Ste vášnivým fanúšikom, vaše zápisky z hokejových MS 2002 sme si mohli prečítať aj vo Víkende. Aký bol pre vás najemotívnejší moment týchto majstrovstiev?
Priznať to musím, bolo mi strašne smutno, že sme neprešli ani do štvrťfinále. Šport má človeku ponúknuť životodarnú silu, ak sa mu to nepodarí, tak sme „schudobnení pod oblohou“. Naši hokejisti vedia, že za sebou majú vernú masu priaznivcov. To sa ukázalo aj tým, ako ľudia dokázali prijať prehru a v plnom počte sa prišli poďakovať a rozlúčiť sa s nimi. To oceňujem. Ja s mojimi osemdesiatimi siedmimi rokmi sa solidarizujem s hráčmi, čo majú 36-37 rokov. Čakajú, kedy sa skončí ich športová kariéra. Nečudujem sa, že sa Demitra rozplakal.
Ako ste sa vyrovnali s vypadnutím nášho družstva?
Ja som si na obranu vymyslel, že keď mi vypadne môj slovenský mančaft, budem mať pripravenú liečbu – začnem podporovať Čechov a Fínov. Taká starecká filozofia, aby som sa vnútorne nezrútil a zostal verný športu a pozeral sa ďalej. V tomto zmysle bol bôľhoj na moju ranu dobrý – jedni odišli so zlatom a druhí s bronzom.
Prečo práve Fíni?
Bol som kamarátom Gustáva Bubníka. Jeho si Fíni pozvali, aby ich trénoval. Navyše ich je ešte menej ako nás Slovákov.
Myslíte si, že Slováci Čechom ich úspech na tohtoročných majstrovstvách dopriali, alebo im skôr závideli?
Závidel som im aj ja, ale rozhodne bolo viac tých, ktorí Čechov podporovali. Nemali by sme rozbiť túto väzbu. My divadelníci pokračujeme v spolupráci, existujeme stále ako bratia. Je to dôležité. Viete, čo všetko sa môže stať, keby sa rozpadla únia? Neslobodno stratiť partnera, s ktorým sme žili a máme vytvorené hlboké väzby.
Čo sa vám na bratislavskom hokejovom šampionáte najviac nepáčilo?
Rabovanie dánskych hokejistov, ktorým vraj ukradli veci v hodnote 35-tisíc eur, to sa ma dotklo. Ale nešlo len o jednu krádež. Boli až tri! V Lidových novinách ma pobavil blog Ľuboša Palatu, ktorý písal o majstrovstvách sveta v hokeji 2031, ktoré sa majú podľa plánov opäť konať na Slovensku. Citoval tajnú štúdiu Slovenského prognostického ústavu, podľa ktorej sa „budú zápasy odohrávať v Banskej Bystrici a Martine, lebo Bratislava a Košice budú v tej dobe už súčasťou Federácie karpatskej kotliny, ktorú vytvoril uhorský regent Viktor Orbán po úspešnej akcii s rozdelením maďarských pasov. Zahraničným účastníkom opäť odporúčajú nebrať si so sebou väčšie množstvo peňazí ani drahé veci, pretože krádeže v hoteloch budú rovnako pravdepodobné ako v roku 2011. Favoritom týchto majstrovstiev bude Čína.“
Trochu sa bojíte toho, o čom Palata vo svojom stĺpčeku vtipkuje?
To by bola veľká debata.
Pri ruskej hymne zaznelo na štadióne pískanie. Čo ste si vtedy pomysleli?
Nemalo by sa to stať. Slováci vždy prijali toho, kto zaklopal, otvorili mu dvere a nachovali ho. Toto nesmie odísť z našich pováh, to musí byť naše dobro, nemôžeme stratiť tento náš morálny kredit.
Vy ste sám nikdy netrénovali hokej?
Môj otec mi nechcel kúpiť kanady, mal som len kvintovky, v nich som fároval Čiernym Hronom hore až do Kamenistého, bola to inak nádhera. V Kremnici už bolo klzisko, mohol som tam chodiť trénovať – ale nie, nekúpili mi tie kanady. Aj teraz sú ľudia, ktorí majú nadané deti, ale nemajú peniaze, aby ich deti trénovali hokej. Na to by mali pamätať kompetentní činitelia.
Keby ste mali zostaviť All Stars Team pre národnú divadelnú ligu, koho by ste nominovali?
Ja už môžem mať istý dedovský odstup a vidieť svojich kolegov očami vďačnosti. Nechcem sa dištancovať od diania v divadle, ale nechcem, aby som niekoho nedajbože mentoroval. Akurát môžem o svojej skúsenosti rozprávať, ak by sa ma niekto opýtal. Zanovito chcem udržať v sebe rovnováhu vkladov a kladov, aby som použil slovnú hračku. Ja som mal vždy úctu k starším, ale s ňou sú vždy veľké komplikácie, lebo vždy si jedna generácia odžije svoje a druhá naberie vlastné farby.
