Radia ho medzi našich najvýraznejších interpretov. Venuje sa starej hudbe, vedie súbor Solamente naturali, za sebou má dlhý zoznam spoluprác v zahraničí a nahrávky pre prestížne vydavateľstvá klasiky. Huslista MILOŠ VALENT tvrdí, že ľudia v renesancii boli azda modernejší, ako sme dnes my.
Ako sa cíti tohtoročný držiteľ ocenenia Krištáľové krídlo?
Na úvod priam provokačná otázka (smiech).
Väčšinou ich udeľujú mediálne známejším typom, nehovoriac o profesii. Napriek úspechom v zahraničí, na Slovensku ste mimo brandže takmer neznámy.
Keď viac účinkujete v zahraničí, doma sa do povedomia dostanete ťažko. Zrejme by to bolo inak, keby bol náš súbor etablovaný v nejakom zväzku a pravidelne koncertoval na Slovensku. Príkladom sú Warchalovci, špičkové teleso poctivo koncertujúce po celom vtedajšom Československu, ktoré všade poznali. Žiaľ, my takú šancu nemáme.
Prečo?
Usporiadateľom koncertov chýbajú peniaze. Ťažko presadiť, aby sme ako pätnásťčlenný orchester vycestovali trebárs do Kremnice a zahrali náročný koncert. A ja nemôžem od muzikantov chcieť, aby hrali za tridsať eur. Naše projekty doma sú vlastne ojedinelé, podaria sa aj vďaka šťastným okolnostiam.
Kým vo svete cédečká aj s vaším menom ponúkajú portály, ako je Amazon, prípadne ich možno pohodlne objednať vo formáte mp3, u nás dá námahu doklikať sa k zmienke o domácej klasike. Nezaspali u nás distribútori, že ani nehľadajú fungujúci obchodný model?
Aj pre mňa je to záhada. Zoberte si cédečko Pestrý zborník / Tabulatura Miscellanea, ktoré sme nahrali so Solamente naturali a ktoré vydalo Hudobné centrum. Nevravím, že sa nepredáva, no tiež sa nedá povedať, že by sa vychádzalo v ústrety internetovej generácii zvyknutej kliknúť a už jej naskočí cédečko.
Miloš Valent založil a vedie súbor Solamente naturali, špecializujúci sa
najmä na hudbu 17. a 18. storočia, ktorú interpretuje na dobových nástrojoch
Zaujíma vás vôbec hudba z obchodnej a organizačnej stránky?
Nie som v tom zbehlý. Mňa najviac zaujíma byť pri tom, keď hudba vzniká a keď je hotová, akoby ju opúšťam. Práve vtedy by asi mal prísť tím ľudí, čo ju posunie ďalej. A možno sa len vyhováram a mám sklony k pohodliu. Keď hráme s orchestrom na Západe, prichádzame do fungujúceho prepojenia klasiky s biznisom, všetko je pripravené a vymyslené. Aj klasická hudba sa kupuje ako produkt, a hoci viem, že sa tomu nedá vyhnúť, asi sa tomu podvedome bránim. No západní hudobníci, čo sú ako ja na voľnej nohe, vravia, že si to musím vážiť. Hrať iba koncerty je u nich luxus.
Čo ich inak živí?
Na Západe, aby sa uživili, musia hudobníci popri koncertoch vyučovať v školách a podobne. Výnimkou sú iba špičkové európske orchestre, presnejšie, špičkoví hráči, ktorí v nich rotujú.
Vráťme sa na začiatok. Niekde ste vraveli, že máte v rodine silné folklórne zázemie.
Učiteľ z ĽŠU ma počul spievať a vravel, že vraj mám talent. Rodičia ma dali na husle a ja som sa nijako nebránil.
A folklór?
