James A. Levine je britský lekár a vedec. Žije v Minessote v USA.
Témou jeho prvej knihy Modrý zápisník je detská prostitúcia. Inšpiráciou mu bol rozhovor s detskou prostitútkou v Bombaji, ktorú stretol na ulici v chudobnej štvrti. V slovenskom preklade Lucie Gáborovej vychádza vo vydavateľstve IKAR.
Do kníhkupectiev bude kniha uvedená 9. júna 2011. Online si ju môžete kúpiť už teraz napríklad aj tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ VERZII:
JAMES A. LEVINE - MODRÝ ZÁPISNÍKTento príbeh je fiktívny. Mená, postavy, spoločnosti, organizácie, miesta a udalosti sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.
Výťažky z predaja tejto knihy na americkom trhu boli venované Medzinárodnému centru pre nezvestné a zneužívané deti - ICMEC a Národnému centru pre nezvestné a zneužívané deti - MISSING KIDS. Viac informácií nájdete na internetovej stránke www.BatukFoundation.org.
Práve mám prestávku. Mamaki Briila je so mnou spokojná. Veď som si aj dala záležať! Pracovala som celé dopoludnie. Keď som potom dala najavo, že som unavená, usmiala sa. „Odpočiň si, malá Batuk,“ povedala mi. „Dnes budeme mať ešte veľa práce.“
Volám sa Batuk. Mám pätnásť rokov a bývam na Vykričanej ulici v Bombaji. Žijem tu už šesť rokov a bola som obdarovaná krásou a ceruzkou. Krása vychádza z môjho vnútra a ceruzku mám od Mamaki Briily, svojej šéfky. Predvčerom, keď ku mne prišla, mala ju ledabolo založenú za uchom. Práve som piekla koláčik. Podišla ku mne, uštipla ma do líca a pobozkala navrch hlavy. Keď sa ku mne naklonila, bola som tak blízko jej obrovských prsníkov, až som videla, ako jej v jarčeku medzi nimi stekajú kvapky potu. Jej telesný pach bol podobný tomu nášmu, no ešte o niečo horší.
Držala sa za chrbát, keď sa vystierala, a prsia sa jej rozhojdali ako dve tancujúce zvieratká. Spoza ucha vytiahla ceruzku a zo záhybov šiat žltý zápisník veľkosti dlane. Otvorila ho, zahľadela sa na mňa, na červenej tvári sa jej rozlial úsmev. Ten úsmev pripomínal vodu vsakujúcu do vyprahnutého kameňa. Mohutnou rukou si do zápisníka niečo zaznačila, potom sa mi milo prihovorila: „Si moje obľúbené dievča, malá Batuk. Myslela som si, že ma dnes večer sklameš, no za poslednú hodinu som si ťa veľmi obľúbila.“ Čakala som, že začne vymenúvať všetky svoje dobré skutky, no vtom náš rozhovor prerušil Panítov výkrik.
Panít je môj najlepší priateľ. Býva o dva brlohy ďalej. Na rozdiel od princeznej Meery Panít zriedkakedy plače. Plače len vtedy, keď nemôže inak. Výkrik, ktorý sa mu práve vydral z hrdla, by rozdrvil aj skalu. Ten jeden jediný výkrik neveštil telesnú bolesť, no šla z neho obrovská hrôza. Vedela to aj Mamaki. Panít je z nás najzraniteľnejší, pretože je chlapec.
Výkrik preťal nočné ticho a z Mamakinej tváre vygumoval úsmev. Zvrtla sa na päte a vyletela z môjho brloha rýchlosťou blesku. Udivilo ma, že keď treba, ľudská bytosť je schopná hýbať sa takým rýchlym tempom. Sárí za ňou plápolalo a pripomenulo mi plachty, ktorými sme na poli chránili úrodu pred letným slnkom. A vtedy jej vypadla spoza ucha ceruzka. Dopadla na zem, pár ráz sa odrazila a zostala tam ležať. Vystrelila som z postele a hodila som sa na ňu. Zásahom vyššej moci bola ceruzka teraz moja.
Ležala som nehybne na tom kúsočku dreva a spomenula som si na Dreepah-Jil, svoju rodnú dedinku. Ako malé dievča som celé hodiny sedávala na skale a vyhrievala sa na slniečku. Predstavovala som si, že s ňou splývam. Niekedy sa spomedzi kameňov či z trávy vynorila jašterička. Rýchlymi, trhavými pohybmi si zmapovala okolie, a keď videla, že sa okolo nej nič nehýbe, ničoho sa nebála. Opaľovala sa spolu so mnou dolu pod skalou alebo hore na nej. Nepohla som sa, ani keď sedela priamo vedľa mňa. Dýchala som potichu a vtláčala som sa do skaly stále silnejšie a silnejšie, až kým som s ňou dokonale nesplynula. Silou vôle som pôsobila na jaštericu a v duchu som jej šepkala: Neboj sa, maličká, čoskoro budeš moja.
Niekedy, keď sa pozriete na nebo, vidíte dažďovú kvapku, ktorá sa už-už chystá na vás spadnúť. Viete, že čochvíľa kvapne, aj to, že sa jej nevyhnete. Tak to bolo aj s jašteričkou. Načiahla som sa za ňou a pohľady sa nám na zlomok sekundy stretli. Potom som sa na ňu vrhla s celou silou, čo niekedy spôsobilo jej smrť. Bol to však jej osud. A môj osud, vravela som si poležiačky na kamennej dlážke vo svojom brlohu, je vlastniť túto ceruzku.
Vstala som, vyštverala sa na svoj trón, ľahla som si na ceruzku a zaspala. Keď som sa ráno zobudila, ceruzka bola stále tam. Moje sny ju však zohriali. Ležala som za úsvitu s otvorenými očami, no potom som, s pohľadom upretým na vchod do brloha, opäť zaspala. Bolo jasné, že táto ceruzka za mňa môj príbeh na papier nepoloží, ale pomôžem jej.
Moja prestávka s predstieranou únavou sa chýli ku koncu. Už o chvíľočku ukryjem tento denník naspäť do skrýše v matraci. Keď si naň ľahnem, budem ju cítiť pod chrbtom a vedieť, že tam stále je.
Mali ste počuť Mamaki v tú noc, keď vrazila do Panítovho brloha rýchlosťou delovej gule. Jej výkrik bol takmer rovnako hrozivý ako Panítov. No zatiaľ čo on kričal od strachu, Mamakin výkrik mal strach ešte len privodiť. V čase, keď vypukol zmätok, boli v brlohu dvaja sluhovia a vzdávali hold princovi Panítovi. Mamaki to schvaľovala, ak sa dary, ktoré Panít za to dostal, spravodlivo rozdelili. Tentoraz však boli dary menej dôležité, pretože išlo o dvoch vysokopostavených policajných úradníkov. Napriek tomu, že Mamaki akt, ktorého sa policajtom dostalo, schválila, všetko sa zvrtlo inak. Panít bol zranený.
Mamaki vyhnala policajných úradníkov na ulicu. Pche! Úradníci! Pozorovala som ich zo svojho brloha. Vstali, oprášili si prach z uniforiem a so smiechom sa pobrali do noci. Jeden z nich držal v ruke obušok. Panít spadol na zem. Kvapkala z neho krv. Vyzeralo to, akoby sa zem chcela z neho nasýtiť tak, ako sa z neho nasýtili tamtí dvaja.
Prepáčte mi, prosím, ak príliš dramatizujem. Nie je to len preto, že Panít je môj obľúbenec, ale aj preto, že mám sklon všetko dramatizovať. Mama ma za to neraz hrešila. Možno aj preto, že otcovi sa to na mne páčilo. Keď bola celá rodina pokope, často som hrala divadelné predstavenia. Napodobňovala som Navranga, dedinského blázna, alebo strýka Vishala (strýka V), ktorý zaspal v mise s polievkou. Matka nesúhlasne krútila hlavou, zatiaľ čo otec sa chichúňal, až mu slzy tiekli. Vždy som na takéto zábavky mala talent.
Otec ma za odmenu zobral na kolená, a keď som ho pekne poprosila, vyrozprával mi príbeh o leopardovi so striebornými očami. Ten istý príbeh trval raz kratšie, inokedy dlhšie, podľa toho, či bol otec unavený, alebo som mu ja zaspala na kolenách.
Ten príbeh som milovala. Niekedy som predstierala, že už spím, keď matka kontrolovala izbu, kde spali aj moji bratia, sestry a bratanci. Ak som bola ešte hore, keď otec prišiel z poľa a od tej ženy voňajúcej levanduľou, utekala som za ním, vyštverala sa mu na kolená a prosila ho, aby mi porozprával rozprávku. „Dnes večer nie, Batuk,“ odvetil. Schúlila som sa a cítila chvenie na jeho hrudi, keď prehovoril. Po dvadsiatich minútach si utrel ústa od posledných zrniečok ryže, podvolil sa a začal rozprávať. Vidíte? Vždy som bola otcovým leopardom so striebornými očami.
Panít je ešte stále chorý, no Mamaki tvrdí, že sa uzdraví. Občas za ním zabehnem a on mi návštevu odplatí. Hrošica (tak tajne Mamaki prezývame) nám najskôr naše vzájomné návštevy v pracovnom čase nechcela dovoliť, no keď pochopila, že Panít sa po nich cíti lepšie, ustúpila. Panít zatiaľ nepracuje. Ak bude dlho chorý a nebude s nami môcť pracovať, alebo nebodaj zomrie, kto mi zostane? Viem, vyznieva to trochu sebecky, ale také sú už vrtochy mojej dramatickej duše.
Práve mám krátku prestávku. Bol tu pán Zajačie uši, no piekli sme len maličký koláčik. Nie som teda veľmi unavená.
Píšem si svojou ceruzkou. Pýtate sa, ako si ju strúham? Lišiacky sa pousmejem. Ceruzku si predsa strúham svojím bystrým umom.