V 87 rokoch stále vystupujete na scéne SND, predvlani ste dokonca nakrútili film. Ako sa to dá?
Udial sa zázrak, ale nielen to! Dočkal som sa nominácie na Českého leva. Už nominácia bola - čestné pionierske - pre mňa ocenením. Nakoniec som dostal aj cenu – ako pointu svojho hereckého života.
Krutý eštebák, ktorého ste hrali vo filme Kawasakiho ruža, zostáva nepotrestaný a verejnosťou prakticky nepoznaný. Ako by sa mala spoločnosť vysporiadať s takýmto zlom?
Nemôžem radiť múdrejším, neviem, akým spôsobom by sa to malo urobiť, ale rozhodne tak, aby odznelo v ľuďoch, aby to nebolo len poprášené popolom.
Ako sa vám hrala podobne negatívna postava?
Mám otvorenú škálu, pokúšam sa byť pripravený na diferencovanejšie charaktery, chcel som sa dotknúť aj krutovládcov, hral som Macbetha, ale aj toho najodpornejšieho nacistického lekára Mengeleho. Jedna moja dobrá známa po predstavení so slzami v očiach povedala: Ale Lacko taký zlý nie je. To však patrí k divadlu. Kam by sme došli, keby sa v súbore chceli hrať len kladné roly? Bolo zaujímavé zistiť, keď som pri skúškach paličkou pichal do väzňov, že mám v sebe vnútorné náboje, ktoré sú mojou človečinou, vývinom a výchovou utlmené. A práve herecký talent je schopný ich z človeka vytiahnuť a pomôcť k účinnej charakteristike postavy.
Čo považujete za najväčšie zlo?
Nebudem hovoriť všeobecne o ľudstve, ale akékoľvek týranie a ubližovanie. A keď ide o deti, je to totálna zvrátenosť. Videl som dokument o tisíckach listov Nemcov führerovi. Bolo v nich toľko nebezpečnej zaslepenosti. Ako sa mu ľudia doslova podkladali, aká oddanosť sa ozývala v ženách k človeku, ktorý mal v sebe diabla!
Raz ste napísali: Práca ako droga, poézia ako pohladenie. Čo vás na nej tak nadchýna?
Dotýkam sa sveta básnikov, ktorý je obrazom nášho života, ale nie celkom prítomnou realitou. A môže to byť lepšie vyslovenie toho, o čom všetci hovoríme. Žil som od mladosti v službe básnikov – Milan Rúfus, Ján Kostra a Jaroslav Seifert mi boli najbližší. Na vojne v Znojme som objavil Seifertovu Romancu o víne. Nadchla ma tak, že som sa ju naučil ihneď naspamäť. Na jeho básniach som sa učil češtinu. Oveľa neskôr som sa Seifertovi odhodlal napísať list, z čoho potom vznikla naša korešpondencia. Jej knižný záznam vyjde opäť na jeseň pod názvom Tichý dvojhlas.
Seifert vám mohol byť aj osudným. Spomenuli ste ho v televíznom programe Kreslo pre hosťa. Uvedomovali ste si, že si môžete poškodiť, ak spomeniete básnika, ktorého režim zaznával?
Nerozmýšľal som, či mi to prejde. Myslel som si, že nie je hriechom zarecitovať erotickú básničku - Až jednou. Z toho vznikol poplach, asi najväčší v Bratislave na Mestskom výbore komunistickej strany. Bol som vystavený odsúdeniu, išlo to až do absurdností, vraj som chválil slovenský štát, keď som povedal, že vtedy bolo možné prísť po maturite priamo do SND. A vyčítali mi súčasne, že som v rozhovore nepochválil socialistický režim. Mal som šťastie. Miroslav Válek vtedy už bol ministrom, ale zároveň aj mojim básnikom, dostal úlohu so mnou prísne pohovoriť, čo aj urobil. Nakoniec Kreslo pre hosťa vysielali iba raz bez reprízy, ale na Vianoce. Nakrútilo sa pol roka predtým v júni.
Aké je vaše osobné sčítanie k máju 2011?
Ja si nemusím robiť inventúru, za mňa to robí teatrológia a kritici. Toto, čo ste mi ponúkli nedávno v SME uverejnením mojich hokejových zápiskov, bol jeden z pohárov cti. Priznám sa, mňa to až dojalo. Dlho by som listoval v pamäti, či som mal niečo podobné uverejnené zo zápisníka. Moje skutočné resumé je ale v časopise Slovenské divadlo v článku Ladislava Čavojského. Priložil by som si ho k svojmu sčítaniu, tak je to krásne napísané. To viete, pri takom súhrne si uvedomujem, čo všetko v mojom živote bolo. Teraz sa začínajú bodky, človek nevie, koľko bodiek ešte môže byť...