Za starých čias sa rodina zišla na hodoch, dožinkách, ja som sa postavil na stôl a ostatní mi kázali: Miloš, zahraj pesničku! Niekedy bolo treba z fleku hrať pesničky, ktoré som predtým ani nepočul. Neskôr, keď sme hrávali na svadbách na Podpoľaní, som zistil, že to môže byť pre hudobníka poriadny stres – kto nezahral pesničku, ktorú rozkázali, mohol aj dostať. No práve to umožnilo rozvíjať odlišný talent ako v škole. Hudobník je hodený do vody a musí vedieť reagovať. Naučí sa improvizovať, naučí sa aj určitému harmonickému cíteniu.
Odkiaľ pramení váš záujem o starú hudbu?
Po konzervatóriu v Žiline som prišiel študovať do Bratislavy. Súbor Musica Aeterna pred výjazdom do zahraničia zháňal huslistu a angažoval mňa. Čo bolo kľúčové, cez spoluhráčov som sa dostal k okruhu okolo Hansiho Albrechta.
Legendárne stretnutia u vzdelanca Albrechta na Kapitulskej ulici spomínajú mnohí hudobníci a skladatelia od Petra Breinera po Vlada Godára. Čím boli také vyhľadávané?
Hansi dokázal vytvoriť priateľskú atmosféru. Mal zázračnú skriňu s neskutočným množstvom nôt skladateľov, o ktorých som ani nechyroval. Najkrajšie bolo spoločné priateľské muzicírovanie. To, čo bolo v baroku bežné, že ľudia hrali doma pre radosť, dnes už takmer neexistuje.
Po šestnástich rokoch v súbore Musica Aeterna ste sa rozhodli odísť. Prečo?
Po pravde, nechcel som odísť. Problém bol, že v deväťdesiatych rokoch začali pribúdať možnosti hrávať v zahraničí a termíny sa začali biť. Z odstupu rozumiem výčitkám na moju adresu a tomu, že boli oprávnené – súbor ťažko akceptoval, ak som napríklad na mesiac odcestoval do Holandska. Napokon zvíťazila moja túžba po nových skúsenostiach a musel som rozviazať pracovný pomer.
Aká cesta vedie do katalógu prestížneho nemeckého vydavateľstva ECM?
Kľúčová postava pre mňa je americký lutnista Stephen Stubs, ktorý mi ponúkol miesto koncertmajstra v orchestri Teatro Lírico v Holandsku. Predtým som sa dobre cítil na vedľajších postoch, naraz som sa musel učiť, ako byť vedúcim. Dostali sme šancu na cédečko, nasledoval Dowland Project s Johnom Potterom. A potom, keď sme nahrali album Vladimíra Godára Mater, poslal som ho vydavateľovi Manfredovi Eicherovi do ECM. Na druhý deň sa ozval, že ho chce vydať. Bol to šok.
S americkým lutnistom Stephenom Stubbsom, ktorý mu v deväťdesiatych
rokoch prvý ponúkol zahraničné angažmá v Holandsku
K Mater prebehlo aj svetové turné. Aké boli ohlasy?
Pochopiteľne, našli sa hlasy, že za úspechom Mater je popularita Ivy Bittovej, ktorú vo svete pozná určite viac ľudí ako nás. No potom začalo byť jasné, že to nemôže byť len tým. Myslím, že zaujala kombinácia vzájomne nespojiteľných vecí - hudba Vlada Godára a Iva Bittová s jej špecifickým prejavom. Teraz pokračujeme Godárovou skladbou Oratórium Querela Pacis, ktorá vychádza na cédečku po vlaňajšej premiére na festivale Pohoda.
Odtiaľ si pamätám najmä dunenie z vedľajšieho pódia.
(Smiech.) Ani vám nezávidím, že ste tam boli. Niekedy sa veci skrátka nepodaria.
Má vôbec zmysel ťahať na open-air festival klasiku?
Určite má, bola to pekná myšlienka. Len to chcelo koncert v inom čase, nie večer, keď bol nápor na pódiách okolo.