O dve ulice nižšie je Ulica zlodejov. Dá sa v nej kúpiť všetko od lietadla až po plášť neviditeľnosti. Aspoň ľudia tak vravia. Jedného z chlapcov, ktorí vozia na ulicu zlodejov tovar na voze, volám Bandu. Chodieva okolo môjho brloha najmenej dva razy za deň. Vždy vopred viem, že sa blíži, pretože voz ma oceľové kolesá a tie príšerne rachotia široko-ďaleko. Keď ráno prichádza, drevená škatuľa na voze sa prehýba pod všakovakým haraburdím, no keď sa večer vracia, je takmer prázdna. Ak vezie nejaký extra tovar pre špeciálnych zákazníkov, musí sa otočiť aj viackrát.
Bandu je veľmi pekný. Odhadujem, že je rovnako starý ako ja. Za posledné roky ešte viac zmužnel a vytiahol sa. Každý deň na mňa hľadí tými svojimi mandľovými očami. Len čo mu pohľad opätujem, odvráti zrak. Myslím, že sníva o tom, ako so mnou spí.
Keď sa mi ceruzka zatupí, začnem sa na Bandu lišiacky, vášnivo usmievať. Hlavu nakloním nabok a našpúlim pery. Keď ho vtiahnem do svojich osídel – tak ako kedysi tú malú jašteričku –, Bandu sa na mňa zahľadí. Jeho pohľad je vytrvalejší, niekedy vydrží dokonca celú sekundu. Inokedy hodí očkom na moje stehná či malé prsia. Sedím vo svojom brlohu, tak ako som pred mnohými rokmi sedávala na skale, a čakám na chlapca s vozom. Ponúkam mu úkryt môjho tieňa. Keď sa blíži k brlohu, spomalí a o niekoľko dní sa na mňa hanblivo usmeje.
Po troch dňoch predstieraného ostychu ho kývnutím privolám k sebe. Hrošica ma síce odomkne až potom, ako si vychutná ranný čaj a koláč, takže zámka na dverách je ešte zamknutá, no podarí sa mi skloniť hlavu tak, aby na mňa videl. „Volám sa Batuk a zúfalo potrebujem tvoju pomoc.“ Odmlčím sa a usmejem. „Mohol by si mi zaobstarať strúhadlo na ceruzky?“
Trochu ma nahnevalo, že mu to trvalo dva dni. Keď mi strúhadlo napokon priniesol, zvierajúc ho v upracovanej ruke, usmiala som sa naňho, akoby mi daroval rubín. Pobozkala som ho a mreža medzi nami razom zmizla. Mala som v úmysle dať mu iba letmý bozk na líce, pretože som usúdila, že si zaslúži len takýto druh bozku. No ani neviem ako, pobozkala som ho rovno na ústa. Môj jazyk vyhľadal ten jeho. Cítila som, že ho najskôr stiahol ako zľaknutého psa, ktorého naháňajú s palicou v ruke. Potom ho zrazu začal posúvať do mojich úst. Odsotila som ho. Tento prejav vďaky trval len niekoľko sekúnd. Vedela som však, že chuť mojich úst bude cítiť celý zvyšok dňa. A jeho myseľ budem opantávať ešte oveľa, oveľa dlhšie.
Neviem si vysvetliť, prečo som sa správala tak ponižujúco. Mám však, čo som chcela - svoje strúhadlo. S Banduom som už nikdy viac neprehovorila.
Včera tu bol opäť lekár. Prišiel sa pozrieť na Paníta, ale už o desať minút aj odišiel. Možno sa tak poponáhľal preto, že Mamaki hrozne smrdí, alebo možno preto, že dostáva iba štvrtinu pláce. Tohto lekára tu vídam pomerne často. Dôvod je prostý. Keď treba doplatiť účet za liečbu, ako prvá prichádza na rad princezná Meera.
Lekár bol poslom dobrých správ. Od návštevy policajtov uplynuli iba štyri dni, no Panít je už mimo nebezpečenstva. Zbytočne som preháňala! Keď som mala chvíľku voľno, naklonila som sa ponad vchodovú mrežu a zavolala na Paníta. Vedela som, že ešte nepracuje. Vravel, že sa mu vracia sila, ale nepovedal vyslovene, že sa už cíti dobre, pretože by ho mohla Hrošica začuť. Chcel si zotavenie predĺžiť čo najdlhšie.
Z Paníta zakrátko bude dospelý muž. Vidím na ňom, ako sa mení. Ramená mu pevnejú a svaly sa lepšie formujú. Stehná má hrubšie a na hrudi sa mu leskne zopár chĺpkov. Občas mu preskočí hlas. Smejeme sa na tom, no obaja vieme, čo to preňho znamená. Čoskoro sa rozhodne o jeho osude. No nebude to on, kto bude rozhodovať.
Ak má Panít prísť o svoj bhunnas, mali by mu to urobiť čo najskôr (myslela som si, že doktor tu bol včera práve kvôli tomu), pretože ak už raz vstúpi do sveta mužov, jeho bhunnas dostane nový tvar. Možno keď sa z neho stane muž, opeknie. No môže sa stať aj opak, ale potom sa Paníta budú musieť zbaviť. Ak by som mohla rozhodnúť za nich, povedala by som, nech mu ho ihneď odstránia. Panít bude stále rovnako krásny a zostane tu s nami. Nik iný ma nedokáže rozosmiať tak ako on.
Viem však, že Panítove oči sa nezmenia, nech to dopadne tak či onak. Zahľadím sa do nich a vidím výsmech. Vysmieva sa z toho, čo sa v našich brlohoch robí, z Hrošice, aj z Vykričanej ulice. Keď sa prizriem lepšie, zbadám pohŕdanie tými, ktorí ho obdivujú, a zazriem aj záblesk malého diablika. No kdesi ešte hlbšie sa mu v očiach zračí nekonečné more lásky.
Môj brloh je ako lono plné zlata. Predstavte si ma zaliatu bielym svetlom. Keby ste toto svetlo naplnili do fľaše a skúmali zblízka, je zmesou všetkých farieb, no je v ňom aj radosť a smiech. Podržte si fľašu pred sebou a zahľaďte sa na ňu. Teplo, čo ste práve pocítili na rukách, to je môj pôvab. Ak si trúfate otvoriť fľašu a vypiť jej obsah, už nikdy nebudete hladní. Dotknete sa ohňa a pocítite úžasnú ľahkosť. Z mojej tváre žiari nádherná rieka a presvetľuje akúkoľvek temnotu. Takto si presvetľujem aj svoj brloh. Odráža sa v ňom moje svetlo. Pretože iného svetla tu niet.
Brloh v duchu nazývam Kráľovskou sieňou. Vnútri je krivolaká, no zvonku má pravidelný obdĺžnikový tvar. Steny sú kamenné, brána modrá.
Nikdy nepochopím, ako ma sem otec mohol poslať. Po všetkých príbehoch, ktoré mi rozprával so smiechom a s hlavou zaklonenou tak veľmi, až som sa bála, že mu odpadne z pliec, a po jeho sľuboch o budúcom bohatstve, ako mohol položiť svojho leoparda so striebornými očami na tento obetný oltár?
To však teraz nie je dôležité. Ak sa zahľadíte na steny mojej Kráľovskej siene, uvidíte, že každučký centimeter je vyložený zlatými lístkami. Zatiaľ čo všetky domy na Vykričanej ulici sú zo sivých kameňov, u mňa je všetko z jagavého zlata odrážajúceho svetlo. Dobre sa naň zahľaďte a uvidíte z neho vystupovať nádherné obrazy. Umelci v nich zachytili každučký moment môjho života. Len sa pozrite! Napravo sú portréty mojich bratancov a sesterníc, sestier a mojich silných bratov (okrem Navadža, ktorý je o rok starší než ja a narodil sa postihnutý). Aha! Naľavo, bližšie k stropu, uvidíte jednotlivých členov mojej rodiny odetých do rúch, ktoré sa nosia na Jarný festival. A hore na streche som ja! Plávam na brehu rieky, nahé šesťročné dievča. A pozrite tam! Môj starký! Takmer si ho nepamätám. Och, aký je tu vychudnutý! Všade okolo mňa sú do zlata vyryté moje podobizne. Všetky výjavy, ktoré tu vidíte, naozaj pochádzajú z môjho života. S výnimkou jedného jediného. S výnimkou otroctva.
O zadnú stenu mám opretý trón. Hlupák by sa spýtal, prečo namiesto zlatého, perlami vykladaného trónu so slonovinovými nohami mám len jednoduchý, vyrobený z darukového dreva. Nuž preto, že toto drevo je staré tisíc rokov a bolo svedkom všeličoho. Rozpráva príbehy miest, ktoré vyrástli aj boli zrovnané so zemou, príbehy bojovníkov, veľkých učiteľov a princov. Stačí sa ho len spýtať. Drevo je síce mocné, no nezabudnite, že ho môže zničiť jediná zápalka. Rovnako ako možno tisícky zážitkov a milióny spomienok zničiť za jedinú sekundu.
Za trónom visí na stene leopard so striebornými očami, vytesaný do slonoviny. Biely kožúšok má poprášený diamantovým prachom. Oči sa mu lesknú ako dve vyleštené strieborné mince.
Prichádzajú muži z rôznych kráľovstiev a vzdávajú mi úctu. Ja sedím na tróne a panujem. Ak prekročíte môj prah, srdečne vás privítam. Nakoniec však aj tak chce každý spočinúť len na mojom tróne.
Na prvý pohľad sa trón môže zdať obyčajný, v skutočnosti je veľkolepo ozdobený. Sú tu dlhé vankúše naplnené jemnulinkým perím zo stoviek orlíčat stelesňujúcich nevinnosť. Prileteli z ďalekých krajín. Ich názvy nepoznám ani ja. Všetky vankúše ručne šili deti z Kašmíru. Pracovali s úsmevom na perách, pretože vedeli, že práve ja si budem na ne líhať. Slnečné lúče, ktoré sa ich pritom dotýkali, sú votkané do látky a vankúšom prepožičali žltooranžovú farbu. Sú na nich vzory vyšívané niťou namočenou do modrej krvi tajomnej morskej príšery. Vzory majú pre zasvätených presný matematický a mystický význam. Ja, obyčajná pekárka koláčikov, im nerozumiem.
