Je to hotové, alebo sa to ešte len robí?

Nerozmýšľajte o tom, načo vám to bude, kam to zavesíte, ale čo to s vami urobí, hovorí Dezider Tóth.

Keď dovŕšil päťdesiatku, zašiel DEZIDER TÓTH k notárovi a oficiálne zmenil svoju umeleckú identitu na MONOGRAMISTU T.D. Na Vysokej škole výtvarných umení premenoval predmet technológia maľby na dramaturgia maľby a svoje pracovisko nazval Neateliér. O práci so študentmi so zveličením hovorí, že nerobia umenie, ale pracujú na umelcovi. A v názve svojej naozaj veľkolepej, a ako inak, netradične koncipovanej monografie tvrdí, že nie je autor, ale metafora.

Čo pre vás znamená metafora?

„Asi viac, než som bol doteraz ochotný priznať. Chvíľu mi to trvalo, kým som porozumel, že otázka: Čo to stále máš s tou metaforou?, mi práve pre hanlivý rozmer odkrýva moju možnosť. Bolo povzbudzujúce zisťovať, že mnohé najväčšie osobnosti a nielen v umení, ju nepokladajú za vyminutú možnosť. Napríklad vedci, exaktne idú za niečím, a keď prídu na istú hranicu a nemajú na to ešte odpoveď, tak sa otočia k metafore. Pritom to nie je znak zľahčovania a už vôbec nie rezignácie. Naopak, prihlásenie sa k metafore je priznaním nedostatočnosti a až toto priznanie vás legitimuje viesť dialóg s tým, čo už bolo, ale aj s tým, čo sa len narodí."

Uvažovali ste aj nad iným názvom?

„Samozrejme, boli tu aj iné možnosti. Pripomeniem jeden, ktorý priniesla príhoda z mojej výstavy v Českom Těšíne, kde návštevník z bezradnosti napísal do knihy návštev: Je to hotové, alebo sa to ešte len robí?"

Ako ste vnímali jeho názor?

„Tá výstava sa odohrala počas normalizácie, ako ja hovorím, v čase nemožnosti. Tie kulisy sú vždy podstatné, kedy to odznie. Keby mi toto niekto napísal pri výstave v Guggenheimovom múzeu, tak ma to, samozrejme, zrazí do kolien, že čo tam hľadám. Ale vtedy v Těšíne tá reakcia bola adekvátna mojej životnej situácii, kde som sa ocitol ja, moja tvorba. Takže tam som z toho paradoxne cítil až skoro nádej, nie poníženie, dokonca ma to potešilo."

Sám ste priznali, že vznik tejto knihy ste až chorobne prežívali. Prečo?

„Podstatná vec, prečo som túžil mať práve takúto monografiu, bolo uvedomenie si, že galéria nie je definitívnym arbitrom toho, akú hodnotu som vytvoril. Pre mňa je podstatné čítanie mojich vecí, čítanie v širšom zmysle. A na to je kniha ideálne médium. Vedel som, že keď sa tam dostanú moje práce vedľa seba, energia sa len znásobí. Okrem toho, že si to ponecháva ambície zostať umením, bude aj generačnou výpoveďou. Kniha ma prežije."

Vaša doterajšia umelecká tvorba sa z časového hľadiska dá rozdeliť na dve dvadsaťročia - jedno v totalite, druhé v demokracii. Často sa vraví, že najkvalitnejšie umenie vzniká pod tlakom, v neslobode. Je to aj váš prípad?

„Toto sa často opakuje tam, kde žijú (žili) v neslobode. Pritom mnohé diela svetového umenia, možno väčšina vznikla v ’slobodnom svete’, v jagavom jase radosti. Moja odpoveď je podmienená aj tým, že sa nám zdá všetko, čo je za nami, lepšie, bezstarostnejšie. Druhá vec - prečo by som si mal myslieť, že teraz je to ľahšie? Veď sú iné, možno rafinovanejšie tlaky, ako sme mali my. Ale k veci: moje najlepšie veci pochádzajú zo 70. rokov. Vznikli preto, že bola totalita a že som bol mladý. Bola totalita a slobodne som si vybral nebyť oficiálnym výtvarníkom, čo ma prinútilo robiť tie veci, ktoré som robil. Ukázalo sa, že popri kariére, ktorá sa rysovala, že budem sľubný, zaujímavý maliar, v tých maličkostiach, ktoré vznikali, som možno nevytvoril také ’hodnotné’ veci, ako by boli vytvorili tie obrazy. Ale vytrvalou prácou som sa prihlásil k inému typu autora."

