Táto planéta nemá žiadnu šancu, tvrdí režisér Aki Kaurismäki. Jeho film Le Havre je však šarmantný.
Nehľadajte žiadnu symboliku v tom, že hlavný hrdina filmu Le Havre sa volá Marx, odkazuje fínsky režisér Aki Kaurismäki. „Už aj vo filme Bohémsky život som svoju postavu nazval Marcel Marx. Nie je to však známe, pretože ten film nikto nevidel. Nič to, ani tento neuvidí.“
Taký beznádejný
No, bola by to chyba. Le Havre je pôvabný, krásne jednoduchý film, s ktorým Aki Kaurismäki súťaží na festivale v Cannes. Opustil v ňom svoju rodnú fínčinu, jej nesporný šarm musela nahradiť francúzština, pretože potreby príbehu mu zavelili, aby nakrúcal vo Francúzsku.
Spomínaný Marcel Marx je Francúz. V Paríži sa živil ako spisovateľ, nikdy sa poriadne nepresadil, v dôchodku sa presťahoval do prístavného mesta Le Havre, kde čistí chodcom topánky. A keďže potom stretne malého utečenca z Afriky a pomáha mu dostať sa ďalej do Anglicka, predsa len je to trochu ľavicový hrdina.
„Film o emigrácii by som mohol nakrútiť všelikde v Európe, len vo Švédsku a Fínsku nie. Nikto nie je v takom beznádejnom stave, aby sa vybral tam,“ hovorí Kaurismäki. Mimochodom, hovorí málo, je stručný ako jeho filmoví hrdinovia. Pôsobí až tak trochu pateticky.
Pred piatimi rokmi sa počas tlačovej konferencie nerušene učesal, tentoraz si pokojne ťahal z elektronickej cigarety, ktorú vraj odkukal od svojho obľúbenca Johnnyho Deppa.
Z jeho filmov jasne vyplýva, že Kaurismäki apatický nie je, teraz ho napríklad trápila emigrácia. „Netvrdím, že by som vedel tento problém vyriešiť. Rozhodne sa to však nevyrieši tým, že utečenci dostanú peniaze na cestu domov. Politici by sa mali pokúsiť pochopiť ich život, ale to sa zrejme nestane, oni žijú len v hoteloch a mercedesoch.“
Albín v rodine
Kaurismäki nakrútil Le Havre s kamerou, ktorú v roku 1974 používal Ingmar Bergman. „On s ňou nakrútil dva filmy, ja dvanásť, takže už to nie je jeho kamera, ale moja,“ hovorí na spresnenie. Dekorácie tiež pripomínajú 70. roky, lebo Kaurismäkimu sa nepáči súčasná architektúra a estetika. Aj dialógy napísal, ako vždy, úplne nemoderné, ako keby ich vystrihol z nejakej starej knižky. No a súčasnosti sa vymykajú aj samotní hrdinovia, pretože sú až zázračne solidárni. „Som albín v našej rodine,“ hovorí Marx v utečeneckom tábore, keď chce policajtov presvedčiť, že zatknutý černoch je jeho brat.
„Prvú dezilúziu zo života som mal v desiatich rokoch. Odvtedy predstieram, že ju nemám, aby som nezobral nádej aj iným,“ hovorí a vysvetľuje tým optimizmus z Le Havre. „Táto planéta nemá žiadnu šancu, tak si vravím, že nebudem ľudí ťahať do ešte väčšej depresie. Keďže vekom mäknem, budem svojim hrdinov chystať šťastný koniec. Aspoň v každom druhom filme.“