Viete, moje lôžko je lôžkom nekonečnej mladosti a tí, ktorí si so mnou naň líhajú, ochutnajú mladosť. Nie je to však lôžko nekonečného života, pretože môj život bude nekonečný až po smrti.
Niekedy predstieram, že som pomätená. Tak nejako to zo mňa jednoducho vychádza. Keď som bola malá, matka ma často drsne napomínala aj za tie najdrobnejšie prehrešky.
„Ukradla si svojmu bratovi mlieko?“
„Prečo si všetko neupratala tak, ako som ti kázala?“
„Kde je tá šerpa, čo si si požičala od sestry?“
Vrieskala na mňa a ja som na ňu iba tupo hľadela. Hľadela som jej priamo do očí, niekam za jej očné gule, a našla som tam prázdno, o ktorom vedel aj otec. Môj tichý priamy pohľad ju rozzúril ešte viac. Zvýšila hlas, rozprávala až pľula, dýchanie sa jej prehĺbilo, potila sa a to všetko preto, že som videla priamo do jej skazeného vnútra.
Matka ma často bila. Plesla ma červenou dlaňou po tvári tak prudko, až som sa zľakla, že mi zlomí krk. Zadržiavala som vzlyk a trénovala tak svoju schopnosť ovládať sa. Údery, ktorých sa mi teraz dostáva, už nerozdáva ruka mojej matky pomaľovaná henou. Spôsobuje ich prirážanie mužských bokov. Mám však tréning a nerozvzlykám sa.
Nie! Nie som pomätená! Ani na sekundu neverím, že žijem v izbe plnej zlata, sluhov a vyberaných jedál. Moja cela s oceľovými mrežami nie je väčšia než záchod. Taká je pravda! Každú noc čakám, až sa sivá betónová tma zmení na biely deň. Niežeby na tom nejako zvlášť záležalo, steny zostávajú aj tak stále tie isté. S každým mužom, ktorý ma tu navštívi, prichádza špina. Keď muži na mne robia koláčik, cítim, že plachta na mojej posteli je taká tenká, až ma na chrbte tlačia skoby spájajúce strany tohto denníka. Jedlo mi dávajú len preto, aby som mala plné prsia a okrúhly, príťažlivý zadok. Len kvôli tomu ma muži stále navštevujú.
Nie som pomätená! Viem, že muži ochotne platia, len aby mali svoj bhunnas v mojej tvári, medzi mojimi nohami či svojich dvadsať centimetrov strčených hlboko v mojich útrobách.
Nie som pomätená! V skutočnosti nevidím na strope zlato a vo vzduchu necítim parfum. Už necítim ani stuchlinu vo vzduchu, pretože som si na ňu zvykla. Rozoznávam však pachy mužov. Ani jeden z tých, ktorí ku mne prichádzajú, nie je bez pachu. Z niektorých razí to, čo ich manželka v ten deň varila, z iných cítim parfum alebo rúž, ktorý mala predtým na perách iná žena.
Niekedy rozmýšľam, prečo sa deň strieda iba s nocou, zatiaľ čo všetko ostatné vo svete je oveľa pestrejšie. Premýšľam, prečo krása vychádza z rozmanitosti a nie z nemennosti. Predpokladám, že sú sily, ktoré mi bránia vyznať sa v tom. A to nie je beznádej ani pomätenosť. Nie som pomätená, no sú dni, keď si želám, aby som bola.
Do Bombaja ma priviedol otec. Niekoľko dní pred odchodom nastalo v našom dome akési zvláštne ticho. Z toho som usúdila, že sa niečo deje. Matka s otcom sa prestali hádať a na otcových spotených pracovných šatách som odrazu necítila parfum inej ženy. Dovtípila som sa, že som súčasťou nejakého plánu, pretože matka bola ku mne milá aj vtedy, keď som niečo vyparatila. Otec sa správal úplne inak. Na jeho tvári sa zračil tajomný, ale smutný výraz. Neskôr som pochopila, že to bola ľútosť.
V odhaľovaní mužskej ľútosti som expert. Ľútosť nie je podmienená spoločenským postavením či peniazmi. Manželia, kazatelia, otcovia, učitelia, lekári, podnikatelia, synovia, bankári, zlodeji, politici – všetkým bola nadelená istá miera ľútosti. Odo dňa, keď som spoznala otcov prah ľútosti, ho viem rozlíšiť u všetkých mužov, ktorých stretnem.
Keď pestovatalia sóje potrebujú na poli ochrániť úrodu pred pražiacim slnkom, použijú tenký biely igelit. Je naozaj veľmi tenký a takmer priehľadný, no malé rastlinky pred slnkom spoľahlivo ochráni a zároveň prepustí len toľko slnečného žiarenia, koľko na rast potrebujú. Takýmto igelitom sú prikryté celé polia, čo z diaľky pripomína obrovské námorné plachty. Tie plachty sú presne ako ľútosť – biely závoj, ktorý v ľuďoch zahaľuje ich skutočné pocity. Sú ako sklamanie zo zistenia, že nemôžeme dokonale precítiť nádheru svetla. Spôsobujeme si to však sami a zahaľujeme sa pred svetlom do vlastného strachu.
Obliekame si na seba jednotlivé vrstvy ľútosti, nečestnosti, krutosti a pýchy. Keď ma otec priviedol do Bombaja, ľútosť ho zahaľovala až po uši.
Skôr než som navždy opustila rodnú dedinu, rodina mi usporiadala oslavu. Inú, než býva narodeninová. Všetci sa tvárili akosi meravo. Nik nevedel, čo mi má vlastne povedať, a nedostala som ani darčeky. Každý okrem mňa vedel, že odchádzam. Podávali sa keksy, koláčiky a silné korenisté jedlo z červenej šošovice. Nikoho z nás nespálilo horúce popoludňajšie slnko, pretože celá dedina sa zahalila silným závojom ľútosti.
Všetci sa so mnou lúčili. Bratia, sestry aj bratanci plakali a Avidžit, malý braček, hlasno vzlykal. Nevedela som prečo. Napadlo ma, že som asi vážne chorá. Trpím chorobou, o ktorej mi nechceli povedať. Určite!
Matka mi vysvetľovala, že ma otec odvedie do Bombaja, a mne napadlo, že ma tam berie k lekárovi. Zvyčajne sme chodili k lekárovi do Bhópálu, tak som asi na tom veľmi zle, keď ideme až do Bombaja. V tej chvíli mi to došlo: oslava, slzy, matkina prehnaná milota a otcova zachmúrenosť. Vyľakala som sa, čo je pre mňa – leoparda so striebornými očami – veľmi nezvyčajné.
Veľkú časť cesty sme museli ísť pešo. Najskôr som sa držala otca za ruku, rozprávali sme sa o oslave a smiali sa na tom, ako strýko V zaspal počas jedla. Keď sme prišli k hlavnej ceste, už som sa otca za ruku nedržala. Vlasy som mala spotené a zaprášené. Kým sme čakali na autobus v tieni stromu, ktorý celý svoj život strávil čakaním na autobusy, prehodili sme s otcom len niekoľko slov. Mala to byť moja prvá cesta autobusom.
Otec sedel opretý o strom, nohy mal pokrčené v kolenách, no chodidlá pevne položené na zemi zafarbenej červeným pieskom. Pohľad upieral na poľné rastliny zahalené do bielej plachty. Horizont kde-tu pretínali stromy stojace niekde osamote, inde v skupinách po dvoch či troch. Vzduch bol príšerne horúci, obloha modrá. Otca som vydržala sledovať asi desať sekúnd. Potom som sa rozhodla preskúmať jedlo, čo nám matka nachystala na cestu. Bolo zabalené v červeno-zelenom plátne. Keď som uvidela, čo všetko tam matka dala, oči sa mi rozžiarili. V balíčku bol sladký chlebík, chlieb nán, čatní a rôzne iné omáčky. Boli to zvyšky z oslavy. Úplne najlepšie boli sladkosti: guľky poprášené práškovým cukrom, biele koláčiky so zelenou náplňou a červené posypané kryštálovým cukrom. Každý bol starostlivo zabalený a priam na mňa volali, aby som ich, jeden po druhom, porozbaľovala.
„Batuk, ak zješ všetky hneď teraz, nič ti už nezostane na cestu,“ napomenul ma otec.
„Hmmm,“ prikývla som a veselo prežúvala ďalej. Sladký biely koláčik so zelenou plnkou bol vynikajúci!
„Otec, prečo ideme do Bombaja? Som chorá?“
„Nie, Batuk,“ odpovedal otec nevrlo. „Čo ti to zišlo na um? Nie si chorá!“
Veľmi sa mi uľavilo. Zasa sme chvíľu sedeli potichu, no potom som sa ho znovu opýtala: „Prečo tam teda ideme? Kde budeme spať?“
„Už čoskoro sa všetko dozvieš, Batuk.“ Otcov tón bol úsečný a podráždený. „Teraz už buď ticho a nedotýkaj sa toho jedla! Každú chvíľu tu bude autobus.“ Zmĺkla som.
Postavila som sa a pustila sa do reči so stromom. „Aké to je čakať celý život na autobus a nemôcť doň nastúpiť, keď konečne príde?“ spýtala som sa ho. Strom najskôr mlčal, potom mi odsekol: „Nepočula si svojho otca? Máš čušať a čakať na autobus!“ Stíchla som, no vtom si strom asi uvedomil, že prestrelil. Odkašľal si. „Vieš, Batuk, mohol by som ti rozprávať o tom, aké to je čakať tu celý život na autobus, dievčatko, no som veľmi smädný a ťažko sa mi hovorí.“ Zamyslela som sa a potom som skríkla: „Počkaj!“ Rozbehla som sa k batohu, vytiahla fľašku s vodou, trielila naspäť k stromu a celý obsah fľaše som vyliala na vyprahnuté korene.
