne myšlienky, ktoré by ma vyrušovali, žiadne pokusy o humor či o umenie – to je presne to, na čo v strede týždňa čakám. Dúfam, že Joj plus bude v nastúpenom trende pokračovať. Čo takto nejakú súťaž drevorubačov?
