Monika Kompaníková: Dedina môže byť úplný masaker

Piata loď je najmä o svete dospelých, vyrozprávaným cez svet detí, hovorí Monika Kompaníková.

Monika Kompaníková.(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

„Jedna správa tvrdila, že dvanásťročné dievča ukradlo dieťa,“ spomína MONIKA KOMPANÍKOVÁ na udalosť, ktorá stála za vznikom knihy Piata loď. Druhým impulzom bola jej vlastná rodina.

Čo je dobrá kniha?
„Kniha, ktorá má niekoľko rovín, kde si nájdem niečo, čo mi potvrdí nejakú moju myšlienku. Často sa mi stáva, že v knihách nájdem verbalizované niečo, čo si sama myslím a prežívam, no neviem to presne verbalizovať.“

Vaše písanie je svojské. Rozmýšľate dopredu nad štýlom?
„Nie, takto nejako to zo mňa vychádza. Tie texty si niekedy žijú vlastným životom, často ani neviem, čo bude na konci. Pritom niekedy mám pocit, že by som aj chcela písať inak, iným spôsobom či o iných veciach, no v mojej hlave nič iné nie je.“

Čiže veselá kniha nebude?
„Ja asi nenapíšem veselú knihu. Aj by som chcela, ale jednoducho to neviem. Nemám to v sebe. Ján Štrasser mi raz povedal, že som také smutné dievča. Neviem, či som, ale keď tak píšem, tak asi hej. Rada by som niekedy zo seba vysekala zábavnú situáciu, ale takú akosi nevidím, neviem ju popísať. Dušan Dušek zasa povedal, že pri písaní uprednostňuje vľúdne a priateľské vzťahy, že o tých ostatných napíšu iní. Tak asi o nich píšem ja.“

O AUTORKE

Monika Kompaníková sa narodila v roku 1979 v Považskej Bystrici
je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení (ateliéry maľby a grafiky) v Bratislave
zastúpenie v zborníkoch literárnej súťaže Poviedka 2001 a Poviedka 2003
knižne debutovala zbierkou próz Miesto pre samotu (2003, L.C.A.)
je zastúpená v antológii poviedok Sex po slovensky (2005, Ikar)
v roku 2006 jej vyšla novela Biele miesta (L.C.A.)
román Piata loď vyšiel v roku 2010 (L.C.A.)
je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena)
laureátka Ceny Ivana Krasku za slovenský debut roka (Miesto pre samotu)
je dvojnásobnou finalistkou ceny Anasoft litera za knihy Biele miesta a Piata loď
laureátka Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov v roku 2008
prvá cena – Novoročný pozdrav pre Gaz de France 2002
jej poviedky boli preložené a publikované v antológiách a časopisecky v Egypte, Nemecku, Poľsku, Srbsku, Bulharsku, Rakúsku, Maďarsku, Česku, Spojených štátoch amerických, Bielorusku a Chorvátsku
novela Biele miesta vyšla vlani v Srbsku

Keď dopredu neviete, aký bude koniec, ako viete, že už treba s textom skončiť?

„Neviem, aký bude koniec, ale viem, o čom by mala tá kniha hovoriť. Prečo ju píšem. Aké má mať pozadie, dôvod. Samotný príbeh sa v priebehu písania mení, veci niekedy naskakujú samy – aj keď nie vždy. Mená sa mi napríklad objavujú len tak, nie je za tým hlbší význam, žiadne biblické paralely.“

Piata loď údajne vznikala dlho a ťažko. Prečo?
„Začala som ju písať, keď sa mi narodil syn a dopisovala som ju, keď sa mi narodil druhý, teda asi dva a pol roka. Keď som bola s malým synom doma, bolo to veľmi komplikované, žiadne sústredené písanie nepripadalo do úvahy. Keď sa však človek dostane po mesiaci k textu, tak mu trvá ďalší deň, kým na to vôbec naskočí, kým si spomenie, čo sa udialo predtým.“

Impulzom k Piatej lodi bol vraj skutočný príbeh.
„Počula som pred rokmi správu, ktorá hovorila, že dvanásťročné dievča ukradlo dieťa, nechcelo urobiť nič zlé, chcelo mu byť mamou. A keď sa mne narodil syn, tak som zrazu všetky deti začala vnímať inak. Zrazu som videla, že deti sú odrazom rodičov, že keď píšem o deťoch, tak vlastne nepíšem len o deťoch. Myslím, že Piata loď je najmä o svete dospelých, vyrozprávaným cez svet detí. Deti nemajú veľa šancí vymaniť sa zo sveta, do ktorého sa narodili, ktorý pre nich dospelí vytvorili, a keď niekedy spravia niečo, čím sa vymaniť chcú, tak to dopadne zle.“