„Batuk!“ skríkol na mňa otec. „Čo to, dopekla, stváraš? Už aj prestaň!“
„Ale, otec, strom je smädný, má zachrípnutý hlas!“ odpovedala som. Otec sa na mňa uprene zadíval a celá tvár mu sčervenela. Už-už sa chcel opäť rozkričať, ale ovládol sa. „Poď ku mne, ty malý čertík,“ zavolal ma a otvoril náruč. Rozbehla som sa a skočila mu do nej. Jeho oblečenie bolo od častého prania mäkké a nasiaknuté vôňou matkiných jedál. V otcovom náručí som cítila, ako sa stávam jeho súčasťou. Som šťastná, že práve mňa vzal na ďalekú cestu do Bombaja. Svojho leoparda so striebornými očami. Pod stromom, tam, kde líšky dávajú dobrú noc, som zatvorila oči a v tej chvíli som si uvedomila, že všetci na oslave žialili preto, lebo aj oni by chceli byť tam, kde ja. V otcovom náručí čakať na autobus.
Strom sledoval, ako tam spolu sedíme. Potom prehovoril: „Batuk, zostaň so mnou! Prezradím ti všetky tajomstvá sveta. Moje listy počuli vravu, smiech i plač každej bytosti žijúcej na zemi. Moje korene ochutnali vodu zo všetkých kútov sveta. Moja kôra ukrýva mapu vedúcu k mnohým tajným skrýšam a poznám aj dokonalú lásku. Semeno, z ktorého som vyrástol, sem privial vietor z nádhernej záhrady Taj. Poď, Batuk, opusti otca a prevteľ sa do mňa!“
„Ako je možné, strom,“ prehovorila som z otcovho náručia, „že vieš, akú nádheru tento svet ponúka, a predsa si nikdy nenastúpil na autobus, ktorý by ťa za ňou odviezol? Aký je teda tvoj cieľ?“ „Môj cieľ,“ odvetil strom, „je poskytovať tieň.“
Otec zaspal a ja som potichu rozmýšľala o tom, čo mi strom práve povedal. Vyšmykla som sa z otcovho zovretia, podišla k stromu a skúmala jeho kôru. Videla som však len malé červíky hmýriace sa v jej útrobách a štrbinách. Niektoré akoby sa za niečím hnali, iné sa len presúvali sem a tam. Bola to len prostá chrobač žijúca v kôre obrovského stromu. „Nemôžem tu s tebou zostať,“ povedala som mu. „Musím ísť s otcom do Bombaja.“
Vtom som zbadala oblak prachu, prichádzal náš autobus. „Otec, otec, už nám ide autobus!“ Otec sa postavil a zbieral naše veci. Strom opäť prehovoril: „Batuk, musím ti povedať ešte niečo.“ Z tónu jeho hlasu nezaznievala zlomyseľnosť, len ľútosť. „Čo mi chceš povedať, strom?“ spýtala som sa. Strom odpovedal hlasom takým pokojným a mäkkým, že som sa musela poriadne sústrediť, aby som počula šepot listov: „Tento svet, Batuk, bol stvorený len a len pre teba. Pre nikoho iného.“
Keď som sa otočila k otcovi, voda, ktorú som vyliala na korene stromu, kvapkala z jeho očí.
Ešte nikdy predtým som sa neviezla autobusom. Šofér bol asi najtučnejší chlap na celom svete. Teda, okrem strýka V. Oblečenú mal modrú vzorovanú košeľu rozopnutú až po stred hrudníka. Prsia mal väčšie než moja matka a položil si na ne akési jedlo. Bol natrepaný na sedadle, ktorého pružiny klesli úplne dolu. Sedadlo bolo očividne kedysi potiahnuté červenou koženkou, no teraz už bola taká potrhaná, že spod nej vykúkala výplň ako hnis z vredu. Divila som sa, že šofér vôbec dokáže krútiť volantom. Mal ho totiž taký nacapený na bruchu, až sa mu doň zarezával.
Ako sme vystupovali hore schodíkmi, šofér na nás pozrel a spustil: „Čo, doriti, tam vy dvaja toľko robíte? Ak chcete nastúpiť, pohnite zadkami. No ak tam dolu plánujete zhniť, vypadnite z môjho autobusu!“ Pri reči sa mu líca triasli, akoby mal pod očami prilepené dva okrúhle tenké chleby. „A čože to tu máme?“ spýtal sa a zízal priamo na mňa, ako cupitám za otcom. Všimla som si, že hýbe iba pravým okom. Prdol si a zavrčal: „Ako ťa volajú, potkanie vrece?“ Očividne sa už niekoľko dní neholil a prisahala by som, že sa mu na brade leskla šťava z mastného jedla.
„Volám sa Batuk,“ odpovedala som.
„Patuk Potkanie vrece. A to je čo za meno? Kde máš chvost?“ Zasmial sa na svojom vlastnom vtipe. Potom povedal otcovi: „Vyzeráš ako poriadny držgroš. Stavím sa, že si chcete vyvaľovať zadky hore na streche. Ak to Potkanie vrece stratím voľakde v zákrute... tvoja smola. Ale nechoď mi tu potom vyplakávať.“
Zatiaľ čo otec počítal peniaze, šofér si ma premeriaval od hlavy až po päty, akoby si prezeral jedlo. Pery sa mu jemne zvlnili a spýtal sa ma: „Tak ty sa nazdávaš, že sa tam udržíš, Patuk Potkanie vrece?“ S pohľadom upreným do zeme som mu odvetila: „Nezhodíte ma, ani keby ste ako chceli. Táto stará rachotina takú veľkú rýchlosť nedosiahne.“ (Keby to počula matka, určite by mi vylepila zaucho.) Šofér sa vyteperil zo svojho sedadla, čo bol výkon hodný uznania, keďže tam bol napchatý príšerne natesno. Zdalo sa, že volant sa už-už zlomí. Zrejme tento šofér zo sedadla nevstal už veľmi dávno, pretože medzičasom určite k nemu prirástol. Jeho zrúknutie prerušilo moje myšlienky: „Čo si to, doriti, povedala?“ Zasa si prdol.
Keď skríkol, celý autobus sa zatriasol. Naklonil sa do uličky plnej cestujúcich. Väčšina z nich uhýbala pohľadom. „Dámy a páni, vážení cestujúci spoločnosti I. B. C., dnes vás čaká nevídaný bonus. Patuk Potkanie vrece si myslí, že ju nedokážem zhodiť zo strechy autobusu. Ja tvrdím, že by sa mala pripraviť na dlhú cestu do Bombaja. Keď mám vo vozidle potkana, urobím všetko pre to, aby som sa ho striasol.“ Zarehotal sa a z jeho úst som zacítila karí, ktoré musel jesť už veľmi dávno. Niekoľko sedliakov hulákalo a tlieskalo. No potom prehovoril môj otec. Nízky útly muž stojaci pred obrovskou hrudou masla. Hovoril ticho a pomaly, no zreteľne.
„Drahý pane,“ začal. Neveriacky som sa naňho pozrela a všimla som si, že cez otvorené okná načúva aj strom. Otec pokračoval: „Určite ste schopný riadiť tento autobus tak bezohľadne, že vystavíte deväťročné dieťa nebezpečenstvu života. Ale ak ešte raz nazvete moju dcéru Potkaním vrecom, vlastnoručne vám odrežem jazyk a dám vám ho do obedára.“
Keby mi niekto povedal, čo bude nasledovať, nikdy by som mu neuverila. V stotine sekundy otec spoza chrbta vytiahol svoj nôž khukrí. Vôbec som netušila, že ho má pri sebe. Je to zakrivený nôž ktorý používa na poli na sekanie úrody, kyprenie zeme a kántrenie hadov. Ešte viac než fakt, že otec nesie so sebou nôž, ma prekvapil jeho kamenný výraz tváre, keď dvadsaťtricentimetrovú čepeľ držal šoférovi pod tučným krkom s úmyslom kedykoľvek pritlačiť.
Ruka sa mu vôbec netriasla ani nedával najavo nijaké pocity okrem znudeného pokoja. Šofér zadržal dych a v autobuse sa rozhostilo hlboké ticho. Dokonca aj strom prestal hýbať listami.
„Mali by sme už ísť,“ zašepkal otec a šofér prikývol, pokiaľ mu to nôž pod krkom dovolil. Otec kúpil dva cestovné lístky tretej triedy, čo znamenalo najlepšie miesta na streche, odkiaľ je všetko dobre vidieť. Pri odchode som zakývala stromu na rozlúčku.
Dlhá cesta do Bombaja bola čarovná. Sledovali sme, ako nám Madhya Pradesh mizne pred očami. Nadšene sme ukazovali prstom na kadečo, čo sme cestou zazreli: na supa, mŕtveho koňa, vychudnuté kravy a smiešnych ľudí. Na odpočívadlách sme jedli zmrzlinu, driemali a ujedali z našich zásob, až sme napokon všetko zjedli. Otec sa veľa smial. Vždy som ho vnímala len ako otca, nikdy nie ako muža a poznala som ho len veľmi málo. Bol impulzívny a výbušný. V tom jednom jedinom geste mi dal najavo svoju nekontrolovateľnú, nedostupnú, nedeliteľnú a nevyčísliteľnú lásku. Otec mi ponúkol kúsok manga, ktoré narezal nožom kukri. Ja som povedala len prosté: „Ďakujem.“
Otec sa obával, že historka s nožom na krku šoféra dorazí do Bombaja skôr než my. Keď sa autobus na predmestí dostal do zápchy, vystúpili sme.
Všade naokolo boli úbohé chatrče, ktoré vyzerali rovnako ako tie v našej dedine. Ľudia, ktorí si ich tu postavili, sem asi tiež prišli z okolitých dedín. Boli ich tu tisícky, kam len oko dovidelo. Prečo ľudia nechajú polia ležať úhorom a prídu žiť sem? Všade naokolo pobehovali prašivé psy, mačky, potkany a ich dvojnohí páni. Teplý vlhký vzduch páchol rozkladajúcimi sa zvyškami jedál a ľudskými výkalmi. Súzvuk vŕzgajúcich vozov a štekajúcich psov dopĺňala tlmená vrava.
