RUDOLF FILA - Narodil sa 19. júla 1932 v Příbrame na Morave. V roku 1952 maturoval na škole umeleckého priemyslu v Brne (prof. Bohdan Lacina), roku 1958 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (prof. Ján Mudroch). V rokoch 1960 - 90 vyučoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, v rokoch 1990 - 92 viedol ateliér maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jeho dielo je zastúpené vo významných súkromných i štátnych zbierkach na Slovensku i zahraničí, vrátane prestížnych kolekcií v Brne, Prahe, Londýne, Riu de Janeiro či vo Viedni.
Rudolf Fila s novou kolekciou obrazov vo svojom ateliéri.
Maľba Rudolfa Filu túži presiahnuť samu seba. Otvára možnosti pohľadov, ale zároveň má jasnú reč. Slovami spisovateľa Pavla Vilikovského, „maľba sa vo Filovi obzerá, vyjavuje sa Filom. Potrebujú sa navzájom, ale každý si prostredníctvom toho druhého vybavuje svoje.“
Maľovanie je pre Filu radostný proces, a nie trápenie, ktorého by sa chcel čo najskôr zbaviť. „Maľba nikdy nekončí,“ povedal v rozhovore pre SME maliar, ktorý sa v bratislavskom ateliéri rád obklopuje aj dielami iných umelcov. Pozorne načúva ich reči, aby viedol svoj dialóg so svetom. So svetom, kde vládne slobodné myslenie a šiesty zmysel. Onedlho oslávi Rudolf Fila sedemdesiatku, no životné jubileum nie je pre neho časom na pohľad späť. „Pre maliara by sa retrospektíva mala uskutočňovať vo výstavných sieňach.“ V priebehu leta bude mať Rudolf Fila výstavu v Galérii Magna v Ostrave a následne v Špálovej galérii v Prahe.
Často hovorievate o dvoch milenkách - maľbe a škole. V akej sú kondícii?
„Zdá sa, že sa k nim pridala tretia. Chystajú mi knižne vydať texty - eseje publikované v katalógoch, časopisoch, ale aj nepublikované v podobe vernisážových prejavov.“
Korigujete tieto texty?
„Mali by vyjsť v nezmenenom znení, iba si pozriem korektúry do tlače. Rozhodne sa však nebudem znásilňovať dorábaním nových textov. Dobrovoľne len maľujem, to ostatné som robil z donútenia.“
Nikdy ste sa do maľovania nenútili?
„Nikdy. Považoval by som to za zradu. Poklesom v kvalite sa človek nevyhne, ale opľuť maľbu by som si nikdy netrúfol. Pre mňa je to najsvätejšia vec. Dejiny maľby ukazujú jej nevyčerpateľné možnosti. Ak to raz niekoho chytí, už sa z toho nevyzuje.“
Bola vám táto milenka niekedy neverná?
„Nepamätám si, to len ja som sa jej mohol venovať iba vtedy, keď som mal čas. Vždy ma však prilákala do svojich osídiel a to aj vtedy, keď som prišiel zo školy až večer. Vydýchol som si a okamžite som sa jej začal venovať. Škola ma od maľovania nikdy neodtrhla.“
O vás sa vie, že ste nikdy nešli do kompromisov - ľudských, ani umeleckých. Stojíte si za každým obrazom? Do každého ste išli s maximálnym nasadením?
„Zvonka často nemusí vyzerať, že ide o maximálne nasadenie. Človek sa nevyhne poklesom kvality alebo úskokom osudu, ktoré na nás číhajú. Zistil som, že s týmito vecami sa dá vyrovnávať maľbou. Je kráľovnou poskytujúcou istú náhradu a duchovný azyl.“
Stávalo sa vám, že ste prišli do slepej uličky a nevedeli ste sa pohnúť ďalej?
„Slepú uličku spozorujú skôr iní. Prenechal by som to ľuďom, ktorí sa umeniu venujú v kritickom a teoretickom smere.“
Vy sa však tiež písomne vyslovujete k umeniu.
„Áno, ale sebamapovanie je vždy ťažšie, ako keď to urobia druhí. Na seba sa nedá dovidieť s dostatočnou ostrosťou.“
Myslíte, že ste už urobili dobrý obraz ako absolútne naplnenie vašich ambícií alebo je ten obraz ešte pred vami?