Prečo to tak je?
„Sú to dva úplne iné svety. Iné rozmery, iná logika, iné prežívanie. Dokonca aj tá ich fyzická výška dáva úplne iný pohľad na svet. Perspektíva detí, spôsob, ako sa dívajú na veci, je iný.“

V Bielych miestach sa postavy vracajú na vidiek, v Piatej lodi Jarka uteká do záhradného domčeka. Aj vy utekáte na vidiek?
„Myslím si, že ľudia premýšľajú inak, keď sú mimo mesta. Chodievam do viníc a na dedinu k babke, dám si staré gumáky a je mi tam dobre. Pre mňa je dedina tá naša bielovlasá babka, ktorá má sliepočky, deti chodia vyberať vajíčka, máme sad, chodím tam kosiť a oberať jablká. Zdá sa mi, že sa tam treba nejako vracať, že to je nejaké východisko, vnímať zem, vodu. Ale tá moja dedina je, samozrejme, zidealizovaná a dobre viem, že v skutočnosti to takto vôbec nie je – že dediny sú plné alkoholikov a nezamestnaných. To, čo navonok vyzerá pekne, môže byť vo vnútri úplný masaker.“

Čo vás baví na písaní najviac?
„Baví ma hrať sa so slovíčkami, skladať vety. A sledovať, ako ten text žije. Vždy to tak nebolo.“

Čo sa zmenilo?
„Neviem. Niekedy len spozorujem, že text sa akoby odo mňa oddeľoval a príbeh si funguje sám, v texte sa objaví detail, slovo, postavička alebo nejaká postranná línia príbehu, s ktorými som na začiatku nerátala a napriek tomu fungujú ako kolieska v súkolesí. Pri Piatej lodi sa mi stalo, že dievča, ktoré som si vymyslela a ktoré tam opisujem, som stretla. Podobné dievča žilo u nás na dvore na sídlisku a vtedy sa mi potvrdilo, že také dievča naozaj môže jestvovať. A potom neskôr, keď som písala, už som videla len ju – mala som ju konkrétnu pred sebou.“

Prečo píšete vy?
„Piata loď je veľmi zjednodušene povedané obhajoba detí, ich skratového konania, ktoré je odrazom skratového konania rodičov. Deti často konajú skratovo, pretože nemajú schopnosť vidieť dôsledky svojho konania. Konanie Jarky má svoju logiku, no tiež vyústi do niečoho strašného. Z jej pohľadu urobila niečo pekné, zachránila dve malé deti, postarala sa o ne, z pohľadu dospelých ich ukradla a ohrozila ich život. Píšem o láske, ktorá môže napraviť takéto strašné chyby, vysvetliť ich.“

Napísali o knihe

Tak ako predtým sa Kompaníková sústreďuje na lyrické detaily, zvýrazňuje atmosféru textu, často na rozhraní sna a bdenia, poetickými, vizuálne silnými obrazmi. Vytvára tak vlastne akýsi idylický krehký opar, ktorý zvláčňuje drsnú realitu. Jej rozprávanie o pomerne nevľúdnych, často krutých záležitostiach, ako sú zanedbávané deti, sídliskové dospievanie či naprázdno prežité a do ničoty vytratené životy sa tak stáva o čosi znesiteľnejším. Tento efekt v texte umocňuje i retrospektívne rozprávanie – niekedy viac, inokedy menej dôsledné. O udalostiach z konca leta, keď sa dvanásťročné dievča pokúsilo provizórne vytvoriť si šťastnejší paralelný život, s odstupom, ktorý by mal pôsobiť vyrovnane, rozpráva tridsaťročná žena, ktorá pokoj a „ukotvenie“ svojho života už našla.
Ivana Taranenková, Pravda

Čo sa v tejto pasáži vyslovilo o deťoch a ich sémantike pre život, sa v takejto rýdzosti nepodarilo vari v nijakej slovenskej próze. Kompaníkovú väčšmi zaujíma detská koncepcia východiska z ľudskej samoty než nejaká príbehová katarzia. Podľa nej je šťastie možné a všetky tie zlyhané existencie sa v porovnaní s mravným, ale hlavne estetickým vypätím rozprávačky splývajúcej s hlavnou hrdinkou zdajú malicherné a najmä odpustiteľné. Nejde však o nijaký generálny pardon, ide o náznak východiska, o načrtnutie svojskej koncepcie filozofovania i o zmysluplný pokus o obrodenie literatúry.
Alexander Halvoník, LIC

Všetci ostatní mali výnimku

(úryvok)

Aj moja Lucia, keď niekoho čakala, nechávala vchodové dvere privreté. Vždy sa pri tom pomalom zatváraní tak čudne krčila, hlavu vťahovala medzi plecia ako morka a vlasy jej padali do čela. V tom období mala vlasy odfarbené na blond, dlhé pod lopatky. Tvárila sa previnilo ako milenka zo susedného vchodu. Nebola milenkou nikoho zo susedstva, iba sa jej nechcelo vstávať z postele. Nechcelo sa jej prekladať nohu cez nohu a schádzať z tretieho poschodia, dokonca bola lenivá otvárať viac ráz za deň dvere na byte a tak robila rovnaké pohyby aj na našej chodbe. Krčila sa v župane, na nohách hrubé papuče.