Nemali sme objednaný nocľah, a tak otec našiel miestečko medzi dvomi chatrčami a rozprestrel naň gaštanovohnedú prikrývku, ktorú celý čas niesol. Rodiny z oboch chatrčí ho mlčky sledovali, no nik nenamietal. Otec mi prikázal, aby som nikam neodchádzala, a odišiel kúpiť jedlo. Celodenné cestovanie ma vyčerpalo. Ľahla som si a len tak, bez rozmýšľania, som sledovala cikcakové vzory na tmavohnedej oblohe. Môj nos si už za ten čas privykol na príšerný zápach. Obloha stmavla ešte väčšmi.
Zrazu sa mi pred očami zjavili dva tenké členky. Stál pri mne chlapec približne rovnakého veku a prezeral si ma takým istým pohľadom, akoby našiel na zemi nepotrebný kúsok kovu. Zrejme rozmýšľal nad tým, načo by som sa mu mohla asi tak hodiť. Mal na sebe dotrhané šaty. Moje oblečenie bolo síce jednoduché a trochu špinavé od piesku, ale inak čisté. Naklonil hlavu napravo, pokrivil obočie, nadýchol sa, akoby chcel prehovoriť, no slová, čo mal na jazyku, z jeho hrdla nevyšli. Potom sa zrazu otočil na päte a utiekol bez jediného obzretia. Sedela som a sledovala ho, ako sa stráca v útrobách mesta. Jeho správanie mi pripomínalo psy sliediace okolo kopy odpadkov, ktoré si nakoniec uvedomia, že v nej nie je nič vhodné na zožratie, a tak odbehnú hľadať žrádlo inde. Takto sa správajú tí, ktorí sú veľmi hladní, no ešte neumierajú. Iní si ľahnú, pripravení zomrieť od hladu. No tí prví majú ešte dosť sily behať za potravou.
Aha ho – tu ho máme! Princ Panít má dnes dovolené prvý raz vyjsť z brloha na Vykričanú ulicu. Kým čakáme na pečenie, máme povolenie pobehovať medzi brlohmi pod drobnohľadom slniacej sa Hrošice. Panít je ešte slabý. Na tvári nemá mejkap, a keď ma zbadá, celý sa rozžiari. „Batuk, Batuk!“ vykríkne a napriek neistote zračiacej sa mu v očiach sa ku mne rozbehne. Odhodím zošit aj stále sa skracujúcu ceruzku (budem to musieť nejako začať riešiť) a rozbehnem sa k nemu. Silno ho objímem a zacítim jeho mužský pach. Prekrikujeme sa a smejeme. „Netvár sa priveľmi zdravo, drahý, lebo budeš musieť piecť koláčik ešte dnes.“ Panít je šťastný, že ma vidí, a hojdá ma v náručí. „Hrošica mi povedala, že dnes večer už budem musieť pracovať, ale to nič. Aj tak sa už cítim dobre.“ Jeho krásnou tvárou, z ktorej už pomaly miznú chlapčenské líca, sa rozlial úsmev. Pevne ho držím a odpoviem: „Tak veľmi si mi chýbal!“
„Viac než moji preťahovači?“ spýtal sa ma. „Panít!“ skríknem, predstieram zdesenie. „Ako môžeš takto rozprávať, môj svätý, svätý princ... si... si...“ Neviem, ako sa mám vyjadriť tak, aby mi rozumel. Drží ma za plecia, smeje sa a vraví: „Viem presne, na čo narážaš. Chceš vedieť, či som už dosť zdravý na to, aby som mohol triasť zadkom a zarobiť pár rupií.“ Uškrnie sa. „Lekár povedal, že som... mala si vidieť ten úsmev na Mamakinej tvári.“
Odmlčíme sa a povolíme objatie. Chytíme sa za ruky a vytvoríme tak malý kruh. Panít sa ma spýta: „Načo ti je ten zošit a ceruzka... vedieš si o mne záznam?“ „Nie,“ odpoviem vyhýbavo a líca mi zaleje rumenec. „Píšem.“ „Nevedel som, že vieš písať, ty líška jedna prefíkaná. Čo píšeš?“ spýta sa. „Píšem o tom, ako som prišla do Bombaja a šialene sa do teba zaľúbila, Panít, princ mojich snov.“
Panít takmer poskakuje, schuti sa smeje zvonivým spevavým smiechom, a odpovie: „Batuk, ty si môj mozog, moje srdce, moje ruky. Ty vieš, že si moja jediná láska. Tvoj malý modrý zošit nemôže poňať ani len štipku z obrovskej lásky, čo k tebe cítim.“ „Už čoskoro, môj drahý, ma budeš môcť milovať ako kráľ, nie ako princ,“ odvetím a môj pohľad skĺzne na jeho slabiny. Ani na chvíľku sa nezapýri a so smiechom ukazuje na svoj bhunnas: „Toto tu je pripravené len pre teba, láska moja.“
Panít mi uchmatne zošit a trieli k vchodu do svojho hniezda. Tam si sadne, otvorí zošit a obracia strany jednu po druhej, dvíha pritom obočie a kýva hlavou. Potom sa na mňa pozrie. „Som skvelý a krásny, vravíš?“ „A to nie je všetko,“ odvetím. „Obráť stránku a pozri sem... vidíš? Píšem tu, že si zložil pieseň pre Šivu a že sa do teba zamiloval.“ Otočí stránku, hľadí na ňu a potom prikývne. Zasmejem sa. „Viem, že nevieš čítať, hlupáčik môj krásny.“ Nahnevane zaplesne zošit, zamračí sa, vyskočí a pokúsi sa ma s ním tresnúť po zadku. „Hlupáčik, vravíš? Za to mi zaplatíš!“ Schmatne ma a moje oči sa roztancujú spolu s jeho.
Takto sa zhovárajú dve predajné decká na Vykričanej ulici v Bombaji.
Keď sa otec vrátil s plnou miskou ryže a chlebom, už som takmer spala. „Aké skvelé mesto,“ hovoril nadšene s úsmevom na tvári. „Za toto jedlo a jedno pivo som zaplatil len päť rupií.“ Pivo už medzičasom asi vypil. Sýti sme sa zvalili na prikrývku. Držal ma v náručí a brucho si pritískal na môj chrbát. Spala som dobre. Snívalo sa mi, že plávam v mori plnom smetí.
Ráno som vstala do prebúdzajúceho sa dňa. Pretrela som si oči a videla som, že otec je už netrpezlivý. Čakalo nás obchodné stretnutie a nemohli sme meškať. „Dôležité stretnutie,“ tak ho otec nazval. Ulica ho znervózňovala. Mňa naopak nadchýnala. Ešte nikdy som nevidela takú obrovskú kolónu trúbiacich áut. Prečo sú tie deti v uniformách? Vari sú to väzni? Vždy, keď sme zablúdili, sa pred nami objavilo niečo úžasné. Na moment ma zaujali vzory, čo vytvárali kameňmi dláždené chodníky. Vznikli tak tajomné obrazce a pokúšala som sa ich rozlúštiť. Všetko bolo farebné – oblečenie ľudí tlačiacich sa v malých autobusoch, bielizeň sušiaca sa na šnúrach, obchody a dokonca aj odpadky. Toto mesto neponúkalo len zmes pachov, výfukových plynov a prachu, ale aj zmes farieb.
Z tempa, ktoré otec nasadil, som už mala otlaky. Nehnevalo ma to, ani otcovo podráždenie z toho, že sme sa stále strácali, no trápilo ma, že som nemohla každú chvíľu stáť a pozorovať zaujímavosti, ktoré toto pulzujúce mesto ponúkalo. V jednom momente ma zaujal vlak plný pasažierov uháňajúci na koľajach hore nad mestom. Vyzeralo to, akoby pretínal oblohu. Dúfala som, že niekto z neho vypadne, ale nevypadol. Vtom ma otec potiahol za rameno a pokazil tak čarovný okamih. Išli sme ďalej len preto, aby sme zasa zablúdili.
Stratili sme sa ešte vari tucet ráz a otec začínal byť už nešťastný, keď sme konečne dorazili do cieľa. Zabudla som na únavu a šla som za otcom hore po svetlohnedých tehlových schodoch. Jednotlivé stupne boli také vysoké, že som musela na každý ďalší schod takmer vyskočiť. Otec zvieral v ruke adresu napísanú na pokrčenom kúsku papiera podobne, ako keď vtáča zviera v pazúrikoch lapeného lúčneho koníka.
Hore na konci schodiska boli vysoké tmavohnedé dvere s kovovým klopadlom veľkým ako moja hlava, držal ho v ústach obrovský kovový lev. Otec zaklopal. Otvorila nám mladá žena. Na tento úkon musela použiť celú svoju fyzickú silu. Keď sme vošli dnu a otočila som sa, videla som ju opierať sa do nich plecom, aby ich zatvorila. Stáli sme v dlhej tmavej chodbe osvetlenej iba jedným skleneným lampášom visiacim zo stropu. Kamennú podlahu pokrýval vyblednutý červeno-žltý koberec. V ľavej časti chodby boli o stenu opreté dve stoličky a medzi nimi stál úzky dlhý stôl. Na ňom ležala drevená škatuľa zdobená niečím, čo vyzeralo ako zlato. Druhú stranu chodby zahaľoval záves. Stáli sme a čakali za zatvorenými dverami, netušiac, čo ukrýva záves pred nami.
Spoza závesu, z útrob budovy, sa ozval duniaci hlas: „Meškáte, pán Rámasdín. Očakávali sme vás už predobedom.“ Otec zakričal niečo ako ospravedlnenie mužovi, ktorého ešte nebolo vidieť, no očividne sa za nami ponáhľal. Počula som jeho fučanie a zvuk blížiacich sa krokov.
Muž, ktorý vykukol spoza červeného závesu visiaceho na konci chodby, sa volal pán Gahíl. Na závese boli prišité malé zrkadielka a zvončeky, a tak jeho príchod sprevádzali stovky malých svetielok a jemné cinkanie. „Tu ju máme,“ zvolal. Pozrel na mňa a na tvári sa mu zračila spokojnosť. Zdalo sa mi, že sa ma chystá zjesť.
