Dobre už bolo, nazval Tomáš Berka svoj fotoportrét, ktorým uzatvára rozsiahle autobiografické rozprávanie Blumentálske blues (Marenčin PT). So zreteľom na nie veľmi optimistický výraz tváre mu ten minulý čas možno celkom uveriť, ale po prečítaní knihy je rovnako uveriteľné, a vari aj podstatnejšie to slovko dobre.
Nielen kvôli Berkovým nespočetným umeleckým úspechom, ktoré dosiahol ako hudobník, výtvarník a scénograf, ale rovnako pre spôsob, akým svoj, neraz doslova divoký život, absolvoval. A hoci v závere sa za všetkými životnými eskapádami a bohémskymi frajerinami obracia s pokorou, zrejme je len zopár vecí, ktoré by naozaj nechcel zopakovať.
Dámy prepáčia
Svoje traumy má každý, no nie každý má guráž ísť s nimi na verejnosť tak, ako on. Inou otázkou je, kde je hranica, za ktorou by sa niektoré, teda najmä dámske objekty jeho intímnych výpovedí, už nerady ocitli. Sú tam však s menami i priezviskami, často pre istotu aj s fotografiami.
Berkovo obsažné spomínanie so svojráznymi komentármi možno vnímať ako príťažlivú správu o generácii, ktorá vstúpila do dospelosti v 60. rokoch. Skôr, než nás uvedie do životného príbehu, ponúkne zasvätenú históriu s množstvom unikátnych dobových fotografií bratislavskej lokality s dominantami Blumentálskeho kostola a rodného Avionu.
Exkurziou po tomto komplexe so 130 bytmi sa začína defilé mien, spočiatku „len“ detských kamarátov, často zo známych bratislavských rodín. Viacerí z nich zostali kmeňovými členmi postupne vznikajúcej obrovskej zostavy ľudí, s ktorou človek typu Tomáša Berku, umelca niekoľkých odvetví, zákonite prišiel do spoločenského či do profesijného kontaktu.
Bigbít, divadlo, film
A tak je kniha postupne aj pútavým rozprávaním o jednej etape bratislavského bigbítu - Berka stál pri zrode Modusu, Ex We Five a Fermáty, s ktorou nahral sedem albumov. Ako inak, ani pasáže o hudbe sa neobišli bez nezabudnuteľných príhod, akou bol nesporne výkon Fera Grigláka, ktorý na jednej z Berkových svadieb v dobrej snahe pozdvihnúť náladu vyhodil z avionského okna kompletný porcelánový servis, svadobný dar od nových svokrovcov.
Rovnako je však Blumentálske blues aj kusom histórie nášho divadelníctva a filmu, veď Berka vytvoril vyše 150 scén pre divadelné a televízne inscenácie a dekorácie k trom desiatkam filmov. Jeho výtvarnícky záber dopĺňa množstvo plagátov, výstav či účasť na tvorbe pavilónu pre Expo 2000 v Hannoveri.
Autor odhaduje počet priateľov, kolegov a lepších známych v tejto knihe asi na štyristo. „Počas normalizácie podľahli červenému vábeniu len zhruba desiati. Celkom slušný výsledok,“ konštatuje.
A svetonázor jeho generácie? Spätne mu vychádza, že väčšina bola orientovaná doprava. „Módne by sa dalo povedať od stredu doprava, hádam niekedy aj od stredu dozadu.“