Prechod na alternatívnu scénu súvisel aj s opustením maľby, ktorú ste vyštudovali, a obrátením sa ku konceptu, k tým "maličkostiam".

„K opusteniu maľby u mňa nedošlo preto, že by moje maliarske výkony okolie neoceňovalo. Naopak. Nebohý Milan Paštéka mi nezabudol opakovane pripomínať, či si uvedomujem, čo som to vlastne opustil. Umenie vtedy, 70. rokoch, nielen z ideologických dôvodov opustilo galerijné možnosti a nastúpil koncept. Aj keď kontakt so svetom bol minimálny, informácie, kde sa euro-americké umenie pohybuje, sme mali. Ak som chcel so svojimi rovesníkmi zvádzať zápas s rovnakými umeleckými výzvami, musel som sa k tomu boju prihlásiť. Príklon ku konceptu bol však u mňa o niečo prirodzenejší, už som mal akúsi predprípravu, pretože som od začiatku do svojich malieb vpašovával najrôznejšie slová, názvy, inšpirácie literatúrou, ktorá je mojou vášňou."

Niekto vníma konceptuálne umenie len ako umenie myšlienky, bez výtvarného rozmeru, akoby tam vôbec nebolo potrebné ovládať "remeslo". To, pravda, nie je práve váš prípad.

„Konceptuálnosť pre mňa neboli a nie sú len ikonizované podoby vizuálneho umenia, ktoré prijala kunsthistória. Z nich utkala sieť a čo cez sieť neprekĺzne, nie je. Povedzme nahlas: nieje konceptuálne. Ale nie je umením? Teraz, keď postmoderna, ktorá trvá vyše tridsať rokov nie preto, že sme bezradní a nedokážeme sa zhodnúť na nejakom inom -izme, ale trvá preto, že ponúka adekvátnu odpoveď svetu v ktorom žijeme, postmoderna, ktorá v prvej fáze vystúpila proti konceptu nahlas vyriekla termín neo-koncept. Sú takí, ktorí hovoria, že ja som robil neo-koncept v čase, keď vládol koncept. Čo je nezmysel. Ja mám radšej vetu: ’že som nebol dostatočne konceptuálny umelec’, ale veci, ktoré som vytvoril, zostávajú umením. Ja sa môžem za môj príbeh len poďakovať a zároveň viem, že nikomu to neodporučím ako jedinú správnu cestu."

Snívaj! – transparent, 1981, inštalácia, Štátna galéria, Banská Bystrica, 1994

Čo je teda zárukou správnej cesty?

„Človek nemusí mať vysokoškolské vzdelanie, nemusí v tom obore ovládať remeslo, ale bez poznania, že to niekto iný robí ako on, bez samoštúdia a prípravy nemá šancu sa dlhodobejšie zapojiť v podobných tendenciách. V tých prvých chvíľach to môže ísť aj bez toho, ale len v tých prvých chvíľach. Preto mnohí sú tak krátko na scéne. Tie ich argumenty: nedá sa, nemám príležitosť, sú z veľkej časti naozaj vyhováraním sa. Neverím, že by to bolo len nemožnosťou isté veci realizovať. Predsa nebudem snívať, že moja inštalácia sa bude skladať z nejakej trojposchodovej sklenenej štruktúry a z laserových lúčov, keď zistím, že to nemôžem realizovať. Tak tú nemožnosť zahrniem do diela a urobím inštaláciu, rovnocennú s tými, ktorí môžu tie laserové veci robiť, akurát že bude z iného pohľadu. Tou zárukou vstupu do diskurzu je to, že svoju možnosť rozpoznám."

Ale profesionalita sa u väčšiny spája so štúdiom.

„Nie, profesionál si vtedy, keď budeš komunikovať, sledovať dianie, kontexty, driapať sa za tým svojím, chcieť to. Amatéri sú tí, čo len tak akože koketujú. Sú to čisté duše, nech to robia popri zamestnaní. Ale amatérom zostávajú aj tí, čo získali diplom vysokoškolského štúdia, no nehoria vášňou po poznaní."