Pán Gahíl sa otočil k závesu zvolal: „Kumud, ihneď sem príď! Moja malá neter z vidieka už prišla a je špinavá.“ Môj strýko, až doteraz neznámy, bol statnej postavy a vyžarovala z neho istá dôležitosť. Na sebe mal niekoľko vrstiev šiat lemovaných zlatom, o akých som doteraz počula len z rozprávok. Mal biely kabát a na ňom ešte jeden červený, zamatový. Navrchu mal krátku vyšívanú vestu a ľahulinký plášť, na ktorom boli zlatou niťou vyšité zložité vzory. Pôsobil ako krásna trblietavá guľa.
Do miestnosti vstúpila stará zhrbená žena. Jej nohy po koberci šuchotali šuch-šuch-šuch. Hlavu mala sklonenú a vo všetkých jej pohyboch bolo poznať starobu. Oblečené mala jednoduché bledomodré sárí a to ešte väčšmi podčiarkovalo jej prosté miesto na tejto zemi. Jej tvár pripomínala psa, ktorý prosebne čaká, kým mu jeho pán hodí kus mäsa. Pán Gahíl sa k nej ako ku psovi aj správal. „Kumud, zober malú Batuk a umy ju. Povedz pánu Dásdahírovi, aby zajtra ráno prišiel.“ Premeral si ma od hlavy po päty a opäť sa usmial. „Choď už!“ skríkol a hodil rukou. Starena sa pomaly otočila a stareckým krokom vykročila k závesu. Neočakávane, náhlivo ma zdrapila za golier a ťahala so sebou. Na to, aká bola stará, mala nezvyčajnú silu. Vtom otec skríkol: „Batuk, je to moja vina, prišiel som o všetko... Miláčik, počkaj,“ a vykročil smerom ku mne. No pán Gahíl skríkol: „Na to ste mali myslieť skôr, pán Rámasdín. Túto záležitosť treba ukončiť, pretože dnes večer musím odísť.“ Otočil sa k starej šuchtavej žene a zvrieskol na ňu: „Okamžite ju odveď, starena, nemôžem si dovoliť márniť čas!“
Keď pán Gahíl vopchal otcovi do stuhnutej ruky hrubú obálku, zrazu mal na tvári výraz, ktorý som už predtým videla. Bol mi veľmi dobre známy z našich „výletov k lekárovi“, ktoré si otec vymyslel len preto, aby za matkiným chrbtom navštívil svoju „sesternicu“ s levanduľovým parfumom. Ten výraz sa volal „odpor k sebe samému zahalený do rúška žiadostivosti“. Pohľady sa nám stretli a mňa akoby pobozkala smrť. Ohromilo ma, že ma tam naozaj chce nechať. Kruh sa uzavrel. V hrôze, ktorá sa striedala s panikou, ma ruka starej ženy ťahala k opačnému koncu strieborného závesu. Posledné otcove slová zneli: „Batuk... miláčik... môj leopard so striebornými očami.“ Posledné slová, ktoré som povedala ja jemu, boli: „Ocko, zober svoju Batuk so sebou... prosím ťa.“
Keď bol Panít chorý, očakávala som, že Mámakí si ma bude všímať viac než zvyčajne. Moje predpoklady sa splnili. „Moja zlatá, teraz mám na teba viac času,“ zhodnotila situáciu. Vypočula som si viacero rozhovorov medzi pánom Gahílom a Mámakí, podľa ktorých sme mali prinášať stále rovnaký zisk, či už s Panítom, alebo bez neho. V jedno popoludnie som počula, ako Gahíl Hrošici povedal: „Viem, drahá matka Briilá, aké ťažké to pre teba musí byť, keď je ten malý indisponovaný, a veľmi si vážim, že si zasvätila svoj život týmto deckám. No musíš si uvedomiť, že mám obchodný plán, veľa zodpovedností a povinností a odkedy je ten malý mimo, musel som svoje výdavky značne okresať. Ty, drahá matka Briilá, by si mala urobiť to isté.“ Desať minút potom, ako pán Gahíl odišiel, už Mámakí stála na ceste a lákala chlapov na sľuby o nevídaných radovánkach. Taxikárom zdvojnásobila plácu, len aby nám vozili zákazníkov, a občas poskytla na našich posteliach nejakú tú „exkurziu“ či dve aj zadarmo. Boli sme vyťažení. Vďakabohu, že Panít je už späť.
Spočiatku som sa pri pečení koláčikov veľmi neusilovala. Vnímala som to len ako prostriedok na prežitie. Muži prichádzali k môjmu trónu, ja som sa im venovala a bum, o chvíľku bolo po všetkom. Ďalší, prosím! No s pribúdajúcimi rokmi som si uvedomila, že tento prístup nebol správny.
Pozrime sa na to z inej stránky. Povedzme, že vaša matka od vás žiada, aby ste si prali nielen vlastnú bielizeň, ale aj bielizeň vašich súrodencov. Chcete to urobiť čo najrýchlejšie, aby ste sa mohli ísť von hrať. Bielizeň schmatnete a utekáte s kúskom mydla dolu k rieke. Šmaríte oblečenie do vody a čo najrýchlejšie ho vyperiete. Vyžmýkate ho, rozprestriete na skaly, aby sa usušilo, o hodinu či dve sa poň vrátite a odnesiete ho v jednej guči domov. Tak ho aj hodíte doma na dlážku. Bielizeň je vypratá! Úloha splnená! Vaša matka vás však schladí: „Dnes večer máš hranie zakázané, pretože bielizeň si nevyprala dobre!“ vrieska na vás. Zaucho na tvári vás páli oveľa dlhšie, než vám škvŕka v bruchu, pretože dnes ste za trest išli spať bez večere.
A teraz iný uhol pohľadu. Cieľ je rovnaký. „Batuk, choď vyprať bielizeň!“ Tentoraz sa rozhodnem splniť úlohu dokonale. Pýtate sa prečo? Počkajte a dozviete sa! A tak idem k rieke. Bielizeň najskôr roztriedim. To, ktoré je veľmi špinavé, dám na jednu kopu, mierne špinavé kusy na druhú. Potom všetko vyperiem, no na tom špinavšom si dám zvlášť záležať. To druhé periem jemne, aby sa príliš nezničilo. Po dôkladnom pláchaní a žmýkaní bielizeň rozložím na skaly a na pár hodín si zdriemnem. Potom všetko starostlivo poskladám, nohavice na jednu kôpku, košele na druhú, a prinesiem ich domov. „Pozri, mami,“ poviem. „Na tejto blúzke som si dala naozaj záležať...“ Matka sa zahľadí na komínčeky bielizne a usmeje sa. Láskavo ma uštipne do líca a pobozká mi hlavu. Na večeru dostanem väčšiu porciu šošovice ako inokedy a vnímam pohodu poletujúcu okolo nás. Nakoniec mi povie: „Miláčik, zajtra sa choď hrať, prať bude tvoja sestra.“
Už rozumiete? V oboch prípadoch som splnila svoju úlohu. V prvom prípade som musela bielizeň prať dvakrát, dostala som zaucho a do postele som išla hladná. V druhom prípade som prala veľmi pomaly a dôkladne, kým sa bielizeň sušila som si stihla aj pospať a večer som išla do postele s plným bruchom a bozkom od matky. Celý nasledujúci večer som sa mohla hrať. Nenávidím, naozaj zo srdca nenávidím pranie, no v druhom prípade to bolo o niečo menej nepríjemné.
S mužmi je to rovnaké. Na jednej strane chápete, že môžem fungovať ako robot a piecť koláčik bez ohľadu na jeho vzhľad či chuť. Nech sa páči – koláčik – sto rupií!
Na strane druhej si starostlivo pripravím prísady, aby koláčiky vyzerali lákavo, farebne, nevšedne, a učňovi dovolím ochutnávať cukor iba po kryštálikoch, až kým mu nezačnú tiecť sliny. Potom mu ukážem, ako sa miesi cesto, a postupne pridávam bielok, cukor a farbivo. Naučím ho, že čím dlhšie sa cesto miesi, tým je koláčik chutnejší. Chlapec sa uvoľní, miesi si cesto, prikupuje ďalšie dobroty a príprava koláčika mu trvá dlhšie. Nefrfle, že musí čakať, až cesto vykysne a koláč sa upečie. Z rúry sa uvoľňuje úžasná, harmonizujúca vôňa. Niekedy je pre mužov samotné pečenie také zaujímavé a uspokojujúce, že ani nečakajú, kým koláčik vyberieme z rúry. A tí, ktorí sa rozhodnú predsa len počkať, sú napokon veľmi vďační. Užívajú si, ako sa im roztápa na jazyku a zaplavuje ich príjemné teplo. Odchádzajú s úsmevom na tvári. Radi sa k vám vracajú a sú ochotní priplatiť. Takýmto zdokonaľovaním sa v pečení robím Mámakí veľkú radosť. Ona sa mi za to odvďačí krajšími šatami, lepším mejkapom a chutnejším jedlom. Najdôležitejšie však na tom je, že napokon tých koláčikov urobím menej. Pretože pečenie koláčov pre mužov zo srdca nenávidím.
Takto nejako som si dnes zadovážila atrament. Jeden z mojich zákazníkov ku mne chodí každý týždeň. Je presný ako hodinky. Patrí medzi tých, ktorí sa ku mne správajú, akoby som bola ich neter, či dokonca dcéra. Vzhľadom na našu súčasnú finančnú situáciu, o ktorej som sa dozvedela z rozhovoru medzi pánom Gahílom a Mámakí, pečiem s ním tie najdlhšie, najchutnejšie (a aj najdrahšie) koláčiky, aké si len viete predstaviť. Potom mu prečešem vlasy, alebo aspoň to, čo mu z nich na hlave zostalo, oblečie si sako a je pripravený na odchod.