„Ešte budem asi musieť dlho žiť, aby som sa niečoho podobného dočkal. Neurobil som nič, aby som sa klaňal vlastnému zlatému teľaťu.“
Dopredu vás ženie vytrvalá nespokojnosť?
„Tej je dosť. Mňa napĺňa spokojnosť pri samotnom maľovaní, nie už pri obraze. Dá sa to prirovnať k ľudskému osudu. Keď sa človek rodí, je to úžasná udalosť. Je to dramatické a napínavé. Potom sa však môže z neho vyvinúť aj gauner. Podobne aj obraz si musí svoj názov, ktorý mu prischol po stáročia, niečím zaslúžiť.“
Často premaľovávate staršie diela. Dávate im tým nový život?
„Možno, že je to umelé dýchanie. Avšak pri výtvarných postupoch vrstvenia, je to len ďalšia vrstva.“
Pre vás teda obraz nikdy nie je dokončený?
„Môže byť hocikedy dokončený a nemusí byť nikdy dokončený. Niekedy môže človek urobiť kiks, že mal skončiť skôr, ale nikdy nie je neskoro - všeličo sa dá oškrabať a zotrieť. Keď výtvarník nepovyšuje prostriedky na ciele, vždy môže po nich siahnuť a nastane zvrat, ale i pokračovanie.“
Viete si predstaviť deň bez maľovania?
„Aj to sa stane, no veľmi ma to mrzí.“
Vaša manželka Dorota Filová je uznávaná reštaurátorka. Je to váš prvý kritik i spolupracovník?
„Jej prítomnosť je pre mňa veľkou výhodou. Mám pri sebe neustálu technologickú kontrolu. Samozrejme, aj výtvarnú a názorovú. Azda najviac spolupracujeme pri kópiách, lebo aj ja ich pri svojej tvorbe využívam. Pravda, na rozdiel od manželky, ja do nich následne výtvarne zasahujem a interpretujem ich.“
Vaše nové obrazy v ateliéri potvrdzujú, že stále pokračujete vo figurálnej maľbe. Nenastal teda žiadny veľký zlom?
„S figúrou už asi nikdy neprestanem. Telo je nevyčerpateľné, jeho motív sa vyskytuje už od praveku. A keďže som chlap, ide mi výlučne o ženské telo. Stále pracujem s výrezmi, manipulujem s detailom, hľadám nové spôsoby, akými ho predstavím a ako do neho potom výtvarne vstúpim. Je to nekonečná variabilita.“
Každý autor je na svoje dielo chúlostivý. Ako reagujete na kritiku?
„Ak ju hovorí kvalifikovaný človek, je to niečo iné, ako keď vám niekto povie: čo to čarbeš za blbosti. Vtedy sa nedá nič iné robiť, len kývnuť rukou. Osobne som mal šťastie na kritikov, ktorí mali dôverný vzťah k umeniu a potrebný odstup na posudzovanie. Napríklad Václav Zykmund či básnik Ludvík Kundera. V úplných začiatkoch bol pre mňa najpodstatnejší profesor Bohdan Lacina.“
Ako sa na vás pozeral profesor Ján Mudroch na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení?
„Bol obklopený žiakmi, ktorí ho sledovali krok za krokom. Ja som sa mu vymkol a veľakrát nastávali aj razantnejšie výmeny názorov. Nikdy ma však nepokoroval zlým ohodnotením. Keď som nezaberal na žiadnu argumentáciu - mávol rukou a povedal: rob si, čo chceš. Mal ešte jedno prirovnanie na moje výtvory - je to dobrá knedľa, ale zle uvarená.“
Už na škole ste boli presvedčený, že vytýčená cesta je tá vaša?
„Treba si uvedomiť, že išlo o hlboké päťdesiate roky a mudrochovský tlak bol ten najsladší. Pravdupovediac, na školu som prišiel kvôli Fullovi, no kým som sa prepracoval cez prípravku, bol už nútene ‘odídený‘.“
Stretli ste sa ešte neskôr s Fullom?