Stará hudba, ktorej sa venujete, je určite viac v pozadí ako novšia, ktorú obchádzate. Nie je čo ľutovať?
Keď som sa začal zaoberať iba starou hudbou, známi sa pýtali, či mi to stačí, či si netúžim zahrať Mahlerovu symfóniu. No mne stará hudba vyhovuje. Ak sa do nej detailne pohrúžite, môžete nazrieť do prostredia, v ktorom sa formovala. Musíte sa akoby zastaviť v čase, nazerať na históriu ako na súčasnosť a vnímať ju rozmanitú, tak ako je rozmanitý dnešok. V starej hudbe sa môžete hrabať a nachádzať stovky skladieb, ktoré potom nanovo uvediete na koncerte. Žijeme v ére, keď je záujem o starú hudbu hlboký a my v minulosti snoríme ako nikdy predtým. Porovnávaním dneška a minulosti sa pokúšame poskladať širší obraz a dochádzame k zaujímavým výsledkom. Napríklad zisťujeme, že v renesancii mohol mať človek tie isté problémy, ako máme my. A stále môžeme objaviť neznámeho unikátneho skladateľa.
Stovky zabudnutých skladateľov pripadajú na jedného Bacha či Mozarta. Sú dejiny spravodlivé?
Myslím, že v tomto nie sú. Neverím, že dejiny vždy vyberú len to najhodnotnejšie.
Prepíšeme dejiny hudby?
Už ich trochu prepisujeme. Namiesto striktného delenia na slohy ich začínajú brať inak. Napríklad, zamerajú sa na jedno mesto a kompletne opíšu jeho vtedajšiu sociálnu a kultúrnu situáciu vrátane toho, ako vyzerali ulice, gastronómia, kto sa s kým stýkal a podobne. Výsledný obraz je omnoho širší a aj pre mňa ako hudobníka má väčšiu cenu, lebo si viem predstaviť hlbšie dobové súvislosti.
Ako vyzeral hudobný život na území Slovenska, dajme tomu v 17. storočí?
Zoberte si Gemer. V tých časoch to bol úžasne bohatý kraj s banskými mestami. Každé malé banské mesto malo vlastnú kapelu, kde hrali spolu Nemci, Maďari, Slováci, Poliaci, Česi, Moravania. Tak ako dnes v Európskej únii aj vtedy celkom prirodzene ľudia migrovali po obrovskom území monarchie. Naše dejiny sú spletené s dejinami susedov. Problém akurát je, že si to nechceme priznať.
Čo tomu bráni?
Radšej sa spýtajme, koľko má Slovenská republika rokov?
Momentálne sedemnásť.
No vidíte. Mentalita sedemnásťročného tínedžera je celkom iná, ako keď sa krajina kultúrne rozvíja päťsto rokov.
Rok 1982, zájazd súboru Musica Aeterna v Mexiku. Miloš Valent
tretí sprava, v popredí vľavo vzdelanec Ján Albrecht
Hádam sme v roku 1993 nezačínali od nuly.
Nezačínali, ale aj tak si nechceme osvojiť, čo tu bolo predtým a vidieť dejiny v súvislostiach. Zoberte si Uhroveckú zbierku pesničiek z roku 1730, ktorú zapísali u nás, vo vtedajšom Hornom Uhorsku. Ťažko ju však môžeme nazývať slovenskou - obsahuje pesničky všetkých národností Uhorska. Hrali ich zmiešaní muzikanti, ktorí zrejme poznali niekoľko jazykov, a počúvala ich šľachta, ktorá tiež bola rozmanitá. Bolo unikátne, ako spolu nažívali ľudia rôznych národností bez treníc. Hudbu druhých dokázali hrať aj počúvať. Dnes sa pri pesničke ohradia: veď to nie je naša!