Zrazu som zbadala, ako mu z vrecka trčí pero. Zalapala som po dychu. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa. Keď som mu povedala, že mi vyrazilo dych pero trčiace z vrecka, prekvapilo ho to. „Naozaj chceš len obyčajné pero?“ „Áno, áno... prosím.“ „Samozrejme, vezmi si ho.“ Pobozkal ma a odišiel. Pero som ukryla v matraci. Je moje! Mámakí prihrmela s obrovským úsmevom na tvári. „Batuk, miláčik, si moja najväčšia láska – tak veľmi ťa milujem.“ Bozk. Zápach jej tela. Moje pero je v bezpečí.
Klamala som, keď som tvrdila, že som bola viac unavená počas Panítovej choroby. Únavu som len predstierala. Teraz je už Panít späť v práci a nám sa polepšilo. Pôsobí veľmi šťastne, pretože je zasa jednotka. Keďže je Panít jediný chlapec na Vykričanej ulici, má z nás šiestich najvyššiu cenu. Pekári sú niekedy ochotní vystáť si k nemu dlhý rad. Je pre nich ako magnet. Ja však vravím, že je hlúpy.
Panít nemá ktovieako zaujímavú minulosť. Prišiel sem z vidieka aj s celou rodinou, keď bol ešte maličký. Je v rodine najmladší (ja som druhá najstaršia, no najstaršia z dievčat). Povedal mi, že bol vždy krásny, aj ako bábätko, čo mu naozaj verím. Keď jeho otca prichytili kradnúť na stavenisku, prišiel o rodinu. Ukradol štyridsaťsedem dosák a predal ich inému stavbárovi, potom ho chytili a poslali do väzenia. Panítova matka nemala dosť peňazí, aby nakŕmila tri deti, ani na cestu späť do dediny, a tak sa začala krútiť okolo osamelých mužov na ulici, aby si zarobila na živobytie. V jeden večer si vyšla s bohatým stálym zákazníkom a už sa nevrátila. Panít si zapamätal len to, že ten muž mal oblečený biely oblek so striebornou prackou na opasku a vždy deťom nosieval sladkosti. Z Paníta sa stala sirota.
Možno je Panít hlúpy preto, že takí boli aj jeho rodičia. Prvý rok Panít svojim klientom ukradol či vyžobral od nich vždy niečo navyše. Povedal mi, že niekedy ich vyslovene požiada, aby mu dali aj niečo extra. „Niečo navyše, pane?“ Inokedy bankárovi vytiahol z vrecka peňaženku, keď zaspal. Vybral z nej sto rupií a vrátil mu ju naspäť. Vždy mi to prezradí. Sníva o tom, že ak si našetrí tisíc rupií, ujde do Anglicka alebo do Ameriky. Ja sa mu len smejem: „A ako tam pôjdeš? Lietadlom, ktoré si kúpiš na Ulici zlodejov?“ dráždim ho. „Ale, ale, princezná, chlapci s mojím talentom v Amerike zarábajú veľa peňazí.“ Už toľko ráz mi rozprával o tomto sne, že ho poznám lepšie než on.
Pche! Vždy to má rovnaký koniec. Mámakí jeho úlovky zakaždým nájde. Kde si ich tak asi mohol schovať v tejto malej cele veľkosti škatule? Kde v tele ukryje zväzok bankoviek? Neuvedomuje si, že stačí, ak ho bonzne jeden jediný klient, a Mámakí mu všetko zoberie. Je taký predvídateľný, že Mámakí ho vždy zopár týždňov nechá, a potom ho rovno vyrabuje. Tak či onak, nikdy mu nič nezostane.
Zdá sa mi úplne nepochopiteľné, že Panít tu zostáva, aj keď nemusí. Je to krásny štrnásťročný svalnatý chlapec. Môže poľahky obehnúť Hrošicu aj strážcov vrátane Randžíta, toho sadistu. Ak raz ujde, vonku v dave ho nikto nikdy nenájde. Môže sa z Bombaja jednoducho vypariť.
Panít býva smutný len vtedy, keď ho Hrošica o všetko oberie a zasa je na mizine. Vtedy mu hovorím: „Prečo neujdeš? Určite by sa ti to podarilo!“ A on mi odpovie zakaždým rovnako: „Ale, princezná, ako by som mohol žiť bez teba?“ Je hlúpy a zbabelý. Bojí sa slobody, rovnako ako sa bojí roztrhnúť kruh, ktorý ho s Mámakí spája. Vie, že jeho skrýšu s peniazmi vždy nájde. Ona vie zasa to, že si ich Panít schováva. Nemôžu jeden bez druhého žiť.
Keď ho policajti vtedy tak doriadili, myslela som si, že konečne utečie. No stal sa pravý opak. Možno preto, že si udrel hlavu. Teraz vyzerá šťastnejší než kedykoľvek predtým. Prechádza sa tu vyobliekaný do šarlátového sárí so zlatým lemovaním, nalíčený svetlým mejkapom, s čerešňovočervenými perami. Videla som ho ísť ku vchodu a srdečne vítať nového klienta, ako by to bol jeho dobrý známy. Tajím dych, keď čakám, že už-už ujde, no on nič. Panít, chlapec s krásnym telom, zrástol so svojím brlohom. Patrí sem ako kus starého nábytku. Asi zabudol, že starý nábytok môžu kedykoľvek vyhodiť a nahradiť novým.
To bolo minulú noc. No život sa niekedy vie zmeniť zo dňa na deň. Alebo zo sekundy na sekundu.
Kým sa Panít zotavoval po útoku policajtov, nechtiac som si vypočula niekoľko rozhovorov medzi Mámakí a pánom Gahílom. Väčšina z nich sa týkala slabších ziskov pre Panítovu chorobu. V jeden neskorý večer, keď si Gahíl prišiel po tržbu, viedli o Panítovi veľmi dlhý rozhovor. Gahíl sa jasne vyjadril, že Panítova puberta by mohla spôsobiť isté problémy, s čím Mámakí až tak veľmi nesúhlasila. Výsledok ich nočných rozhovorov vyústil do udalostí, čo sa odohrali včera v noci. Tesne pred úsvitom ma zobudili svetlá bateriek namierených do môjho brlohu. Bolo počuť krik Paníta, ako ho nakladali do tmavomodrej dodávky. Celé to trvalo len niekoľko sekúnd. Asi toľko, koľko mohla trvať jeho kastrácia.
Vrátil sa o päť dní ako telo bez duše. Jeho správanie pripomínalo zvíjanie sa hada lapeného otcovou nohou, keď sa k jeho hlave blížil zakrivený nôž khukrí veštiaci koniec jeho života. Rozkrok mal obviazaný. Vedela som, že teraz už neutečie.
Panít sa smial, keď som to, čo robím s mužmi, nazývala „koláčik“. “Čo dobré dnes pečieme, princezná?“ vysmieval sa uštipačne.
Ten názov som vymyslela dva dni nato, ako ma otec doviedol do Gahílovho domu. Starena Kumud ma strčila do kutice, ktorú volala „tvoja izba“. Keď zatvárala dvere, tak potichu, že som musela prestať plakať, aby som ju vôbec počula, povedala mi: „Jesť dostaneš, až keď sa upokojíš.“ V tej chvíli som vedela, že toto je bod zlomu medzi mojou minulosťou a prítomnosťou, moje výkriky sa zlievali do jedného veľkého náreku. Svojho minulého života som sa zriekla vo chvíli, keď sme odišli z domu, a práve v tejto izbe som sa začala s osudom zmierovať. Viem, že deti sa adaptujú rýchlo. Neskúsenosť a čistota sú požehnaním, pretože panensky biely obraz ešte nikto nepoškvrnil svojimi maľbami. Je oveľa ľahšie maľovať na čisté nové plátno.
Poležiačky, na krásnej luxusnej posteli, akú som nikdy predtým ani len nevidela, začala som svoju premenu. Keď dáte do keramickej pece vypáliť hlinu, zmení sa z mäkkej poddajnej masy na tvrdú pevnú hmotu. Keď ju už raz vypálite, nikdy viac sa nebude dať tvarovať, iba rozbiť. Pred niekoľkými hodinami som vstúpila do Gahílovho domu ako mäkká tvarovateľná hlina. No opustím ho ako stvrdnutá užitočná nádoba.
Z toľkého plaču som vyhladla, a tak som stíchla. Obzerala som sa okolo seba. Posteľ, na ktorej som ležala, bola taká veľká, že na nej mohli ležať spolu so mnou aj všetci moji súrodenci, a tak vysoko nad zemou, že keď som chcela z nej zliezť, musela som zoskočiť. Mala kvetovanú posteľnú prikrývku. Vonku bolo ešte stále svetlo, no v izbe aj napriek tomu svietili dve elektrické lampy s ružovými vyčačkanými tienidlami a dodávali izbe akúsi vznešenosť. Na strope sa pomaly krútil ventilátor s piatimi veľkými bielymi listami. Cítila som na lícach jemný vánok. Ak sa na takýto ventilátor človek zahľadí, zhypnotizuje ho. Stálo tu niekoľko kusov dreveného nábytku: dve stoličky, komoda a dva nočné stolíky. Všetok nábytok bol tak starostlivo vyleštený, až odrážal svetelné lúče. Okno bolo pootvorené a dnu vstupoval ruch z ulice: autá, krik a štekot psov. Prvý raz v živote som videla z okna bary.
Začula som štrkot kľúča a dvere sa otvorili. Prišuchtala sa stará žena. Keby som nepočula, ako šuchce nohami (pšššš, pšššš, pšššš), pokladala by som ju za mŕtvu. Nehla brvou, nepreriekla slovka a jej tvár bola nehybná ako kameň. Keď napokon prehovorila, prisahala by som, že pery sa jej ani nepohli a jej hlas znel ako zo záhrobia. V rukách niesla podnos s jedlom. Položila ho na komodu. Predstierala som nezáujem, no nemohla som odolať a podchvíľou som naň hodila očkom. Bolo tam ovocie, nejaké karí, miska šošovice a koláče od výmyslu sveta. Zelené, modré, červené, oválne, ploské aj kužeľovité. Nasala som do nosa tú znamenitú vôňu, a keby som sa neovládala, spratala by som asi aj tanier. Šosovice ani karí som sa nedotkla, dokiaľ som nemala v bruchu aspoň sedem koláčikov. Žena asi odišla, kým som jedla (alebo som zjedla aj ju?).