Cez spustené vlasy jej bolo vidieť len jedno ostražité oko, ostražité na nepriateľskom území spoločnej chodby, kde číhajú susedia. Nechávala pootvorené dvere, zvnútra ich prirazila mojou teniskou, aby sa pri prievane nerozleteli a jej kámoši potom chodili do bytu bez zaklopania, kedy sa im len chcelo. Často si ani nevyzuli topánky a správali sa u nás ako vo verejnej čakárni, ktorú nad ránom niekto pozametá a vyklepe z popolníkov špaky. V čakárni sa dvere nezamykajú, topánky sa nevyzúvajú, pľuje sa na zem a žuvačky sa lepia na operadlá stoličiek. Prichádza sa váhavo, s očakávaním, odchádza sa napochytre, bez pozdravu.

Ja som sa musela vždy vyzuť, aj keď som šla len na druhý koniec chodby po kabát, inak som dostala po hlave. Všetci ostatní mali výnimku. Lucia im za tie zablatené topánky nikdy nič nepovedala, len na ne zahanbene civela. Hanbila sa, že si nevie vo vlastnom byte urobiť poriadok a určiť pravidlá, ale to bolo tak všetko. Bola slabučká a labilná a nevedela si vydobyť ani len to, aby sa návštevy vyzúvali. Jedine na mňa zdvihla ruku i hlas, lebo ja som bola jej, kus jej samotnej. Bolo to také isté, akoby udrela samu seba, akoby dohovárala sama sebe, ako keď si púšťala na chrbát vo vani studenú vodu. Žiadne otužovanie, za trest, na poučenie.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  2. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  4. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  5. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  6. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  7. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu?
  10. Vďaka úveru na rekonštrukciu môžete ušetriť tisícky EUR
  1. Posledná šanca na Nobelovu cenu
  2. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  3. Mladí futbalisti získali takmer 50 tisíc eur
  4. OMV modernizuje čerpacie stanice. Prioritou je pohodlie zákazník
  5. Aj zmrzlina podlieha trendom, mali ste už špenátovú?
  6. Prémiovosť slovenského trhu rastie, dovozová Metaxa je na čele
  7. Neseďte doma, cestujte z Košíc do sveta
  8. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  9. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  10. Študenti obhajovali návrhy na využitie Pisztoryho paláca
  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok 11 854
  2. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 4 647
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka 3 876
  4. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 3 678
  5. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 3 399
  6. Od 1. júla už prestanete chodiť na poštu! 3 243
  7. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 198
  8. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 3 023
  9. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 2 948
  10. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu? 2 006

Téma: Anasoft litera


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Horiaci obklad z londýnskej budovy sa používa aj na Slovensku

Francúzsky výrobca v pondelok oznámil, že obklad, ktorý pravdepodobne významne prispel k tragickému požiaru v Londýne, prestal vyrábať.

SVET

Odpoveď Ficovi: Nie ste v tom sami, Nemci podrazili aj Čechov

Dúfame, že UEFA konečne prijme nové pravidlá.

TECH

Stres a kapusta. Ako chuťové bunky čriev reagujú na podráždenie

Tieto veci dráždia vaše črevá najviac.

DOMOV

Je to nespravodlivé, zdravotníci sa boja o platy

Štát bude opäť oddlžovať nemocnice.

Neprehliadnite tiež

Zomrel švédsky herec Michael Nyqvist známy z trilogie Milénium

Majiteľ množstva hereckých ocenení podľahol rakovine pľúc.

O Princov archív sa vedú spory. Ktovie, či ho budeme počuť

Z tisícok nezverejnených nahrávok vznikol korporátny chaos.

PÍŠE NATAŠA HOLINOVÁ

Nie je pravda, že kto mlčí, si koleduje

Ad: Po filme Špina zostáva pocit propagandy. (Takto sa recenzia nerobí)

ROZHOVOR

Žiadny z nich to neľutuje. Bývalí riaditelia televízie sa vyspovedali

Boli medzi nimi básnik aj bubeník. Dostali slovo vo filme Boli pri tom.