Ako je na tom Johann Nepomuk Hummel, ktorému sa dlhodobo venujete? Je svetovým skladateľom? Jednoznačne. On je príkladom skladateľa, ktorému história nespravodlivo ubrala. Bratislavský rodák Hummel nie je vo svete neznámy - bol jedným z najväčších klaviristov a sólistov tých čias, napísal klavírnu školu prekladanú takmer celé storočie, no ako skladateľ sa v celej šírke nikdy neskúmal. Súčasníci podcenili jeho opery ako málo originálne. Lenže kto o Hummelovi tvrdí, že nebol originálny skladateľ, hovorí len to, že od skladateľa požaduje originalitu určitého typu. Hummel bol eklektik, vedel fantasticky spájať veci, a to predsa nie je hana. So Solamente naturali sme nahrali Hummelovu Missa Solemnis, operu Mathilde a klavírne septetá, ktoré vydalo nemecké vydavateľstvo Brilliant Classics ako svetové premiéry. A to sú svetové skladby.
Niekedy to vyzerá na zvláštny príbeh. Vlani ste odohrali premiéru Vivaldiho koncertu objaveného v Podolínci. Ako sa v slovenskej dedinke ocitol neznámy rukopis slávneho skladateľa?
Znie to až neuveriteľne. V zabudnutom kláštore na východe Slovenska mnísi opisovali svetové koncerty z Talianska, medzi nimi raný Koncert pre husle F dur Antonia Vivaldiho. Jediný exemplár, ktorý našiel muzikológ Ladislav Kačic, už odborníci overili a zaradili do Vivaldiho katalógu. Niekedy mám pocit, že vtedajší ľudia boli modernejší ako sme dnes. Aj bez internetu mali neuveriteľné vedomosti. Niekto poslal noty, iný ich opisoval ručne, po večeroch pri sviečke. Zo zbierky z Podolínca vyšlo cédečko, no stále zrejme obsahuje mnoho neznámych koncertov.
Tým, že neboli zvukové záznamové médiá, nevieme, ako presne hudba v minulosti znela. Ako ju potom rekonštruovať?
Mnohí tvrdia, že autenticita v starej hudbe neexistuje a my ju iba predstierame. Pretože, ako sa jej priblížiť? Naštudujeme skladbu aj to, aké vtedy používali nástroje, ladenie, tempá. Veríme, že ak ich napodobníme, rekonštrukcia bude autentická. Pri prvej to ešte nikoho nevzrušuje, lenže čo ak bude nahrávok desať, každý interpret čítal totožný zápis a predsa hrá skladbu ináč? A už sme pri niečom, čo je v hudbe neopakovateľné. Navyše, zoberte si, že ani najslávnejší skladatelia nepísali príliš prísne pokyny, ako má ich hudba znieť. Možno ju v každom meste hrávali inak.
Ako sa hrá dnes?
Orchestre dnes znejú omnoho podobnejšie. Počujete trebárs štyri rôzne svetové orchestre, no nedokážete povedať, čím sú špecifické. Muzikanti majú veľmi podobné vzdelanie. Chýba im niečo originálne.
A publikum? Žiada si vernú interpretáciu?
Ľudí na koncertoch to netrápi. Nešpekulujú nad tým ako vedci.
O čo potom ide?
O priamy kontakt hudobníka s poslucháčom. Ten sa nemení a pretrváva, i keď už dnes máme cédečká a médiá s dokonalou záznamovou kvalitou. Klasickí interpreti majú len nevýhodu v tom, že sú trochu „zošróbovaní“. Kým populárny interpret príde na pódium a hneď sa prihovorí divákom, klasický hudobník sa objaví mlčanlivý, vo fraku. Mám pocit, akoby sme v tomto ešte žili v 19. storočí, keď sa objavili veľké koncertné sály, kam chodili ľudia vyobliekaní a škrobení. Myslím, že časom to zanikne.
Akú úlohu hrajú staré hudobné nástroje?