Pšššš, pšššš, pšššš – vrátila sa o pár minút aj s bielym uterákom. „Poď so mnou,“ zakrákala. Potom som urobila to, čo by urobilo asi každé deväťročné dieťa – vzpriečila som sa. Sedela som nafučaná na dlážke s kolenami pokrčenými až k brade a škaredo som zazerala. „Nie,“ zavrčala som. „Ani sa nepohnem, ak mi neprinesiete viac koláčov!“ Tvárila sa, že ma nepočuje, a odpovedala mi poriadne silným kopancom.
Keď človek zostarne, zostane z neho vyziabnutý kostlivec. Asi preto sa kozy zabíjajú až tesne pred smrťou, keď už úplne zdrevenejú. Táto stará žena nemala na sebe kúska svalu. Ako keby ma kopla noha od stola. Ba čo viac, tá stolová noha ma kopla poriadne jedovito a príšerne to zabolelo.
Druhý raz mi prikázala, aby som išla s ňou. Už som poslúchla. Šuchtala sa po chodbe, až ma doviedla do kúpeľne s veľkou bielou nádobou plnou horúcej vody uprostred. Keď mi povedala, aby som do nej vliezla, myslela som si, že ma chce uvariť. Nikdy som sa nekúpala v teplej vode, vždy som sa umývala len v rieke. Voda bola horúca, no inak než skaly na brehu rieky. Keď do vody priliala vonný olej, zľakla som sa ešte viac a chcela som utiecť. Starena si vyhrnula rukávy a do kostnatých rúk vzala najväčšie mydlo, aké som kedy videla. Naklonila sa ponad okraj vane a pustila sa ma umývať.
Doteraz ma vždy umývala matka či teta, ale nikdy nie takto. Táto žena mala vo vyschnutých rukách neobyčajnú silu. Obrovským mydlom a škrabľavou žltou žinkou mi zodrela kožu z každej časti môjho tela. Keď som vykríkla, pritlačila ešte silnejšie, až mi došlo, že si tým krikom škodím. Asi ju sklamalo, keď mi vo vlasoch nenašla vši, a to mi ich prezrela až dvakrát. Keď očividne spokojná dokončila prácu, prikázala mi vyjsť z vane von. Stála som pred ňou nahá a mokrá v nádeji, že mi ponúkne uterák. No neurobila to. Namiesto toho si ma prezerala od hlavy po päty. Na dlážku zo mňa kvapkala voda. Mala malé tmavomodré oči a žlté bielka, pripomínajúce zrazené mlieko. Jej pohľad skĺzol z vlasov na moje ruky, potom na prsia, kolená, rozkrok a nohy. Celú si ma premeriavala. Netušila som, čo má za lubom, no cítila som, že táto vetchá sadistka ma má v hrsti. Každá sme hrali svoju úlohu – ja obete a ona vládcu. Nevybrali sme si ich samy a v budúcom živote si ich môžeme zas vymeniť. Napokon, len sme si plnili pridelené úlohy.
Naspäť do izby som už vošla zabalená do uteráka. Dvere sa za mnou zamkli. Spať som išla nahá s napoly suchými vlasmi. Bola som čistá.
Včera sa mi prisnil sen. Sníva sa mi len málokedy, no keď už, tak ten sen je vždy rovnaký. Je o predavačovi klobúkov. Neviem prísť na to, prečo sa mi v niektorú noc sníva a v inú nie. Jem stále to isté jedlo, robím to isté, žijem na tom istom mieste, no sníva sa mi len niekedy.
V mojom sne kráčam dlhou ulicou naprieč zastrešeným trhoviskom popri múre zo žltých kameňov. Na oboch stranách ulice sú stánky s tovarom od výmyslu sveta: zeleninou, oblečením, hračkami, koreninami a soškami. Nájdete tam aj stánky s veľmi čudným tovarom, napríklad sú tam na slnku vysušené časti ľudského tela, miniatúrna kostra kravy, tancujúce ruky a nohy a oblečenie, ktoré rozpráva. Trh je plný ľudí strkajúcich jeden do druhého. Celou dlhou ulicou plápolajú moje vlasy.
Na trhovisko vojdem jedným koncom tej dlhej ulice a kráčam jej stredom k druhému koncu. Vlasy mi vejú až k stropu a vlnia sa mi okolo hlavy ako veľký lesklý čierny turban. Ľudia naokolo sa rozostúpia a každý sa ma chce dotknúť, keď okolo neho prechádzam. Niektorí sa ma dotknú rukou, iní len končekmi prstov, no sú tu aj takí, ktorí ma chytajú za prsia, brucho a nohy. Nikto sa nedotýka mojej tváre. Keď vydýchnem, oni sa ako jednoliata masa ľudí nadýchnu. Môj dych má podobu jemného mrholenia, a keď sa ho nadýchnu, stanú sa mojou súčasťou.
Kráčam ulicou. Zo začiatku sa cítim vynikajúco. Neskôr si pripadám unavená a smädná. V hrdle mám sucho. Odolávam nutkaniu zobudiť sa a ísť sa napiť. Zrazu po mojej pravej ruke zbadám stánok s klobúkmi. Predavač v ňom ponúka len slamené širáky, aké nosia farmári na poliach. Sú úhľadne naukladané vo vysokých kopách siahajúcich od zeme až po strop. Predavača spoza nich nie je ani vidieť. Napriek veľkému smädu kričím naňho z celého hrdla: „Prepáčte pane, môžem si od vás kúpiť klobúk?“ „Nie sú určené pre ženy ako ste vy,“ odsekol spoza veľkej kopy. „Prosím, pane, prosím, predajte mi jeden,“ nalieham.
Znenazdajky sa kopy naukladaných klobúkov začnú rúcať a padajú na mňa. „Pomoc!“ kričím. Klobúky sa váľajú všade naokolo. Kotúľajú sa dolu ulicou, ľudia po nich stúpajú. Spanikárim a chcem ich všetky pozbierať. Predavač sa hlasno rozosmeje a volá: „Utekaj, Batuk, pozbieraj ich! Aha, tam spadol ďalší, chyť ho!“ Náruč mám už plnú. Jeden zodvihnem a dva ďalšie mi spadnú. Zohnem sa, aby som ich zodvihla, no spadnú mi zasa iné. Bojím sa, že predavač sa na mňa nahnevá. No on sa len smeje. Jeho smiech sa mení na akýsi rytmus. Napokon sa mi podarí pozbierať úplne všetky klobúky a opatrne, aby mi nepopadali, kráčam k stánku. Keď sa už-už otočím k predavačovi, aby som mu ich podala, precitnem.
Dnes ráno som sa zobudila zároveň s prvými slnečnými lúčmi nakúkajúcimi cez záves do môjho brloha. Vonku je zamračené. Vzduch je chladný a obloha mierne sfarbená dooranžova. Ležím na svojom tróne a načúvam zvukom zvonku. Počujem hrkotanie vozov idúcich na trh a vrčanie áut. Myslím na brata a päť sestier, s ktorými mám spoločný osud. Hanbím sa za to, ako som sa správala k Meere, je tu nová a ešte veľmi mladučká. Myslím na Paníta a na to, ako mu oddelili duša od tela. Moja myseľ sa zatúla do sveta fantázie. Predstavujem si, ako jedného dňa príde ku mne pekár, ktorý so mnou bude chcieť piecť koláčik osamote a už nikdy ma od seba nepustí. Modlím sa, aby so sebou mal lano, priviazal by mi ho na krk a odviedol si ma, aby som mu slúžila. Modlím sa aj za to, aby mi dovolil vziať si so sebou zošit a ceruzku. Neviem, prečo si doň vlastne zapisujem. Azda preto, aby som sa mohla hocikedy obzrieť späť a znovu si prečítať, ako som sa premenila na atrament a stala sa ničím, stala sa ním. Možno sa vám nikdy nepodarí úplne vyrovnať ohnutý kov, no môžete ho vyrovnať aspoň o maličký kúsoček.
Každý jeden z nás žijúcich na Vykričanej ulici si veľmi dobre pamätá deň svojho príchodu. Keď som sa prvé ráno u pána Gahíla zobudila, chvíľu som nevedela, kde som. No potom som sa rozpamätala. Ležala som nahá na prikrývkach, ich mäkkosť kontrastovala s mojou pokožkou drsnou po včerajšom kúpeli.
Vonku vládol ruch. Vyskočila som z postele a nahá som prebehla k oknu. Prisunula som si k nemu stoličku, vyštverala sa na ňu a vyzrela von. Svitalo. Nočné šero už pretínali prvé slnečné lúče. Videla som osobné aj nákladné autá, ľudí tmoliacich sa po ulici a predavačov chystajúcich sa na otvorenie svojich obchodíkov. Pekáreň už bola otvorená. Kovové rukoväti, ktorých som sa pridŕžala, ma chladili v rukách. Nemienila som volať o pomoc. Pohľadom som medzi ľuďmi hľadala otca, no nenašla som ho.
Hodiny sa míňali jedna za druhou. Čas som si krátila skákaním na posteli. Na pružinovom matraci to išlo perfektne. Niekoľko ráz sa mi dokonca podarilo dotknúť stropu. Trvalo celú večnosť, kým za mnou starena konečne prišla. Spolu s ňou vošiel muž, niesol malú svetlohnedú truhličku.
„Prišiel ťa navštíviť doktor Dásdahír,“ zašomrala bez pozdravu. Doktor bol chudý prešedivený pán o čosi mladší než starena. Oblečenú mal pokrčenú košeľu a hnedé nohavice s čiernym ošúchaným koženým opaskom. Na nohách mal zaprášené topánky. PoAutor: James A. Levine, vydavateľstvo IKAR