„V šesťdesiatych rokoch, keď nás spolu s Jozefom Jankovičom adoptovali do výboru Zväzu výtvarníkov. Bolo to v období uvoľňovania, no už po roku 1968 nás z neho vyhodili - ako aj z celého zväzu. Fulla do výboru chodieval a mám na neho veľmi dobré spomienky. Veľmi presne artikuloval myšlienky. V tom čase som však už bol mimo učňovských rokov a boli sme vlastne kolegovia.“
V šesťdesiatych rokoch ste patrili k výtvarníkom, ktorí sa napojili na aktuálne európske trendy vo výtvarnom umení. Ako vnímate toto obdobie s odstupom rokov?
„Myslím, že bez nejakých úhybných manévrov sa v slovenskom umení dialo to, čo v ostatných krajinách. Nebol dôvod sa na vývoj pozerať s ľútosťou a ponížene. Nechcem hovoriť o bezmedznej suverenite, napojenie na určité tvaroslovné a výtvarné náväznosti vo svete fungovali, ale v našom okruhu som nevidel vyslovene epigónske pokusy.“
Prikláňali ste sa k nejakému vzoru?
„Keď sa človek otvorí umeniu, ktoré sa už etablovalo, ale aj tomu, ktoré je ešte vo vzduchu, komunikuje s jeho tvorcami. V žiadnom prípade som nikoho nenapodobňoval. Samozrejme, sú osobnosti, o ktoré sa obtriete bližšie.“
Ktoré z dobových trendov vás neoslovili?
„Nedotkla sa ma geometrická abstrakcia, ale neváham kedykoľvek použiť geometriu ako možnú súčasť štruktúry maľby. Úplne som ignoroval pop art a jeho balansovanie na hrane ľahkej a vážnej múzy. Nemôžem mať predsa pochopenie pre operetu, keď milujem operu.“
Po zlatých šesťdesiatych prišla normalizácia, ktorá vás vyhnala z oficiálnej kultúry. Domnievate sa, že keby pokračoval duch predchádzajúceho desaťročia, vaša tvorba by sa uberala iným smerom?
„V tom čase som si dôveroval viac ako v začiatkoch. V podstate som už nebol vykoľajiteľný. Iste, hrozili, existenčné neistoty, no na bratislavskej ŠUP-ke sme mali šťastie, že vtedajší riaditeľ Jozef Brimich od nás odvrátil všetky nápory. Bol asi jediným nestraníkom zo všetkých škôl Varšavskej zmluvy. Dokázal suverénne ohúriť všetky inšpekcie a preniesol nás cez previerky.“
Na Škole umeleckého priemyslu ste boli v rokoch 1960 až 1990. Čo všetko treba, aby človek vydržal tridsať rokov na jednom mieste?
„Poriadnu výdrž. Mám konskú náturu, škola ma neomínala.“
Cez váš pedagogický pohľad prešlo množstvo výtvarníkov, ktorí sa stali výraznými osobnosťami na slovenskej umeleckej scéne. Stotožňujete sa s pojmom Filova škola?
„Na študentov som sa nikdy nepozeral ako na moje zrkadlo. Naopak, ak mi niekto doniesol veci, ktoré sa príliš podobali na moje, tak som úškrnom dal najavo, že sa to nepatrí. Myslím, že len málo žiakov pokračuje v mojom programe. Necítim nejakých pätolízačov, a to je príjemné. Podarilo sa niečo, za čo môžem byť šťastný. Rozhodne nemám pocity ako naši páni profesori, ktorí nám znižovali známky, keď sme sa od nich odchyľovali.“
Ako vyzerá pohľad na súčasnosť výtvarného umenia na Slovensku?
„Nerád sa púšťam do záverov, čo sa stalo a prognostikovať čo bude. Najzaujímavejšia je situácia tak, ako prebieha. Neviem, či má zmysel hovoriť o nejakej pluralite, ani slohový smer sa tu neukazuje. Podobne ako v politike je cítiť jazykový chaos. Je v ňom veľa nárečí a slangov. A tie slangy sú niekedy veľmi lacné. Pripadá mi to, že už nejde o umenie, ale o zábavu. Priznám sa, trochu ma rozčuľujú zámeny a kamufláže. Situácie, keď pod rúškom umenia či kultúry sa servíruje čosi úplne iné - najčastejšie zábava.“
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