V čom sú nástrahy tejto doby voči umeniu?

„Iné inde, iné u nás. Niekde sa dokonca úspešne darí vytvárať umenie ako druh pasce a nástrahy na umenie. U nás vymizol ľudský záujem istej society. Napríklad dnes človek pripraví nejakú akciu, chce sa tam stretnúť s ľuďmi, a tí tam zrazu neprídu. Toto sa nám kedysi nemohlo prihodiť. Naopak, tam ešte prišli aj tí, čo tam nemali čo hľadať, pred ktorými sme sa museli mať na pozore. Mladí budú musieť nájsť nejaký spôsob dialógu, podobne ako to najnovšie robia s verejnosťou vedci. Hovorí sa tomu tretia kultúra."

Pohovka, akryl na plátne, 2007

Vnímanie umenia sa zjavne zmenilo, je to tým, že sa zmenila jeho pozícia?

„Mnohí sa chytajú za hlavu, kam sa dostalo umenie, ale ono sa dostalo len tam, kde kedysi dávno bolo. Taký závesný obraz je úplne novodobý výmysel, veď umenie vo svojich začiatkoch sa oveľa viac podobalo formám, ktoré máme dnes. Umenie chce o dobe rozprávať, preto vznikajú rôzne alternatívne formy, performance, pouličné divadlá. Nie preto, že sa nedostanú do galérií."

Čo si myslíte o všetkých tých zaručených predpovediach o zániku knihy či smrti maľby?

„To sú dobré liečivé metódy, napríklad maľba zažíva v posledných rokoch nevídaný boom aj vďaka vyhláseniam o smrti maľby. Áno. Maľba pred 20-15 rokmi zažila predpovede smrti. Ale bola to maľba? Netýkalo sa to istého druhu maľovania? Nezomierala naša predstava o maľbe? Naša zodpovednosť je byť otvorení, netrápiť sa, kde sa to skončí, a na druhej strane si veľmi dávať pozor, že vonku je rok 2011. Preto je možné, že do registra jazyka maľby slobodne a zároveň zodpovedne k súčasnosti zaraďujú niektorí maliari vyminutý jazyk akademickej historickej maľby predminulého storočia."

Venujete sa maľbe, akčnému a konceptuálnemu umeniu, tvorbe inštalácií a objektov. Čím sa cítite najviac, ako sa orientovať vo vašej rozmanitej tvorbe?

„Raz som na túto tému v rozhovore pre ľudí, ktorí sa umením príliš nezaoberajú, a ja si veľmi vážim takéto stretnutia, skúsil vetu: Nerozmýšľajte o tom, načo vám to bude, kde to zavesíte, ale čo to s vami urobí. Je to jednoduchý kľúč aj pre mňa. Dlho som mal sny a túžby vyrozprávať nejaký veľký príbeh, proste nerobiť maličkosti, až kým som pochopil - veď neblázni, veľký príbeh je celý tvoj príbeh."

Soc. ready-made, objekt, 1975

Od roku 1997 ste notárskym zápisom zmenili svoju umeleckú identitu na Monogramistu T.D. Prečo?

„Mal som chuť rozohrať hru, ktorú predo mnou hrali už iní. Myslel som si, urobím to kvôli zmene. Ale zmena – k lepšiemu, aby bolo jasné, je starý termín avantgardy. Notársky som si dal zmenu potvrdiť. Ale stalo sa niečo, čo ma zaskočilo, a za čo som nesmierne vďačný. Nemal som dôvod odmietať, či vystupovať z tvorby, ktorú som robil pod občianskym menom. Plynulo som pokračoval, ale už pod zmeneným menom. Tak načo táto hra? Prinášal som len a len potvrdenia, ovšem nečakané potvrdenia. A toto je najrafinovanejší druh zmeny aký poznám. Nezmenilo sa nič, ja som sa zmenil."

Ovplyvnil teda zrod Monogramistu nejako vašu tvorbu?

„Kvalitatívne to neviem posúdiť, ale energeticky áno. Vyhnalo ma to. Vyháňanie z dobytých pozícií je zdravý spôsob ukázať, že robiť umenie je dar. A za dar sa patrí poďakovať."