„Keby ma na Hermansa neupozornil jeden holandský priateľ, bol by pre mňa rovnako neznámy, ako aj pre vás," napísal Milan Kundera. Nie je to síce prvýkrát, čo upozorňuje na dielo iného autora, za toto konkrétne odporučenie by sme mu však mali byť obzvlášť vďační.
Kým nepadla železná opona, bránil Willem Frederik Hermans vydávaniu svojich kníh na Východe, neskôr vybavovanie práv na preklad skomplikovala jeho smrť. Vydavateľstvo Host vydalo vlani jeho prvotinu, teraz prináša čitateľom ďalší román.
Už nikdy spánok má pomerne jednoduchú dejovú líniu a neveľa postáv. Podobne strohá je kniha aj čo sa týka štýlu: krátke, úsečné vety a takmer úplná absencia košatejších súvetí.
Príbeh mladého geológa Alfreda, ktorý sa vydáva v sprievode troch kolegov na výpravu do nórskeho Finnmarku, nie je ani ktovieako napínavý, našťastie to nie je jediné kritérium kvality literárneho diela. O napätie sa v hojnej miere postará rozbúrený vnútorný svet protagonistov a o prekvapenie zase šokujúco jednoducho sformulované silné myšlienky.
Alfred je antihrdinom, ktorý od začiatku bojuje s prekážkami, najskôr byrokratickými, neskôr s vlastnými telesnými a duševnými limitmi. Sužovaný nórskymi komármi a trápený pochybnosťami o zmysle expedície a sebe samom, zisťuje, že táto výprava do laponskej pustatiny je súčasne aj výpravou do jeho vlastnej duše.
Autor s obrovskou chuťou opisuje absurdné situácie, podáva nemilosrdnú kritiku recenzentov a výstižne opisuje malosť malých národov – hoci píše o Nóroch, rovnako dobre by mohol písať aj o Slovákoch.
Jeho prózy sa vyznačujú existencializmom a mnohé sú ovplyvnené druhou svetovou vojnou. Vo svojej vlasti je známy aj vďaka kauze so spisovateľom Friedrichom Weinrebom, ktorého demaskoval ako nemeckého kolaboranta. V Holandsku panuje doteraz nejednoznačný názor na to, či to je pravda, Hermans však tomuto prípadu venoval množstvo svojej energie. Verejnosť pobúril otvorenou erotikou vo svojich dielach a ostrou kritikou katolicizmu. Po Amsterdame, Groningene a Paríži napokon zakotvil v Utrechte, kde umrel.
Bol skeptikom, čo sa týka ľudí bol však láskavým pesimistom. Tejto životnej filozofie sa nezriekol ani tu: „Scott. Namáhavo sa blížil k južnému pólu so zmrznutými prstami na nohách, ale so srdcom búšiacim v krku, pretože vstúpi na pôdu, kam ešte nevkročil žiadny smrteľník... Na pôdu? Na sneh. No vstúpiť na sneh, na ktorý ešte nevkročil žiadny smrteľník, to môže v zime každý na záhradke za domom."
Takáto sadistická irónia je pre Hermansa charakteristická. A ak máme byť úprimní, príznačná je nielen pre jeho diela, ale napokon aj pre samotný život.
Autor: Zuzana Demjánová