Nástroje sú dôležité. Zároveň sú s nimi problémy. Zoberte si barokové husle. Od moderných sa líšia strunami z čriev, inak stavaným krkom, inými trámcami. Majú o niečo zaujímavejší, širší a temnejší zvuk. Problém je, že je slabší, pretože v baroku husle stavali pre malé priestory. A potom sa prihodí, že súbor starej hudby v sále pre tisíc ľudí nepočuť, lebo barokové husle „dostrelia“ iba do siedmeho radu.
Aké husle používate?
Mám šťastie, že sa mi podarilo kúpiť nástroj v originálnom stave. Na pohľad nezbadáte rozdiel, no oproti moderným husliam majú polovičnú silu. S husľami to inak bolo kuriózne. Pôvodne šlo totiž o to, že sa hudobné nástroje snažili napodobniť ľudský hlas a husle mali mať zamatový, temný zvuk. V jednom čase však popri nich začali vyrábať stradivárky, ktoré zneli o čosi ostrejšie, sopránovejšie. To pretrvalo dodnes, keď sú husle sopránovým nástrojom a musia vyložene svietiť. No máme dôkazy, že mnohí už vtedy tvrdili, že pôvodný, temnejší zvuk huslí bol vhodnejší.
Keď vlani vyšli Chasidské piesne, vravelo sa o albume roku. Židovská tradičná hudba sa stotožňuje so žánrom klezmer, v čom je hudba chasidov odlišná?
Židovská kultúra a hudba majú v sebe hlboký prvok intimity. Nenájdete v nej bujarosť, ošiaľ. Aj sila chasidských piesní je v tom, že sú hlboko spirituálne. Chceli sme hrať piesne v meditatívnej podobe, nájsť čistotu príbuznú komornej hudbe.
Violončelista Jozef Lupták, akordeonista Boris Lenko, rabín Baruch Myers za klavírom - ako ste sa vlastne zišli?
Jožo Lupták a Baruch Myers prišli s kombináciou, ktorá ma oslovila - práve v tom čase som totiž pri štúdiu Uhroveckej zbierky pesničiek nachádzal súvislosti s hudbou chasidov. Boris Lenko bol mojím spolužiakom z konzervatória. Ohromne dôležitý bol rabín Myers, ktorý dbal, aby sme držali štýl.
Rozlietaní hudobníci a rabín, ktorému náboženstvo zakazuje koncertovať v sobotu a piatok večer. Ako si dohadujete termíny?
Je fakt, že sme rozlietaní, ale zase koľko koncertov by sme mali zahrať? Určite nebudeme robiť s Chasidskými piesňami šnúru ako Desmod. Programu, ako je tento, prináleží špecifické miesto a publikum, nedá sa hrávať bežne. Teraz sa teším, že spravíme niečo nové.
Miloš Valent (1960)
Vyrastal v Novej Dubnici. Hru na husliach študoval na žilinskom konzervatóriu a bratislavskej VŠMU. V rokoch 1982 - 98 pôsobil v súbore Musica Aeterna. V roku 1995 založil súbor Solamente naturali interpretujúci najmä hudbu baroka na dobových nástrojoch. Spolupracoval so zahraničnými súbormi: Tragicomedia, londýnskymi Tirami Su, Musicalische Compagney Berlin, De Nederlandse Bachvereinigung Utrecht, Musica Florea a Ritornello. Pôsobil ako koncertný majster v holandskom súbore Teatro Lírico a brémskom ansámbli Fiori musicali. Venuje sa medzižánrovým projektom (Chasidic Songs, spolupráca s nórskym džezovým hudobníkom Jonom Balkem). Ako pedagóg pôsobil vo Švajčiarsku, Švédsku, v Nemecku, Česku. Realizoval tri nahrávky pre mníchovské vydavateľstvo ECM. V posledných rokoch sa so Solamente naturali venuje tvorbe Johanna Nepomuka Hummela (tituly vydáva holandské vydavateľstvo Brilliant Classics). Je držiteľom Krištáľového krídla za rok 2010.
