„Staňte sa neviditeľnými,“ odkazuje excentrický Divoký muž, cestujúci v prázdnom vagóne metra, všetkým ľuďom sveta. Najradšej by si ich odmyslel, krásnych, škaredých, šťastných, zúfalých, mudrcov, hlupákov, bohatých i bezdomovcov. Škála jeho adresátov je taká široká, že sa v nej môže nájsť vari každý divák Podzemného blues, ktoré v žilinskom Mestskom divadle naštudoval Eduard Kudláč a s úspechom sa s ním predstavil na bratislavskom festivale Nová dráma.
Peter Handke, avantgardný, celosvetovo akceptovaný a prekladaný rakúsky spisovateľ a dramatik (napríklad Nešťastie bez želaní, Krátky list na dlhú rozlúčku či Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu), ale aj filmový scenárista (Nebo nad Berlínom), napísal Podzemné blues ako dva samostatné výstupy dvoch hercov.
Je to žáner jemu nadmieru blízky, takzvaná hovorená hra. Jediným dejotvorným prvkom na minimalistickej scéne, ktorý ukončí dlhý neľútostný až krutý monológ osamelého cestujúceho, je príchod oslnivej Divokej ženy. Depresiu strieda viera v existenciu krásy, zosobňovanej ňou samou. „Môj monológ mal byť dlhší ako váš,“ odkázala umlčanému a šokovanému Divokému mužovi a ešte viac uvoľnila divákov, postupne sa spamätávajúcich z predošlého zdrvujúceho monológu. Pravda, nie všetci z nich tušia, že Handke napísal aj hru Nadávanie publiku.
